Rudolf Dilong - Mŕtvej matke

Formálna stránka

Rým: striedavý s náznakom obkročného a združeného
Literárny druh: lyrika

Básnické prostriedky

Personifikácia:ako mi srdce kvapká krvou
aké sú hviezdy preúbohé
noc tu čierna stála a počula nás
Tma ťažká padá
hviezdy sa opäť schovali
Mesiac je vyčerpaný,
vietor je pomalý,
Prírodou blúdi biely dym
Rečnícke otázky:načo som tu živý?
Koľko je hodín, kto mi to povie?
Prírodou blúdi biely dym, bez sna a bez vidín ustávajú mi ubolené oči, len čiernych vtákov cítim, kto vie, prečo si posadali na úbočí?
Epizeuxa: noc, iba noc tu čierna stála
Anafora:a čakám blaženosť
a cesty mi len tvoje kroky zdobia
príď navštíviť ma zo záhrobia,
príď, milý hosť.
Rečnícke zvolanie:Volám ťa, matko, z hrobu von, kde si mi lásku dala!
Bože, môj smútok večne trvá, ty, matko prvá, kde si mi lásku dala!
Epiteton:našich hrobov
môj smútok
ubolené oči
biely dym
čiernych vtákov
Metafora:a cesty mi len tvoje kroky zdobia
len čiernych vtákov cítim
stratil som všetko, keď si kolembala pohrebný zvon

Obsahová analýza

Téma: Spomienka na mŕtvu matku.
Hlavná myšlienka:Na milovanú osobu nikdy nezabudneš.
Úvaha:Pri čítaní množstva básni od autora Rudolfa Dilonga ma zaujala práve táto, lebo je smutná a podľa mňa autor v nej najviac vyjadruje svoje city k svojej matke, ktorá mu umrela. Opisuje ako ju mal veľmi rád, ako mu chýba a ako veľmi by chcel, aby vstala z hrobu a bola opäť

Rudolf Dilong
Mŕtvej matke


Teraz je noc a ja ti píšem,
ako mi srdce kvapká krvou,
aké sú hviezdy preúbohé
a ty si poslednou a prvou,
čo vyšla na oblohe
a skorej, než si zaplakala
na kraji našich hrobov,
noc, iba noc tu čierna stála
a počula nás plakať oboch.

Tma ťažká padá mi do rany,
hviezdy sa opäť schovali
a ja sa pýtam: načo som tu živý?
Mesiac je vyčerpaný,
vietor je pomalý,
ale tým viacej bolestivý.

Volám ťa, matko, z hrobu von,
kde si mi lásku dala!
Stratil som všetko, keď si kolembala
pohrebný zvon.
Bože, môj smútok večne trvá,
ty, matko prvá,
kde si mi lásku dala!

S modlitbou dlho blúdim v poli,
kde spíš a niet ťa,
ako ma srdce bolí,
jak malé dieťa
a čakám blaženosť
a cesty mi len tvoje kroky zdobia,
príď navštíviť ma zo záhrobia,
príď, milý hosť.

Koľko je hodín, kto mi povie?
Prírodou blúdi biely dym,
bez sna a bez vidín
ustávajú mi ubolené oči,
len čiernych vtákov cítim, kto vie,
prečo si posadali na úbočí?