Formálna stránka

Rým: striedavý (abab),
náznak obkročného(abba) a združeného (aabb) rýmu
Literárny druh:lyrika

Básnické prostriedky

Zdrobneniny: obláčku, mamuško, mamušenko
Prirovnanie: sme ako bolesť v lone matky včera, stratené deti bez jasieľ.
sme ako rozletených húsat roje,
padnutá jabloň v kvete a mesiac nad ňou nezašiel
Metafora: a vám sa vyhnem, šedivé dni
Rečnícke zvolanie: mamuško, mamušenko, matko!
Epizeuxa: kopce rastú, rastú
Anafora: Včera som vody nemal na chleba,
včera som strašne volal na teba
Personifikácia: život vedie ma,
západy slnka tam sú a vždy stoja,
kopce rastú,
večer skladá bozky,
vrchy sa ponorujú do seba a tíchnu,
hory dýchnu,
života láska ušla mi

Rečnícke otázky: Komu sa pritúliť?
Kam ísť a kade zahnúť?
Ty, matko, kde je tvoja viera?
koho som stratil?
a koho nenašiel?
Živote, vzkriesenie si? hrob si?
Keď večer skladá bozky na polia,
večery hrozne zabolia,
vrchy sa ponorujú do seba a tíchnu,
na horu hory dýchnu
a ešte viacej tvoje rty ma chlácholia,
mamušenko, vliata do mňa ústami,
mamušenko čierna, koho si mi dala?

Epiteton:moje prahy, kúty
obláčku môj
môj život
kopce naše
tvoje rty
mamuško čierna
moje prahy
Metafora:šedivé dni
sirota zľaknutá
Kalvária temná
Symbol: vy, matky deti ničích = macochy
Sme ako rozletených húsat roje,
padnutá jabloň v kvete
a mesiac nad ňou nezašiel,
sme ako bolesť v lone matky včera,
stratené deti bez jasieľ. = siroty

Obsahová analýza

Téma: Opis macochy a ťažkého života bez matky. Vyjadrenie smútku za svojou mŕtvou matkou.
Hlavná myšlienka: Človek nikdy nezabudne na človeka, ktorého má rád a už vôbec nie na svoju matku, ktorá ho porodila a vychovala.

Úvaha: Hoci máme v knižnici množstvo básnických zbierok od rôznych autorov, ja som siahla po zbierke z názvom Honolulu pieseň labute od Rudolfa Dilonga. Nie preto, že by som mala tohto autora nejako v obľube, veď do dnešného dňa som o ňom asi nič nevedela, ale preto, že ma zaujal obal knihy. Prečítala som si ju a po zaujímavom čítaní básni plných emócií som si vybrala báseň Druhá matka. Táto báseň ma zaujala svojim obsahom. Pri čítaní tejto básni mi bolo ľúto autora, pretože mu zomrela matka a nechala ho napospas krutému svetu, pod dozorom macochy. Myslím si, že jeho macocha bola asi taká, aké sú tie rozprávkové, nie veľmi ľudská. Veľmi sa mi páčilo ako opisoval svoju matku, ako ju pekne oslovoval „mamuško, mamušenko“.

Rudolf Dilong
Druhá matka


Už pekne nech je, moje prahy, kúty,
a vám sa vyhnem, šedivé dni,
pole je široké a svet je rozvinutý,
oblaku, obláčku môj, redni,
sirota zľaknutá si chce do trávy ľahnúť.
Komu sa pritúliť?
Kam ísť a kade zahnúť?

Včera som hľadal v kraji miesto svoje,
vy, matky detí ničích, viete,
ako sa nežije a nezomiera,
sme ako rozletených húsat roje,
padnutá jabloň v kvete
a mesiac nad ňou nezašiel,
sme ako bolesť v lone matky včera,
stratené deti bez jasieľ.
Ty, matko, kde je tvoja viera?
koho som stratil?
a koho nenašiel?

Mati, môj život vedie ma po kopci,
vždy nohu raním o skalu.
Živote, vzkriesenie si? hrob si?

Dnes, kráľovno, ty vstúpiš so mnou do sálu,
i hĺbky zeme z toho pijú zdroja,
západy slnka tam sú a vždy stoja,
tieň ľudský dlhý je a kopce rastú, rastú,
tie kopce naše, Kalvária temná,
kríž raz tam, raz tu
pre teba, pre mňa.

Včera som vody nemal na chleba,
včera som strašne volal na teba
s bolesťou veľkopiatkov:
mamuško, mamušenko, matko!

Keď večer skladá bozky na polia,
večery hrozne zabolia,
vrchy sa ponorujú do seba a tíchnu,
na hrou hory dýchnu
a ešte viacej tvoje rty ma chlácholia,
mamušenko, vliata do mňa ústami,
mamuško čierna, koho si mi dala?
Života láska ušla mi
tak malá, taká malá.