Dej :

Werther opustil domov a dobrého priateľa Willhelma, prišiel na vidiek, aby pookrial a zabudol na stratu milovanej priateľky. Prechádzal sa po prírode, vnímal a kochal sa jej prirodzenou krásou. „Keď som vedel, že vôkol mňa všetko klíči a pučí, keď som videl vrchy od úpätia až po vrcholy zarastené vysokými, hustými stromami, pokojná rieka plynula šelestiacim tŕstím, odzrkadľujúc obláčky, ktoré večerný vánok hojdal na oblohe, roje miliónov komárov samopašne tancovali v posledných červených lúčoch slnca, mach, ktorý si vymenuje potravu na mojom tvrdom skalisku.“

Tu chcel rozvíjať svoje umenie, maľovať obrazy, no zapáčilo sa mu aj básnictvo. Cítil sa veľmi šťastný a srdce sa mu zapĺňalo radosťou pri pohľade na toľkú nádheru. Zoznámil sa tu s mnohými ľuďmi. Ale hneval sa na niektorých z vyšších kruhov, ktorí si o sebe mysleli, že sú čosi viac. „Dobre viem, že všetci nie sme si a ani nemôžeme si byť roveň, ale domnievam sa, že ten, čo pokladá za potrebné odťahovať sa od tzv. zberby, aby si zachoval vážnosť, rovnako si zaslúži hanu ako zbabelec, ktorý sa skrýva pred nepriateľom, lebo sa bojí, že podľahne.“ Na dedinskom plese spoznal Lotte, peknú dievčinu. Jej pôvab ho tak očaril, že sa do nej hneď zaľúbil, aj keď ho jej priateľky upozornili, že Lotte je zasnúbená s Albertom, ktorého jej na smrteľnej posteli určila matka. Lotte mala osem súrodencov, ktorým sa snažila nahradiť matku. Deti ju mali veľmi radi. Po plese Werther často navštevoval Lotte, stali sa dobrými priateľmi.

Dobre si začal rozumieť i s Albertom, aj keď bol jeho sokom v láske, veľmi dobre sa s ním znášal. Albert je nesporne najlepší človek na svete. Jednoduchí ľudia ho prijímali najprv rezervovane, ale keď zistili jeho úprimný záujem, radi sa s ním rozprávali. No najradšej býval Werther s Lotte a o samote. Viedli spolu dlhé diskusie a Werther nadobudol istotu, že ho Lotte ľúbi. No Lotte, i keď Werthera naozaj ľúbila, zostala verná Albertovi. Prežíval naplno každý okamih, neustále ho to ťahalo za ňou. Odmietal myslieť na to, že Lotta má ženícha, veril láske. Albert, budúci ženích, sa vrátil a zostal v kraji. Werther sa s ním stretával, považoval ho za priateľa, ale aj nepriateľa. Vážil si ho, no čoraz viac žiarlil. Mal pocit, že stráca rozum. Werther to nemohol vydržať, preto sa rozhodol odísť a prácou si zamestnať myseľ. Stal sa tajomníkom u vyslanca. Pri svojej práci sa každý deň stretával s ľuďmi, čo ho odpútavalo od vlastného vnútra. Avšak vyslanec ho nesmierne dráždil. Bol puntičkársky a pre mladého človeka bolo utrpenie s ním spolupracovať.

Tu spoznal grófa von C..., ktorý Werthera rád prijal a u neho mal často príležitosť spoznať šlachtu.

Raz sa u grófa schádzala spoločnosť, Werther sa zahovoril so svojou známou a šľachta už začala byť nespokojná, že ho tam vidí. Preto sa rozhodol odísť.

Werther požiadal o prepustenie zo služby a po čase opäť išiel tam, kam ho srdce ťahalo - čo najbližšie k Lotte, ktorá však už bola vydatá za Alfreda. Werther sa stal ich rodinným priateľom. Lenže bol u nich skoro stále. Ona svojím bezprostredným správaním napínala jeho nervy. Albert požiadal Lottu, aby usmernila Wertherovo správanie k nej a aby obmedzil časté návštevy. Keď to Lotte naznačila Wertherovi, bolo to pre neho ako blesk z jasného neba. Keď jej však nechcel ublížiť a pokaziť jej rodinné šťastie, nachádzal len jedno východisko - smrť. Smrť pre lásku.

Vybavil si všetky záležitosti a napísal Lotte list na rozlúčku, v ktorom jej želal všetko dobré a vysvetlil jej, prečo sa rozhodol ukončiť svoj život. „Ach, Lotte, aké šťastie, že mi osud dožičil umrieť pre teba, pre teba sa obetovať! Chlapsky radostne by som umrel, keby som Ti mohol vrátiť pokoj a potešenie. Ale, ach, ten niekoľkými šľachetným bolo dané, aby mohli preliať krv za svojich drahých a vlastnou smrťou roznietiť priateľom nový, stonásobný život.“ Poslal svojho sluhu za Albertom s lístkom, aby mu požičal pištole, s vysvetlením, že ide na cestu. Po výstrele žil ešte pol dňa v bezvedomí a v bolestiach, obklopený smútiacimi priateľmi a dokonal. Lotte aj Albert boli z toho veľmi zronení. Bez neho pociťovala Lotte v sebe prázdnotu. Už dávno mala predtuchu čohosi hrozného, čo teraz už nemohla vrátiť späť.