Dvadsiata tretia kapitola

Telefonát vybavil expresne, lebo sa bál, že v najlepšom prídu rodičia domov. Antolini bol veľmi fajn, lebo mu povedal, že keď chce, môže prísť hneď. Ten Antolini zdvihol nakoniec toho chlapca, čo vypadol z okna. Chytil mu pulz, potom si vyzliekol kabát, zakryl ním Jamesa Castla a odniesol ho do ošetrovne.

Keď sa vrátil do izby, Pheobe mala zapnuté rádio a hrali tanečnú muziku. Opýtal a jej, či si nechce zatancovať. Povedala dobre, ale že on sa musí vyzuť. Vedela perfektne tancovať. Zatancovali si asi štyri tance a potom vypol rádio. Pheobe skočila do postele a on si sadol k nej. Bol dosť zadychčaný.

Pheobe z ničoho nič povedala, aby bol ticho a bleskove sa osadil na posteli. Prišli rodičia. Rýchlo vyskočil, bežal k písaciemu stolu a zahasil stolnú lampu. Potom zadusil cigaretu a pichol si ju do vrecka. Schmatol topánky a skočil do skrine a zavrel dvere. Počul ešte, ako mama vošla do izby. Mama sa jej spýtala, či fajčila. Ona jej len, že si zapálila, ale spravila len jedno paf a vyhodila cigaretu z okna.

Mama vyšla z izby a zavrela dvere. Chvíľku ešte počkal, a potom vyliezol zo skrine. Zrazil sa pritom s Pheobe, lebo bola hrozná tma a Pheobe práve vyskočila z postele, že ho vypustí zo skrine.
Chcel si požičať od nej ešte pár dolárov. Keď mu ich vložila do ruky, rozplakal sa. Prišla k nemu a snažila sa ho utíšiť. Okno bolo otvorené a cítil, ako sa Pheobe trasie, lebo mala na sebe iba pyžamu.

Povedal, že bude lepšie, keď zmizne, že Antolini na neho čaká. Bolo omnoho ľahšie dostať sa z domu, ako do domu, lebo mu bolo jedno, či ho chytia, alebo nie, V podstate chcel, aby ho chytili. Šiel dolu schodmi pešo. Zišiel zadnými schodmi.

Dvadsiata štvrtá kapitola

Antoliniovci mali elegantný byt. Bol u nich niekoľko ráz.

Bol by k nim šil pešo, nechcel z Pheobiných peňazí míňať. Ale keď vyšiel von, bolo mu akosi čudne, tak si len predsa vzal taxík. Keď ho liftboy vyviezol hore, zazvonil a prišiel mu otvoriť Antolini. Bol v župane a papučiach a v ruke držal pohár s whisky. Bolo vidieť, že je už trochu chytený. Spýtal sa ho, s čím mal problémy, či mu išla angličtina. Povedal, že angličtina mu išla, ale nie ústny prejav, kde mali povedať reč, a pritom neodbočiť od témy.

Príšerne Holdena bolela hlava a modlil sa, aby už prišla pani Antoliniová s kávou. Konečne! Vošla s táckou, na ktorej bola káva a keksy. Odpil si zo šálky a zjedol asi polovicu keksu, ale bol veľmi tvrdý. Ďalej mu Antolini povedal, že má pocit, že sa rúti do nejakej strašnej priepasti, že bude ľudí nenávidieť. Holden mu na to iba odpovedal, že aj keď niekoho nenávidí, tak len chvíľku. Potom šiel k písaciemu stolu a niečo napísal na kus papiera a dal ho Holdenovi prečítať.

„Myslím, že v najbližšej budúcnosti sa budeš musieť zamyslieť nad tým, akou cestou chceš ísť,“ povedal. „A potom musíš na ňu ihneď vykročiť. Ale ihneď. Nemôžeš si dovoliť stratiť ani minútu. Ty rozhodne nie.“ Holden prikývol, ale aj tak nevedel presne o čom hovorí.

Ako tak počúval, čo mu hovorí, z ničoho nič si zívol. Antolini sa len zasmial a išli mu ustlať gauč. Pár sekúnd ešte ležal s otvorenými očami a rozmýšľal o tom, čo mu Antonini hovoril, ale hneď na to zaspal. Potom sa z ničoho nič v noci zobudil, lebo cítil niečo na hlave. Bola to Antoliniho ruka. Holden sa veľmi zľakol a zostal nervózny. Začal sa obliekať. Šiel ku dverám a on za ním. Povedal mu, že si musí ísť pre batožinu na stanicu a že sa hneď vráti. Potom Antloini čakal vo dverách, kým Holdenovi neprišiel výťah.