Dvadsiata piata kapitola

Keď vyšiel z domu, práve začalo svitať. Nevedel, kam má ísť, ale nechcel ísť do ďalšieho hotela minúť všetky peniaze. Tak nakoniec sa pustil pešo k Lexington Avenue a odviezol sa metrom na hlavnú stanicu. Mal tam kufre a myslel si, že by sa mohol vyspať v nejakej čakárni, kde sú lavice, a tak aj urobil.

Spal asi len do deviatej, lebo do čakárne sa začali hrnúť ľudia a musel si dať nohy dolu. Spomenul si na Antoliniho, hoci nechcel. Trápilo ho, prečo ho hladkal po hlave a rozmýšľal tiež, či by sa k nim nemal fakt vrátiť. Na lavici ležal nejaký časopis, čo tam niekto nechal a začal ho čítať, aby nemusel myslieť na Antoliniho.

Vyzeralo, že bude pršať, ale predsa sa vybral na prechádzku, lebo sa musel aj naraňajkovať, hoci nebol hladný. Keď sa naraňajkoval odišiel a zamieril k Piatej Avenue. Ako tak šiel, začal sa veľmi potiť a mal pocit, že mizne. Zastavil až na 60. ulici a sadol si na lavičku. Bol zadychčaný a spotený. Rozhodol sa, že odíde z New Yorku, len sa rozlúči s Pheobe a napíše jej lístok, kde sa stretnú, aby sa mohol rozlúčiť a vrátiť jej peniaze. Len lístok, že zanesie do školy a poprosí niekoho v riaditeľni, aby jej ho zaniesol. V škole si sadol na prvý schodík a vytiahol blok a ceruzku, čo si kúpil.

Milá Pheobe,
Nemôžem čakať až do stredy, a preto odídem autostopom na Západ asi už dnes popoludní. Ak môžeš, príď o štvrť na jednu pred Múzeum výtvarného umenia a ja Ti vrátim prachy, čo máš na Vianoce.
Neminul som z nich veľa.
Bozkávam Ťa
Holden

Potom sa pustil hore schodmi k riaditeľni. Riaditeľka tam nebola, ale pri písacom stroji sedela nejaká stará pani. Tá pani bola veľmi milá. Potom sa ešte chvíľku rozprávali. Pozrel sa na hodiny vo dvore, ale do schôdzky s Pheobe mal ešte more času, ale aj tak zamieril k múzeu.

Ako v tom múzeu sedel pri dverách a čakal, prišli k nemu dvaja chalani a spýtali sa ho, či nevie, kde sú múmie. Nemal čo robiť, tak im ich pomohol hľadať. Aby sa dostali k múmiám, museli prejsť veľmi úzkou chodbičkou medzi kameňmi, čo zobrali rovno z hrobky nejakého faraóna. Bolo to dosť strašidelné. Obidvaja vtedy ušli.
Bolo už skoro pol jednej, keď Pheobe konečne zazrel. Videl ju preto, lebo mala na hlave jeho poľovnícku čiapku. No vliekla so sebou aj velikánsky kufor. Povedala mu, že chce ísť s ním. No keď jej to nedovolil, pohádali sa. Išli teda do Zoo, ale nie spolu.

V Zoo nebolo veľa ľudí, lebo bolo mizerné počasie. Dostali sa až ku kolotočom. Vozilo sa tam zopár deciek. Šiel jej kúpiť lístok, aby sa ona išla odviesť a on sa bude na ňu pozerať. Šiel teda k lavičke, sadol si na ňu a pozoroval Pheobe, ktorá najskôr celý kolotoč obišla a až potom nasadla. Toto sa opakovalo aj druhýkrát, ale vtedy sa rozpršalo. Holden poriadne zmokol. Pheobe mu povedala, že a na neho nehnevá, ale že jej musí sľúbiť, že neodíde a že sa vráti domov.

Dvadsiata šiesta kapitola

Začali mu chýbať spolužiaci, a o kom rozprával, mu akosi chýbal. Dokonca aj ten Maurice mu chýbal. „Nikdy nikomu o nikom nerozprávajte, lebo vám potom bude každý chýbať.“

Analýza diela:

Zaradenie autora – kritický realizmus
Žáner – psychologický román
Čas a prostredie: príbeh sa odohráva počas troch predvianočných dní v na strednej škole v Pencey a v uliciach New Yorku.