(1918)

A. Solženicyn bol pôvodným povolaním učiteľ matematiky a fyziky. Počas 2. svetovej vojny bojoval v Červenej armáde a na základe falošného obvinenia za „protisovietsku činnosť“ ho odsúdili na osem rokov väzenia v pracovnom tábore na Sibíri. Nasledovali tri roky vyhnanstva, roku 1956 bol rehabilitovaný. Keď v roku 1973 vyšlo vo Francúzsku dielo Súostrovie Gulag, vzbudilo celosvetovú pozornosť. Zbavili ho štátneho občianstva a bol vypovedaný zo Sovietskeho zväzu. Odišiel aj s rodinou do USA. Skoro po dvadsiatich rokoch núteného pobytu za hranicami vracia sa r. 1995 do Ruska, pretože chce pomáhať pri obnove demokracie.

Literárna tvorba – Jeden deň Ivana Denisoviča (1962), Príbeh na stanici Krečetovka (1963), Matrionina chalupa (1963), Vo vyššom záujme (1963), Súostrovie Gulag (1973), Rakovina, Červené koleso

Jeden deň Ivana Denisoviča

Dej:

O piatej ráno, ako vždy zaznel budíček – údery kladiva o koľajnicu pred štátnym barakom. Cvengot stíchol a vonku bola ešte tma ako uprostred noci.

Šuchov nikdy nezaspal budíček, vždy vstával podľa neho – od rozdeľovania mal z pol druhej hodiny vlastného, súkromného času, a za ten čas si možno niečo zarobiť: ušiť dakomu zo starého futra povlak na palčiaky, bohatému spoluväzňovi podať suché kapce, aby nemusel bosý behať okolo hŕby kapcov a vyberať, poslúžiť komu čo treba, zamiesiť alebo zaniesť dačo, alebo ísť do jedálne misky zbierať zo stolov znášať ich do umyvárne – za to dajú tiež zajesť, ale tam býva veľa uchádzačov a čo je najhoršie, ak v miske dačo zostane, začne sa vylizovať.

Šuchov vždy vstával na budíček, ale dnes nevstal. Už večer sa necítil dobre, drvila ho zimnica. Ani v noci sa nezohrial. Stále túžil, aby ešte nebolo ráno. Ale ani v barakoch sa nedalo zohriať. Na oblokoch námraza, i na stenách pod povalou.

Šuchov nevstával. Ležal na hornom lôžku poschodovej postele až po uši zakrytý dekou v zahnutom rukáve kacabajky mal zastrčené obidve chodidlá. Vedúci brigády a jeho zástupca sa obúvajú mlčky. Zástupca pôjde fasovať chlieb a vedúci pôjde do štábneho baraku, na plánovaco-výrobné oddelenie – PVO.

Šuchov si spomenul, že dnes sa rozhoduje o ich osude. Stoštvrtú brigádu chcú dať na stavby na nový objekt – „Socialistické sídlisko“. Je to holé pole, zaviate snehom. Treba jamy vykopať, stĺpy zasadiť a pichľavý drôt samým sebe natiahnuť, aby neušli. A potom stavať. Aby sa na to miesto dostala iná brigáda, treba hlavnému úkolárovi zaniesť aspoň pol kila slaniny, ak nie kilo.

Poschodová posteľ sa zatriasla a zakolísala. Vstávali naraz dvaja: hore Šuchovov sused baptista Aľoška a dolu Bujnovskij, bývalý kapitán druhého rangu. A Šuchov len ležal a ležal na pilinách svojho matraca. Rozhodol sa, že pôjde na maródku.

V tom čiasi ruka strhla z neho kacabajku i deku. Šuchov sa nadvihol a stál pri ňom Tatár.  „Šč – osemsto päťdesiat štyri!“ prečítal Tatár z bielej záplaty na chrbáte čierneho bušlata. „Tri dni basy po práci!“ V tej chvíli sa všetci väzni zamrvili a začali sa náhliť obliekať. Tatár mu povedal, že nevstal na budíček a musia ísť na veliteľstvo. Začal si preto obliekať vatované nohavice, natiahol kacabajku, vytiahol svoje kapce z hŕby na dlážke a nasadil si čiapku.

Vonku bol mráz a hmla. Prešli popri vysokej doštenej ohrade murovaného táborového väzenia, popri plote z pichľavého drôtu, popri rohu štábneho baraka, kde na stĺpe visela na hrubom drôte zasrienená koľajnica, popri druhom stĺpe, na ktorom v závetrí visel teplomer celý obrastený srieňom. Keby teplomer ukazoval mínus štyridsaťjeden, nesmeli by ich vyhnať do práce.

Vošli do štábneho baraka, rovno do izby dozorcov. Tam mu povedali, že treba umyť dlážku v izbe dozorcov. Umývať dlážku v izbe dozorcov bola pritom úloha špeciálneho trestanca. V izbe sa kúrilo ako v pekle. Boli tam dvaja dozorcovia, oblečení len v špinavých letných blúzach, hrali dámu, tretí spal na úzkej lavičke. V kúte stálo vedro s handrou. Vzal vedro a bez rukavíc sa pobral k studni.

Niekoľko vedúcich brigád, ktorí sa vracali z PVO, sa zhŕklo okolo teplomera, a jeden sa vyškriabal na stĺp a utieral teplomer. Bolo však iba mínus dvadsaťsedem a pol. Šuchov sa rozbehol k studni. Na zrube bola taká hrubá námraza, že sa vedro ledva prepchalo dierou. Šuchov vykĺzol z kapcov, aby si ich nepremočil a postavil ich do kúta. Zhodil tieži onuce a bosý, štedro rozlievajúc handrou vodu, vrhol sa dozorcom pod kapce. Jeden z dozorcov mu za to vynadal.

Šuchov utrel dlážku tak, aby nezostali suché škvrny, nevyžmýkanú handru hodil na pec, obul si kapce a bežal do jedálne. Musel ešte zabehnúť na maródku, znova ho drvila triaška. V jedálni bola para. Brigády sedeli za stolmi, alebo sa tlačili v uličkách a čakali kým sa uvoľnia miesta. Uprostred baraka sa tiahli dva rady stĺpov a pri jednom sedel trestanec zo Šuchovej brigády a strážil mu raňajky. Bolo už všetko studené. Šuchov vytiahol z kapca lyžicu, zložil čiapku z oholenej hlavy a miešajúc ustátu žbrndu, rýchlo skontroloval, čo sa mu dostalo do misky. Dostalo sa mu tak stredne. Žbrnda je deň čo deň rovnaká. Druhým jedlom bola kaša z magary. Stuhla v jediný pagáč, z ktorého sa dalo odlamovať. Šuchov oblízal lyžicu, zasunul ju do kapca, nasadil čiapku a pobral sa na maródku.