Vo štvrtok – posledný deň svadby – sa Bocko s Eliášom hádali, kde budú mladí bývať. Nakoniec bývali u Bockov na statku, ktorý patril k domu. Medzitým Estera drela a ťažko pracovala na gazdovstve, aby zabudla na trápenie. Roky vzdorovala, nedokázala sa zmieriť so skutočnosťou. Po piatich či šiestich rokoch raz Estera išla z poľa a malý tmavovlasý chlapček jej objal kolená, tak ako kráčala. Vyháňala ho a keď sa dozvedela, že je to Ežov syn Benko, nahnevala sa ešte viac. Nazval ju starou mamou a chcel od nej jablko. Dala mu ich plný klobúk. Potom pri kŕmení jej pomáhal. A tak ľad okolo jej hrdého zemianskeho srdca roztopila až nežnosť jej vnúčatka a rozhodne sa prijať syna i nevestu do domu. Dielo končí definitívnym víťazstvom roľníctva nad zemianstvom. Hviezdoslav tu zobrazil proces splývania zemianstva s ľudom, ako zákonitý jav spoločenského vývinu.

Ukážky z diela:

"Sme rovní! Áno - zeman - nezeman,
v tom rozdielu viac niet.
Kto inakšie dnes vraví, nezná časy
alebo je zatvrdilý, čo je nerozum.".