Pavol Országh Hviezdoslav Ežo Vlkolinský

Pavol Országh - Hviezdoslav (1849 – 1921) bol gigantom slovenskej poézie, dramatikom, prekladateľom. Vyštudoval právo, pôsobil ako advokátsky praktikant na súde, po zložení advokátskej skúšky si zriadil vlastnú kanceláriu v Námestove. Krátko po presťahovaní do Dolného Kubína sa vzdal advokátstva a venoval sa vlastnej tvorbe. Vo svojej tvorbe sa cieľavedome usiluje vstrebať celý odkaz slovenskej literatúry (najmä Sládkovičov a Kollárov) a rozvinúť ho impulzmi z najväčších zjavov svetovej literatúry. Zrelú Hviezdoslavovu tvorbu možno deliť na lyriku, epiku, drámu a preklady velikánov svetovej literatúry. Hviezdoslavove lyrické cykly patria k najjasavejším miestam jeho poézie a k vrcholom vtedajšej poézie. Ťažiskom tvorby je epika. Vo veľkých epických cykloch brilantnou básnickou formou predstavuje národnú skutočnosť v monumentálnych, no v živých a pravdivých obrazoch. Aj v kratších epických skladbách píše o kladoch i záporoch ľudového sveta, ale najmä o jeho zdravom jadre uprostred čarovnej slovenskej prírody.


Literárny druh : Epika
Žáner : Epická báseň
Dej : Dej sa odohráva v dedine Vlkolín
Téma : Základnou témou je problém zemianstva a jeho vzťah k sedliactvu na konci
19.storočia

Postavy :
Hlavné postavy : Ežo Vlkolinský (Ezech,Ezechiel)– mládenec zo zemianskej rodiny,
poslušný, pracovitý, ochotný, hrdý
Estera Vlkolinská (Hestera) – Ežova matka, zarytá zemianka, tvrdá,
panovačná, hrdá, neústupná
Eliáš Vlkolinský – Ežov strýko, zarytý zeman, skúpy, vypočítavý
Žofka Bockovie – krásna, mladá dievčina zo sedliackej rodiny

Vedľajšie postavy : Ondráš Blažkovie – oddávač
Gábor Šimúnov – Ežov verný priateľ
Judka – Eliášova manželka
Esterine slúžky – Mara, Zuza
Zuzana – Eliášova sestra






Obsah diela :

Po smrti váženého zemana Beňa Vlkolinského sa paňou majetku stala jeho žena Estera a ich jediný syn Ežo, z ktorého vyrástol statný mládenec. Ešte pred smrťou otec synovi nakázal nech si ctí matku a nech sa nespustí Boha. Pochovali ho ako sa patrilo na člena starozemianskej rodiny.

Po jeho smrti vdova Estera a mladý gazda Ežo žili v zhode, pretože Ežo ju vždy poslúchal. No jednej májovej noci sa Ežo spolu s ostatnými dedinskými mládencami vybral stavať dievčatám máje. Ežo postavil vyzdobenú jedličku pred dom Žofky Bockovie – najkrajšej dievčine vo Vlkolíne. Lenže jeho matka sa dozvie čo urobil a hovorí mu, že pokiaľ ona bude žiť, on si tú sedliačku za ženu nevezme. Pretože ona mu už nevestu vybrala – svoju krstnú Marku Tomašovie, samozrejme zemianku. Ežo sa však nepoddá, a tak ho matka pokladá za neúctivca a rebelanta. Vyhlási, že celé gazdovstvo je jej a že jemu otec nenechal nič.
Povie mu, že už viac nie je jej synom a vyženie ho z domu. Po prudkej hádke s matkou Ežo nachádza útočisko u strýka Eliáša Vlkolinského, Beňovho staršieho brata, ktorý mal veľké gazdovstvo a vždy zhŕňal majetok, no nemal ho komu nechať – bol bez potomkov. Bol to tiež zarytý zeman, ktorý ho síce príjme do domu, ale z vypočítavosti. Na svojho brata Beňa, ktorému neprišiel ani na pohreb, mal celý život ťažké srdce, pretože dostal vzdelanie, zatiaľ čo on musel drieť na gazdovstve už od malička. No po smrti ich otca si Eliáš nechal celý majetok s vedomím, že Beňo dosť peňazí premárnil v školách. A pri týchto sporoch o majetok sa bratia úplne rozišli. Navyše sa nenávisť na Eliáša preniesla aj na Beňovu ženu Esteru. No Eža víta s otvorenou náručou. Vidí v ňom syna, ktorého nemá. Získa v ňom lacnú pracovnú silu a myslí si, že to bude aj sladká pomsta Beňovej žene – Estere. Estera Eža čakala, že ju príde prosiť o odprosenie, no neprišiel. Vyslala slúžky nech ho hľadajú, a keď jej jedna zo slúžok povedala, že ho zazrela u Eliáša, nechcela tomu veriť a plakala. Ežo sa časom zabýval u strýka a drel na jeho gazdovstve od rána do večera, no vždy si našiel čas, aby mohol navštíviť svoju milú – Žofku Bockovie. Niekedy premýšľal prečo ho matka tak bez príčiny vyhodila z domu, no on sa na ňu nehneval. Jedného dňa sa predsa matka so synom stretla. On išiel z kosenia a Estera oproti nemu z hrabačkami. Mykla s hrabľami, aby jej uhol z cesty a tak aj urobil. Paholci na Esterinom gazdovstve chceli, aby sa vrátil, pretože chlapská ruka je na statku nenahraditeľná. No on pre matku nemohol, ale hospodárstvo strážil z diaľky a paholkom hovoril čo a ako. Ale matka sa to dozvedela a vynadala im. Aj jeho verný priateľ Gábor Šimúnov mu hovoril, aby sa vrátil na hospodárstvo, lenže nedalo sa. Raz prišla za Esterou Tera Jonkovie – dedinská dievčina
A ľutovala ju, že je na celé gazdovstvo sama. No Estera jej povedala, že všetko predá Židovi, a potom si bude dobre žiť.

Tera s touto informáciou bežala k Ežovi, a tak ho chcela prinútiť nech sa vráti domov, lenže strýko sa ho zastal a povedal, že nepôjde.
Po čase Esteru navštívi Zuzana, Eliášova sestra, chudobná vdova s niekoľkými dcérami.
Nahnevaná Estera sa rozhodne, že si od nej vyžiada jednu dcéru, ako náhradu za Eža.
Zuzanu to spočiatku prekvapuje, ale uvedomuje si, že jej dcéra sa tam bude mať lepšie ako u nej. A tak sa rozhodne jej dať svoju najmladšiu dcéru – Uličku.
U Bockov bol Ežo vítaný – veď to bol mládenec ako sa patrí – usilovný, pracovitý.
Len Žofka sa trápila, že to pre ňu vznikol ten spor medzi matkou a synom. A raz v jeseni mu povedala, čo ju trápi, lenže on ju uistil, že matku to raz prejde. A ak nie, že jemu je to jedno. A nastal deň, keď Ežo so strýkom išli do Bockov žiadať o Žofkinu ruku. Všetci prikývli, súhlasili a chýbal ešte súhlas od budúcej nevesty, no tá nebola v izbe, ale v kuchyni. Odtiaľ vylietavali dievčatá, no ani k jednej sa Ežo nepriznal. Až k poslednej. Žofia súhlasila, a tak im celá rodina požehnala a bola hostina. Niekoľko dní pred svadbou navštívi Esteru dedinská žena Plevula a odovzdáva pozdrav od Bockov, lenže tá ju vyženie. Potom ju navštívi zváč na svadbu, ale aj toho vyhodí. Eliáš pred svadbou manželke nakáže, aby s ničím nešetrila, nech je všetkého dostatok.
Svadba bola v pondelok. Všetci boli vyobliekaný ako sa patrí a keď bol pripravený aj Ežo, vybrali sa do Bockov po nevestu. Cestou do kostola bol mladý pár doprevádzaný množstvom ľudí a muzikantmi. Keď prechádzali popri Esterinom dome, vykukla a nadávala na Eža aj na Žofku, ktorá skoro omdlela. Po obrade sa všetci vybrali najprv do Bockov. Tu sa zabávali, tancovali, jedli. No začnú si tu vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliactvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov. Po večeri všetci mladomanželom gratulovali. No o polnoci, keď bol čas čepčenia, vzali ju do inej miestnosti a za spevu piesni sa lúčila zo zeleným vencom a dávali jej čepiec ako je u vydatých dievčat zvykom. Lenže ešte predtým sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Do domu prišiel Esterin posol a doniesol veľkú krabicu, kde bol zlatý čepiec s drahými kamienkami a perlami. Ten jej dali na hlavu a znovu všetci tancovali a hodovali. V stredu – v tretí deň svadby – sa všetci vybrali k Eliášovi. Na jeho veľké zahanbenie boli dvere zavreté, no napokon keď sa dostali dovnútra boli prázdne stoly. Judka ich ešte nečakala. No po malej chvíli sa stoly zaplnili rozličným jedlom a pitím. Ľudia sa až čudovali, že u takého vychýreného skupáňa je všetko zadarmo. Hostina trvala až do bieleho rána.

Vo štvrtok – posledný deň svadby – sa Bocko s Eliášom hádali, kde budú mladí bývať. Nakoniec bývali u Bockov na statku, ktorý patril k domu. Medzitým Estera drela a ťažko pracovala na gazdovstve, aby zabudla na trápenie. Roky vzdorovala, nedokázala sa zmieriť so skutočnosťou. Po piatich či šiestich rokoch raz Estera išla z poľa a malý tmavovlasý chlapček jej objal kolená, tak ako kráčala. Vyháňala ho a keď sa dozvedela, že je to Ežov syn Benko, nahnevala sa ešte viac. Nazval ju starou mamou a chcel od nej jablko. Dala mu ich plný klobúk. Potom pri kŕmení jej pomáhal. A tak ľad okolo jej hrdého zemianskeho srdca roztopila až nežnosť jej vnúčatka a rozhodne sa prijať syna i nevestu do domu. Dielo končí definitívnym víťazstvom roľníctva nad zemianstvom. Hviezdoslav tu zobrazil proces splývania zemianstva s ľudom, ako zákonitý jav spoločenského vývinu.

Ukážky z diela:

"Sme rovní! Áno - zeman - nezeman,
v tom rozdielu viac niet.
Kto inakšie dnes vraví, nezná časy
alebo je zatvrdilý, čo je nerozum.".