“Je to román kronika, veľmi málo som si vymýšľal…”, hovorí o ňom autor.

Dielo Smrť sa volá Engelchen je protivojnový román súčasného slovenského autora, Ladislava Mňačka. Dielo zachytáva posledné dni Druhej svetovej vojny z pohľadu partizánov pôsobiacich v Protektoráte a v Slovenskom štáte.

Ranený partizán Voloďa rozpráva nemocničnej sestre Eliške svoje zážitky z vojny, ktoré sú viac menej chronologicky zoradené a všetky majú jedno spoločné: Voloďa sa v nich vždy vracia k Ploštine (cíti sa vinný). Voloďa patril k partizánskej skupine vedenej Rusom Nikolajom, ktorá pôsobila prevažne v oblasti okolo Zlína. Nikolaja a nikoľkých ďaľších Sovietskych dôstojníkov vysadila Červená armáda v tyle nepriateľa a ich úlohou bolo zorganizovať partizánske skupiny ktoré by okrem záškodníckej činnosti mali za úlohu aj zabrániť Tretej Ríši v posunutí frontovej línie smerom na západ.

Všetci partizáni potrebovali okrem vedenia aj hmotné zázemie, ktoré nachádzali na kopaniciach (43, 162). Skupina, vedená Nikolajom, sa usadila na kopanici zvanej Ploština, odkiaľ podnikali svoje výpady. Tu sa Voloďa stretol s židovkou Martou, ktorá pre partizánov získavala informácie podobným spôsobom, ako v minulej vojne Mata Hari. Neskôr sa do partizánskych radov dostali členovia gestapa, ktorí ich polohu vyzradili Nemcom a partizáni museli Ploštinu opustiť (a Nemci ju vypálili, 186 - 189). Presunuli sa ďalej na západ a rozdelili sa. Skupina, v ktorej bol Voloďa, teraz vedená Petrom, mala za úlohu nalákať na seba celé miestne jagdkommando a nechať sa prenasledovať až pokiaľ Červená armáda neprelomí front. Na ich veľké šťastie Ríša padla skôr, ako ich komando dostalo.

Postavy:

Voloďa:

Hlavný hrdina s autobiografickými črtami (autor bol cez vojnu partizánom). Rozumný, rozvážny človek. Vystupuje prevažne ako rozprávač a svoje činy nejako veľmi nekonkretizuje, rozprávanie zameriava skôr na činnosť celej skupiny. Tak ako ostatní, aj on je už otupený vojnou a všadeprítomným násilím, a vôbec nemá problém zastreliť človeka (94). Cíti sa vinný za vypálenie Ploštiny.

Nikolaj (144-smrť Nikolaja):

Sovietsky dôstojník poverený organizáciou odboja v Protektoráte. Skúsený a dobrý velilteľ, vedel ostatným nenápadne vnútiť svoje názory. Rozvážny človek. Zastrelil sa po nešťastnom výbuchu panzerfaustu. Následovníkom sa stal Griška.

Peter (88, 92):

Srb, ktorému vyvraždili rodinu, takže s nepriateľom nepozná zľutovania. Veľmi energický, krvilačný, túži po boji a zabíjaní. Často koná neuvážene, čo spôsobuje problémy aj jemu, aj odriadu. Jeho správanie sa zmení, keď sa zoznámi s jednou kopaničiarkou.

Griška:

Tiež dobrý veliteľ, ale Nikolajových kvalít nedosahoval. Nedokázal robiť dôležité rozhodnutia.

Marta (42, 55):

Židovka. Milovala Voloďu, ale vojna ich oboch tak poznačila, že z ich vzťahu nakoniec zišlo. Spávala s Nemcami aby získala dôležité informácie, jej osud bol ešte ťažší ako mali ostatní Židia, ktorí zahynuli v likvidačných táboroch. Po vojne nedokázala uniesť svoj ortieľ a zabila sa.

Eliška:

Nemocničná sestra, ktorá sa stará o Voloďu, a do ktorej sa Voloďa zaľúbil. Milá a obetavá, ale ako Voloďa často opakuje,”hlúpučká” Eliška.

Mamka Rašková:

Kopaničiarka, predstavujúca pre partizánov niečo ako domov, bezpečie, nádej, ale neskôr, po vypálení Ploštiny predstavuje symbol ich zlyhania, obrovskej chyby, nepredstaviteľnej krutosti Nemcov, no predsatvuje aj odpustenie. Komu Mamka Rašková odpustila Ploštinu, tomu sa s tou vinou žilo o kúsok ľahšie.

Fred:

Syn nemeckého vojaka, ktorý zinscenoval svoju smrť a pridal sa k partizánom. Nemci na to prišli a jeho otca zabili. Fred mal strážiť dvoch nových rekrutov, ktorí sa neskôr ukázali ako členovia gestapa. Neustrážil ich. Partizáni preto museli opustiť Ploštinu, ktorú následne Nemci vypálili. Preto Fred mal, a aj chcel byť zastrelený, ale Griška nedokázal dať príkaz na popravu a na Fredove žiadosti o zabitie nikto nevystrelil. Preto sa dočkal konca vojny a doživotne bude trpieť.

Willi:

Jeden z dvoch nemcov, ktorí prebehli k partizánom. Za iných okolností by boli nekompromisne zastrelení, ale v čase ich príchodu potrebovali partizáni každú ruku, a boli už tak zúfalí z prenasledovania jagdkommandom, že im bolo v zásade jedno, či sú tí Nemci špehovia alebo nie. Preto im dovolili pripojiť sa. Neskôr, pri akciách partizánov, títo Nemci dokonca vraždili vlastných. Jedni z mála, čo stratili česť a hrdosť tak typickú pre nemeckého vojaka.

Pán Kroupa (16):

Zbabelý dedinčan, ktorý sa celú vojnu schovával so ženami v pivnici a kolaboroval s Nemcami. Alkoholik. Keď sa vojna skončila, doslova si prisvojil raneného Voloďu a vystatoval sa nepravdivými historkami o tom, ako ho on zachránil z guľometnej paľby.

Autor kritizuje celú vojnovú mašinériu, jej zbytočné krviprelievanie, ale aj poukazuje na zbabelosť a bezmocnosť tých, čo nesú za vojnu zodpovednosť. Bez svojich podriadených sú úplne stratení. Tiež kritizuje tých, čo sa za okupácie dobrovoľne spolčili s Nemcami alebo nebojovali za svoju slobodu (159). Pokladá ich za vlastizradcov. A títo istí ľudia, ľudia bez zásad, bez morálky, bez chrbtovej kosti, si po vojne navzájom poskytovali svedectvá o tom, že viedli protifašistickú činnosť, len aby sa vyhli súdu a mohli vstúpiť do komunistickej strany, ktorá sa dostávala k moci. Svoje názory tlmočí ústami Voloďu, prípadne iného partizána, ktorí tvoria opozíciu proti Nemcom. Ťažko povedať, či sa aj partizáni správajú neľudsky, pretože niekedy bez milosti zastrelia nevinného Nemca len preto že je Nemcom, niekedy dokonca strieľajú aj vlastných (ak zanedbali povinnosti alebo zradili - 163), no inokedy nechajú vinníkov prežiť (89, 92, 93, 94, 158).

Mňačko podáva obraz Nemeckého vojaka, ktorý ešte aj na konci vojny, keď je každému jasné, kto prehral, verí svojmu Führerovi a kladie fanatický, zúfalý odpor (88)(vymývanie mozgov - 158). Možno však nemá inej cesty. Ak dezertuje, tak ho buď chytia vlastní a zastrelia, alebo ho zastrelí nepriateľ, pretože Červenej armáde sa neveľmi chcelo brať zajatcov. No ak by na úteku predsalen dožil konca vojny, bude postavený pred súd za vlastizradu = N.

V závere knihy je zamýšľanie sa nad zmyslom partizánskeho boja a jeho obetiach (233,4).

Kompozícia

Román. Členenie na kapitoly. Naturalistické obrazy (17). Opisy iba keď je to nevyhnutné (robí to dej dynamickejším, rovnako ako nedokončené vety). Množstvo dialógov, ale aj vnútorných monológov a úvah, rôznych špekulácií hlavného hrdinu, ktorý je zároveň aj rozprávačom. Autor venuje veľký priestor vnútornému svetu svojich hrdinov. Jazyk hovorový, žargón, slang, nárečie, vulgarizmy, termíny… Mňačko necháva Nemcov hovotiť väčšinou iba po nemecky (prípadne lámanou češtinou), niekedy je možné si význam hovoreného domyslieť z kontextu, niekedy to autor nechá nejakú postavu preložiť, ale najčastejšie je na porozumenie potrebné ovládať aspoň základy nemčiny. Každá kapitola sa začína v nemocnici, väčšinou Voloďovým spomínaním alebo rozprávaním. Potom sa dej prenesie do tohto rozprávania, i keď niekedy je narušovaný otázkami počúvajúceho, prípadne Voloďovými úvahami.

Okrem fiktívnych postáv v diele vystupujú (síce iba okrajovo) aj postavy historické (Skorzeny, Engelchen…)

Pozn.: čísla v zátvorkách udávajú strany, na ktorých je text dopĺňajúci referát