Peter Jilemnický - Kompas v nás

Žáner – román

Kompozícia

Autor sa stretáva so svojím priateľom Čermeňom, strávia spolu niekoľko dní a rozprávajú si príbehy, ktoré na seba nenadväzujú, sú to poviedky alebo novely.

Príbehy 

- O tom, ako Oselínci bojovali za svoju domovinu
- O dvoch bratoch, z ktorých prvý druhého vôbec nepoznal
- O láske, ktorá bola ťažkým bremenom v časoch, keď sa spievala ľúbostná pieseň


Sahaesa

Prípad Evy Burdovej, ktorej chceli zahaliť cestu k láske, o Interhelpe a krajanoch, ktorí museli stratiť domov, lebo hľadali šťastie v práci

Citát:

„Bohatstvo, majetok, túžba po ňom – to je vred, ktorý hnije na tele človeka a činí ho často nešťastným, nemravným, zlým... Okypťuje zmysel života slovom.... čo ja viem? Celkom to zotročuje.“ – povedal Čermeň, kamarát P. Jilemnického

O dvoch bratoch, z ktorých prvý druhého vôbec nepoznal

Hlavné postavy:

Vendel – túžil len po majetku, chcel sa stať gazdom, no otec mu to nechcel
Tereza – Vendelova žena, túžila po majetku
Jozef – Vendelov brat
Hana – Jozefova žena
Bertinka – Vendelova dcéra, mala asi 5 alebo 6 rokov
Jurko – Jozefov syn
Elenka – Jozefova dcéra
Vendelovi a Jozefovi rodičia

Časopriestor: Slovensko po 1. sv. vojne

Dej:

Vendel so svojou ženou Terezou a dcérou Bertinkou býval u svojich rodičov. Túžil sa stať gazdom. Tereza bola tehotná, preto ich nezobrali pracovať na majeri. Pracovali tvrdo na poli. Potrebovali splatiť poistku na dom (dom mali poistený na 10 000 Sk; predtým mali dom poistený na 3 000 Sk, ale Vendel sa raz v krčme dal zlákať poisťovacím agentom, uveril jeho sľubom a zvýšil poistku na 10 000 Sk, aj proti ohňu) a nemali peniaze.

Ich dcéra Bertinka pásavala husi. Bola ešte veľmi malá a nemala medzi husiarkami kamarátky v rovnakom veku. Všetky boli oveľa staršie a vysmievali sa jej.

Vendelov starší brat Jozef bol veľmi mladý, keď musel odísť na vojnu. Vojna sa ho hlboko dotkla. Keď sa vrátil domov, cítil sa cudzo a odišiel z domu. Odišiel do mesta. Pracoval ako murár, aj keď sa zo začiatku v tomto remesle a v tejto práci veľmi nevyznal. So svojou ženou Hanou sa zoznámil v meste. Pracovala v tehelni, miesila tehly. Zobrali sa.

Najprv bývali u Haninho otca, neskôr u manželov Mackovcov. Práca však nebola a nemalí čím Mackovcom zaplatiť nájom. Mackovcom to nevadilo. Macková bola rada, že sa o ňu Hana stará. Tá sa snažila trocha peňazí odkladať. Jozefa a Hanu mrzelo, že Mackovcom neplatia nájom a rozhodli sa, že pôjdu hľadať útočište k Jozefovým rodičom. Spolu s deťmi – synom Jurkom a dcérou Elenkou, ešte v kočíku, sa teda vrátili k Jozefovým rodičom. Rodičia sa na nich veľmi tešili. Jozefa dlho nevideli. Až z listu, v ktorom im napísal, že sa vráti, sa dozvedeli, že je ženatý a má dve deti. Vendel a Tereza ich neprivítali milo. Stále sa obávali, že prišli s úmyslom obrať ich o peniaze, a že sa Jozef stane gazdom. Hana požičala Vendelovi peniaze na splatenie poistky, ale Vendel ich prepil.

Museli bývať v humne. Chceli tam mať poriadok a bývanie si spríjemniť obrázkami na stene. Zo všetkého sa im Tereza s Vendelom vysmievali. Rodičia však boli synovým príchodom, jeho rodinou a ním samým veľmi nadšení. Tereza bránila svojej dcére Bertinke, aby sa hrávala s Jozefovým synom Jurkom. Hana veľmi trpela. Rada by bola odišla preč. Nesmela variť.

Všetko chcela robiť iba Tereza. Bertinka veľmi ťažko ochorela. Tereza s Vendelom sa strašne báli o dcéru. Ale verili viac poverám než lekárovi. Jozef s Hanou sa Vendelovi a Tereze vyhrážali, že ak nepôjdu k lekárovi, tak ich udajú, keď sa Bertinke niečo stane. Vendel a Tereza sa vybrali s Bertinkou k lekárovi. Po ceste však stretli starú babu, ktorá ich presvedčila, že je zbytočné ísť k lekárovi, a že ona Bertinku vylieči.

Ak Bertinka nevyzdravie, nebude podľa nej žiadna šanca pre malé dievčatko. Zaplatili jej a vrátili sa domov. Bertinka však lekára veľmi potrebovala. Aj farár im to povedal. Za to, že sa jej nedostalo odbornej lekárskej pomoci, zaplatila svojím životom. Bertinka zomrela. V ten istý deň, ako ju pochovali, Tereza porodila syna. Dlho ležala a vtedy mohla variť Hana. Lenže aj to bolo Tereze tŕňom v oku. Vyčítala Hane, čo všetko míňa. Čoskoro vstala z postele a znova chcela robiť všetko, čo predtým a Hane vziať všetku prácu, ktorú robila. Jedného dňa prišiel Jozefovi a Hane list od Mackovcov. Žiadali ich, aby sa vrátili. Hana by bola išla hneď. Veľmi sa tešila.

Aj Jozef sa potešil listu, ale vrátiť sa k nim nechcel. Tvrdil, že sa všetko zlepší. Rodičia mali Jozefa, Hanu a ich deti veľmi radi, ale vadilo im, že nechodili do kostola. Na druhý deň odišla celá dedina na jarmok. Odišli aj rodičia, aj Tereza. Tereza s Vendelom, predtým ako odišli na jarmok, vyvliekli na dvor truhlicu s vecami, a keď Tereza odchádzala na jarmok, povedala Vendelovi, aby dal na truhlicu pozor. Hana s deťmi odišla do hory. Doma zostali iba Jozef a Vendel. Jozef robil poličku pre matku, aby na ňu mohla ukladať poháre. Bol veľmi zamyslený.

Poličku nie a nie dokončiť. Voľačo, akási spomienka ho stále ťahala pozrieť sa na poval. Našiel tam Vendela, ako mu chcel podpáliť humno – strechu nad hlavou. Jozefovi sa podarilo oheň zahasiť. Potom sa bratia pobili. Prvý zišiel z povala Vendel. Keď Jozef schádzal z povaly po rebríku dole, stále ho niečo nútilo obzrieť sa. Mal veľké šťastie, že sa obzrel, lebo v poslednej chvíli sa mu podarilo zastaviť Vendelovu ruku so sekerou, ktorou ho chcel zabiť. Po tejto udalosti sa Jozef rozhodol, že sa vráti k Mackovcom.

Nikomu nepovedal, čo sa v ten deň stalo medzi ním a jeho bratom. Vrátil sa do humna a začal baliť. Keď sa Hana vrátila z hory domov, Jozef jej povedal, že odchádzajú naspäť k Mackovcom. Hana sa ho nepýtala, prečo tak zrazu zmenil názor. Bola šťastná, že odchádzajú. Pobalili sa a nikomu nepovedali, že odchádzajú. Len malý Jurko večer prezradil starým rodičom, že na druhý deň ráno odídu. Starí rodičia boli z toho nešťastní. Jozef s Hanou cítili, že je to takto lepšie. Pri odchode sa ešte zastavili pri Bertinkinom hrobe. Odišli plní nádeje v nový život.

Jazykové prostriedky:

rečnícka otázka – Akýže list? Belasá obálka? Súd? Banak? Čí je to pažerák, čo striehne na jeho chalupu, na kus role, na jeho jačmenný osúch? Či môže niekomu prísť na um, že ju zanedbali?

apoziopéza – Liba-liba-liba...!
Veď Vendel si ani nevie predstaviť, že by mohol stratiť to šikovné, vrtké dievčatko s veľkými očami, ktorého bol vždy plný dom, túto Bertinku, ktorá sa teraz práve toľko tešila, že bude pásť húsky...
Tak I odišla...
Bože môj, bože môj...!

zdrobneniny – hrášok, dievčatko, tenulinkým hláskom, bez jediného kríčka a stromčeka, a bežala za rakvičkou, chúďatko, rúčky spoza strapatých vŕškov, rúško, hebučký závoj, v celej tej dolinke

prirovnania – cupotala ako jarabička so svojím kŕdľom
Tak z neho toto slovo vyšlo, ako keby vila májový vetrík

metafora – Čosi sa v ňom zlomilo.
Čosi sa zrútilo a stroskotalo.
Bál sa, aby jeho hlas nenasiakol priznaním pohnútok, ktoré chcel prežrieť a zatajiť, no jednako cítil, že bolesť je v ňom nesputnaná a nezvládnuteľná vôľou, hotová prejaviť sa a výskočky sadnúť si do každého slova i pohľadu očú, do každého pohybu nepokojných rúk a poznamenať každý jeho krok, namierený k novej ceste.

Videl ju, túto dedinu, tento kotol, v ktorom sa varili životy väčšiny ľudí ako v smole, čo im viazala rozlet, zalepila oči a otupila cit; videl bielu školu, jej okná boli otvorené do slnečného dňa a radostný krik detí oletoval okolo nej ako vyplašené kavky.

Citáty:

Dívali sa zeme. No nenašli tam nič, čo by ich potešilo. V prachu cesty boli len stopy troch ľudí, koľaje, čo doň vrezali kolesá kočíka a bola tam ešte pravda skutočnosti, ktorú nikdy nemôžu zmeniť v sen.
„Keď si ty robil, boli sme šťastní,“ povedala Hana. „Aj si spieval...“
„A nemali sme nič, len tie ruky. Veď aj ty si spievala, pamätáš sa? Sedávali sme nad tehelňou. Kvitli tam šípové ruže...“
Odmlčal sa. Díval sa hlboko do seba a vravel:
„Neboj sa, zas budeme sedávať. Teraz práve, zdá sa, kvitnú. Budeme možno aj robiť...“
„Bude nám dobre...“ a pozrela mu do očú sťa do studničiek.
„Budeme medzi ľuďmi. Podáš ruku – a vždy sa nájde niekto, čo ti ju stisne. A keď bude aj zle, hlad, zima, už to tak nebolí, a vôbec- všetko má svoj koniec. Večne to tatko neostane... Nájdeme tomu nejaký koniec!
Začalo pršať.
Keď potom vykročili ku skalám boli im ľahko ako už dávno nie.