„Podivno! – Tedy neresť stá
už prehrmela nad tým párom
a opäť blaha svitnul máj?
Sú tajné božie cesty veru!“

O slovenskom ľude a panstve:

„Povedia: - ľud sám si na vine
za svoje bôrgy, handry, špiny,
za brloh, vo ktorom sa váľa,
čmud bytu svojho, nízky lós,
mrav drsný, v suk jalovca stuhlý –
nech, keď tra robiť, nezaháľa,
nech vetché nepodpiera uhly,...

Chce žiť! Chce rásť prez všetky hate,
čo veky v priek mu nakládli,
i ktoré uplietol si sám!
Už krídla počal vystierať
na podlet k ľudstva výšinám,
Chcel z vyšších žriedel načierať,
myšlienky, čo mu napadli,
chcel rúchom odiať v podiv sveta. . . A vy?. . . Snáď chvatom pomáhate,
by perute vzduch ovládli?

Nie, nezáleží na ľude
vám onakvejším menom, rodom.
O jeho čiernom osude
ak povravíte mimochodom,
nuž najviac v posmech sa to stáva;

On odpúšťa vám pohanenie,
preminie vďačne v každej chvíli,
čo keby od vás podstúpil;
nepýta v pomoc slamku malú;
a ešte by vás obľúbil,
ba tlieskal by vám za to chválu:
len keby ste ho nehatili
už aspoň v púti, ňouž chcel ísť
hneď ako ste ho odstrčili!“.