Pavol Országh Hviezdoslav Hájnikova žena

Kompozícia: 15 častí a epilóg
Vydavateľstvo: Tatran, Bratislava 1975
Hl. myšlienka: Boj medzi dobrom a zlom; víťazstvo dobra

V chalupe v lese na Podvrší žil starý hájnik Čajka.

Jak hniezdo v tesnu parutí
v úkryte košatého krovia:
v hôr neprehľadnom zákutí
chalupa čuší hájnikova.

Chalupa – tá sa neľaká
nič takého. Bo nezastala
si vyzývavo na štít brala
nadutá vzdorom krutovlád,
nuž nemá príčiny sa báť,
že mam ju zvráti, podtne pád.

Navôkol zase bujné lesy:
smrek, jedľa, sosna v družnej zmesi,
opreté husto bok o bok,
tak dvíhajúc sa vozvysok.

Jak hniezdo v skrytu parutí:
tak chalupa v hôr zákutí
uprostred zeleného lázku,
rozvitom sťa by na obrázku.
Kút ozaj skromný, ale milý...

Jak v hniezde v srytu parutí:
tak iste, pokojne tu scela.
Niet pohnutí, niet napnutí –
Tu hluku sveta odumrela
Naprosto myseľ človeka;
Niet vášne, ktorá dopeká
A iskry zloby kreše z čela,
Niet citu, ktorý srdce kruší
Sťa krehký kameň v nič a v nič,
Neznámy zisku pohonič –
Niet ostňa, ktorý pára v duši - -

Nuž možno – li sem pristúpiť!?
Možno – li sem sa dostať zrade
A kút ten blaha olúpiť? -

...v ten svet tak utiahnutý, malý
zhúb príval vrútiť – možné – li. . .?
- Ach, zloba dvere nájde všade!

Po jeho smrti sa u pána o miesto hájnika uchádza jeho syn Michal Čajka. Jeho želanie sa splní a stáva sa novým hájnikom. Keď teda starý hájnik Čajka
sa pominul sťa horský stín,
jak lesa zvuk, jak detská bájka:
tu Michal, hodný jeho syn
( a jedináčik), neotáľal,
neváhal, mnoho neopálal
vo prostom ume, čo a jak?

Oženil sa s Hankou a spolu sa nasťahovali do chalupy, ktorú predtým Michal kompletne opravil.

S tým prešla dlhá zimy doba.
A jaro svitlo. S jarom svadba –
I boli svoji večne oba.

Tu mladí zas sa sami zhliadli –
Im tichý nastal žitia ples.

V jednu nedeľu išli do kostola a Hanka povedala Michalovi, že sa jej sníval zlý sen. Michal v ňom zápasil s obludou, ktorá chcela ublížiť Hanke a v zápale boja spadli Michal aj obluda do priepasti. Preto sa Hanka bála o Michala. Ale po čase na sen zabudla a všetko bolo v poriadku. Raz, keď Michal nebol doma a Hanka prala oblečenie v potoku, k domu prišiel Artuš Villáni so sluhom Jančim. Zablúdili v lese. Artušovi sa Hanka zapáčila a rozhodol sa ju získať aj napriek tomu, že bola vydatá a odmietala ho. Vyhnala ho a keď odišiel, zistila, že tam buď zabudol, alebo naschvál nechal peniaze. Vzala ich a hodila do rokliny. Michalovi o návšteve nič nepovedala. Život plynul ďalej a nadišiel čas zberu malín a iného lesného ovocia.

A tak sa vybrali aj dvaja malí chlapci Ondrej a Janko. Zatúlali sa k hájnikovej chalupe a Hanka im tam dala kabáčky potreté maslom. Po ich odchode sa znova objavil Artuš Villáni teraz už bez sluhu. Znova sa pokúšal získať si Hanku, no tá sa zavrela do domu a aj keď sa pokúšal Artuš otvoriť dvere, do chalupy sa mu dostať nepodarilo. Tak odišiel. Hanka Michalovi po jeho príchode domov zase nič o Villánim nepovedala. Jedného dňa usporiadal Artuš Villáni poľovačku a zúčastnil sa na nej aj Michal. Artuš ho urazil. Keď oddychovali, prebehol okolo nich jeleň a Artuš rozkázal, aby ho chytili, no sám ho nenaháňal, ale išiel do chalupy za Hankou. Tá ho odháňala, no on sa nedal odbiť a keď Hanke od neho hrozilo nebezpečenstvo, buchla ho po hlave a tým ho zabila. „Hach! – Zbojník! – Tu máš napokon. . .“
Pán Artuš zrúknul, schrčal dute,
zvrávoral – skydol na podlahu –
„Juj“ – Hanka desnú kviľbu vzniesla,
„krv! – Pomóc! Miško! – On mrie, on –
Môj bože, čo som urobila!. . .“
a kŕčovite cez prah klesla. Chtiac-nechtiac i to vykonala:
luhala drzo, vedome –
by sľub svoj krehký zachovala,
svoj zločin zniesla na Michala,
na toho, ktor´ho milovala
nad všetko. . . Ó, jej svedomie!
I v tom zas nová žravá rana. . . Po chvíli prišiel Michal a donútil vydesenú Hanku, aby prisahala, že nikomu nepovie, ako sa to stalo. Keď prišli do chalupy ostatní účastníci poľovačky, Michal vzal vinu na seba a tak ho zavreli do väzenia. Hanka sa chcela uchýliť k svojim rodičom. Jej otec bol veľmi nahnevaný a chcel ju vyhodiť z domu. Hankina matka nevydržala ten stres a umrela. Po jej pohrebe sa konal súd s Michalom. Michal tam pripísal zločin sebe a keď ho chceli obesiť, prišla na súd Hanka, ktorá sa od žiaľu zbláznila a priznala sa. Michala pustili a Hanku chceli obesiť namiesto neho. Raz v noci Michal odišiel z domu. Dostal sa k rieke, chcel cez ňu prejsť, ale zistil, že víchrica zničila most. Zrazu počul prichádzať koč. Zastavil ho a tým zachránil život všetkým v koči. Na svoje prekvapenie v ňom bol starý Villáni s dcérou. Ten nevedel, že pred ním stojí Mišo Čajka, chcel mu dať odmenu za záchranu. No Mišo to neprijal, povedal kto je a žiadal len odpustenie pre seba a svoju ženu. Starý Villáni im odpustil a tak sa Mišo vrátil domov. Po pár rokoch sa Michalovi a Hanke narodil synček Janko a Hanka vyzdravela. Manželia boli zase spolu šťastní a všetko sa dobre skončilo.

„Podivno! – Tedy neresť stá
už prehrmela nad tým párom
a opäť blaha svitnul máj?
Sú tajné božie cesty veru!“

O slovenskom ľude a panstve:

„Povedia: - ľud sám si na vine
za svoje bôrgy, handry, špiny,
za brloh, vo ktorom sa váľa,
čmud bytu svojho, nízky lós,
mrav drsný, v suk jalovca stuhlý –
nech, keď tra robiť, nezaháľa,
nech vetché nepodpiera uhly,...

Chce žiť! Chce rásť prez všetky hate,
čo veky v priek mu nakládli,
i ktoré uplietol si sám!
Už krídla počal vystierať
na podlet k ľudstva výšinám,
Chcel z vyšších žriedel načierať,
myšlienky, čo mu napadli,
chcel rúchom odiať v podiv sveta. . . A vy?. . . Snáď chvatom pomáhate,
by perute vzduch ovládli?

Nie, nezáleží na ľude
vám onakvejším menom, rodom.
O jeho čiernom osude
ak povravíte mimochodom,
nuž najviac v posmech sa to stáva;

On odpúšťa vám pohanenie,
preminie vďačne v každej chvíli,
čo keby od vás podstúpil;
nepýta v pomoc slamku malú;
a ešte by vás obľúbil,
ba tlieskal by vám za to chválu:
len keby ste ho nehatili
už aspoň v púti, ňouž chcel ísť
hneď ako ste ho odstrčili!“.