Na smrteľnej posteli si otec Goriot uvedomuje a priznáva, že ho dcéry len využívali a od ich sobášov sa zaňho hanbili a nepriznávali sa k nemu. Rastignac sa stále pokúšal doviesť dcéry k umierajúcemu, no Anastasie prišla neskoro, už po smrti otca Goriota a Delphine napriek snahe neprišla vôbec. Hoci Anastasie ľutovala svoje meškanie, otca jej to už nevrátilo. Otec Goriot umrel opustený a chudobný, keď celý svoj majetok obetoval dcéram. V posledných chvíľach jeho života pri ňom stáli len Eugène a Bianchon, ktorí sa oňho obetavo starali. Dcéry mu neprišli ani na pohreb. Otca Goriota pochovali veľmi skromne a na pohrebe sa zúčastnili len Eugène Rastignac a Chrisophe – poslíček z Vaquerovského domu. Citáty:

„Jean – Joachim Goriot bol pred revolúciou obyčajný cestovinársky robotník, zručný, sporivý a dosť podnikavý, aby si mohol kúpiť závod svojho majstra. Usadil sa v ulici de la Jussienne pri obilnom trhu a vcelku dobre odhadujúc situáciu, prijal predsedníctvo vo svojej sekcii, aby dal svoj obchod pod ochranu najvplyvnejších osobností tých nebezpečných čias. Táto múdra predvídavosť bola základom jeho imania ktoré malo počiatok v núdzi, predstieranej či skutočnej, pre ktorú obilie v Paríži dosiahlo nesmierne vysokú cenu. Ľud sa ruval predo dvermi pekárov. Za ten rok občan Goriot nahromadil kapitál, ktorý mu neskôr umožnil viesť obchod. .......... Ak išlo o obilie, nebolo Goriotovi páru. ......... Bol trpezlivý, činný, vytrvalý, rýchly v podnikaní, mal orlí zrak, všetkému predišiel, všetko predvídal, všetko vedel, všetko tajil; bol diplomat v rozhodovaní, vojak v konaní........ Ak však vybočil zo svojho odboru, stával sa opätovne sprostým, hrubým robotníkom, človekom neschopným pochopiť rozumové dôvody, necitným voči akýmkoľvek duševným radostiam, človekom, čo v divadle zaspával, jedným z parížskych Dolibanov, ktorých sial sa zakladala na hlúposti. ...... Výhradne dva city vypĺňali srdce cestovinára. Jeho žena bola pre neho predmetom zbožného obdivu, bezhraničnej lásky. Po siedmich rokoch neskaleného šťastia stratil Goriot na nešťastie ženu. V tomto položení otcovský cit rozvinul sa u Goriota až do nerozumnosti. Lásku, sklamanú smrťou, preniesol na dcéry.“

„Anastasie, ktorej pre jej krásu dvoril gróf de Restaud, mala aristokratické sklony, a tak opustila otcovský dom, aby sa vyšvihla do vysokých spoločenských kruhov, Delphine mala rada peniaze, vydala sa za Nucingena, bankára nemeckého pôvodu, ktorý sa stal barónom Svätej ríše rímskej. Goriot ostal cestovinárom.