Obsah
1 - Úvod
2 - Charakterizácia postáv
3 - Dejová línia
4 - Stručný životopis autora a zoznam jeho najdôležitejších diel
5 - Najpôsobivejšie citáty
6 - Použitá literatúra
Úvod
Toto dielo som si vybral preto, lebo je napísané veľmi realisticky, autor v ňom nič neprikrášľuje a ani nevyslovuje svoj názor. Všetko necháva na čitateľa.
Cieľom tejto mojej práce je priblížiť dej knihy, tým, ktorí si toto úžasné dielo nemohli prečítať.
Chcel by som sa poďakovať Kataríne Karasovej za poskytnutie potrebnej literatúry, Alexandre Škripekovej za pomoc pri vytvorení vonkajšej formy tejto práce a Ladislavovi Szőcsovi za vyriešenie problémov ohľadom prevodu elektronických formátov jednotlivých dokumentov (kapitol) a celkovú vonkajšiu podobu tejto práce.
Motto knihy:
Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú rozrumila vojna - i keď unikla jej granátom.
Charakterizácia postáv
SPOLUŽIACI (všetci 19 roční):
Paul Bäumer - hlavný hrdina a rozprávač románu; 19 ročný študent, ktorý sa na vojnu prihlásil dobrovoľne; najdôležitejšie pre neho je kamarátstvo; je citlivý a vojna ho úplne zmení
Albert Kropp - je najbystrejší zo skupinky kamarátov, a preto je len slobodníkom
Müller - túži po vojnovej maturite a v zákopoch sa bifľuje fyzikálne poučky
Leer - stále túži po dievčatách z dôstojníckych nevestincov
ICH KAMARÁTI:
Tjaden - 19 ročný chudý zámočník, najväčší jedák z družstva
Haie Westhus - 19 ročný kopáč rašeliny s obrovskými rukami
Detering - sedliak, ktorý myslí len na svoje hospodárstvo a manželku
Stanislaus Katzinsky (Kat) - hlava skupiny, húževnatý a prefíkaný štyridsiatnik
Franz Kemmerich - prvý, kto zo skupiny kamarátov zomrie
OSTATNÉ POSTAVY:
Kantorek - Paulov bývalý triedny profesor, nahovoril celú svoju triedu, aby šla do vojny
Himmelstoss - v civile poštár, vo vojne desiatnik, ktorý zneužíval svoje postavenie tým, že šikanoval vojakov
Dejová líniaDej začína kdesi 9 km od frontu. Rota dostala veľa jedla a dvojnásobnú dávku fajčiva. Kuchár je zúfalý, pretože nedokáže vyprázdniť nádobu s jedlom. Tento stav bol však vlastne omyl. Jedlo bolo objednané pre 150 mužov, ale anglické delostrelectvo nečakane zaútočilo a rota utrpela ťažké straty. Vrátilo sa ich len 80. Vďaka dostatku jedla sú všetci spokojní. Jediným problémom však bol nedostatok spánku.
Ďalší deň vníma Paul ako dobrý. Skupinka kamarátov odchádza na lúku za barakmi, aby upokojila svoje prirodzené potreby. To však využijú na kartovú hru. Hrajú, čítajú poštu, obdivujú krajinu, myslia na tých, čo padli na fronte, a to všetko sediac na verejnej latríne. Neskôr sa poberú za Kemmerichom, ktorý leží v poľnom lazarete s priestrelom stehna. Nohu mu už síce amputovali, no on o tom nevie. Pomaly zomiera, je celý bledý a stráca črty svojej tváre.
Müller nájde pod Kemmerichovou posteľou pár leteckých čižiem. Je nimi celkom očarený. Vypytuje sa Kemmericha, či si ich chce nechať, či by ich nevymenil. Nakoniec mu Paul stúpi na nohu, aby už zavrel ústa. Keď sú už chlapi na odchode začne Kemmerich stenať (od horúčky). Vonku zastavia sanitára a Paul ho podplatí cigaretami, aby pichol Kemmerichovi morfium.
Z Paulovych spomienok sa dozvedáme, ako sa on a jeho kamaráti dostali na front. Všetko to začal profesor Kantorek a jemu podobne rozmýšľajúci ľudia. Celú triedu nahovoril, aby šla do vojny, pretože si myslel, že oni budú môcť niečo ovplyvniť. Niektorí študenti s ním súhlasili, iný zasa nie. Tí, čo na front ísť nechceli, boli nepriamo donútení - "...nikto však nemohol zostať stranou, lebo ku slovu "zbabelý" nemali v tomto čase ďaleko ani rodičia." Dokonca aj Paul na vojenskom výcviku pochopil, že všetko, v čo veril, bolo zbytočné - "Spočiatku začudovane, neskôr zatrpknuto a nakoniec ľahostajne sme spoznali, že rozhodujúca je kefa a nie duch, systém a nie myšlienka, dril a nie sloboda. Dali sme sa na vojnu z oduševnenia a dobrovoľne, urobili však všetko, aby to z nás vytĺkli.".
Neskôr Paul sedí pri Kemmerichovej posteli. Utešuje ho, hoci sám vie, že Franz zomrie. Rozpráva mu o tom, ako mu bude, keď sa dostane domov. Lenže Franz vie, že už je koniec a Paulove "táraniny" (str. 26) ho iba rozľútostia. Odrazu príde Kemmerichovi zle a začne chrčať. Kým Paul nájde lekára, Franz zomrie.
Na ďalší deň armáda doplní chýbajúci počet vojakov roty. Je medzi nimi aj 25 nováčikov. Paul a jeho kamaráti sa pred nimi tvária ako "prastará vojna". Kat oboznámi jedného nováčika, že vie zohnať jedlo (samozrejme, výmenou za cigary či zvyšky vyfajčeného tabaku).
Ďalšie ráno začína debatou o zneužívaní moci vojenských hodnostárov. Zrazu sa objaví Tjaden s radostnou správou: "Himmelstoss je na ceste. Príde na front." (str. 34). Vojaci si už dávnejšie zaumienili odplatiť mu to, čo im robil vo výcvikovom tábore. Najviac sa na pomstu teší Tjaden, ale Kropp sa chce pomstiť nie len nasledujúci deň, ale aj po vojne.
Partia si na Himmelstossa počkala do večera, kým vyjde z krčmy, v tmavej uličke za kopou kamenia. Zozadu mu natiahli na hlavu plachtu, stiahli ju dole (takže bol ako vo vreci), poriadne ho zbili a utiekli.
Bol to zatiaľ ten najlepší deň, aký v živote zažili. Nasledujúci večer už taký skvelý nie je. Musia ísť dopredu na opevňovacie práce. Ako ich tak nesú nákladnými autami, zrazu začujú Paul a Kat gagot husí. Už si rozumejú aj bez slova, dobre vedia, že budú mať čo jesť.
O chvíľu prídu za malý lesík a vystúpia. Je úplná tma a hmla, jediný zdroj svetla je Mesiac. Rota musí roztiahnuť ostnatý drôt, o niekoľko hodín sú hotoví. Paul zaspí a o chvíľu sa prudko preberie. Francúzi ich začínajú ostreľovať kanónmi, všetci sa rýchlo plazia preč. Odkiaľsi je počuť strašný krik, nepatrí však ľuďom, ale koňom. Nik nevládze vydržať ten strašný rev, a tak niekto kone zastrelí.
O tretej hodine rannej sa rota vracia do barakov. Keď sa však vojaci dostanú na lúku, vybuchne pri nich niekoľko granátov. Les je ďaleko a lúka rovná. Jediné miesto na úkryt je cintorín.
Zrazu Paulovi črepina roztrhne rukáv, overuje si, či sa nezranil. Ruku má v poriadku. Vzápätí mu do hlavy udrie ďalšia črepina. Náraz ho odsotí do blata, nie je však zranený. Granát, ktorý vybuchol pred ním, vytvoril v zemi jamu. Paul do nej skočí, zakrýva sa mŕtvolou, vníma však iba paľbu. O chvíľu k nemu príde Kat a kričí: "Plyn - plyyn - plyyyn! - povedz ďalej!". Paul si okamžite nasadí masku, pomôže jednému nováčikovi, ktorý stále kričí a nedáva si masku. Zrazu smerom k nemu letí rakva. Padne však na ruku iného vojaka. Kat, Paul a Albert mu pomáhajú. Za úsvitu si už všetci dávajú dole masky, vietor totiž plyn rozfúkal. Ponáhľajú sa preč.
Keď sa vrátia do barakov, zabíjajú vši (majú ich toľko, že ich hádžu rovno do ohňa) a myslia na to, že Himmelstoss je už s nimi na fronte.
Odrazu sa hladný Müller vypytuje každého na to, čo by robil, ak by nastal mier. Všetci sa ponoria do myšlienok, o chvíľu pokračujú v debate. Zrazu sa pri nich zjaví Himmelstoss. Očakáva, že sa k nemu budú správať ako ku generálovi. Vôbec nečakal také tvrdé otvorené nepriateľstvo. Najdrzejší je k nemu Tjaden: "...Chceš vedieť, čo si? Si sviňa!..." (str. 54). To si samozrejme Himmelstoss nenechá a vynadá Tjadenovi do hovniválov. Potom mu dáva rozkaz, aby vstal. Tjaden tvrdohlavo odmieta. Je mu celkom jedno, že sa preto môže dostať do väzenia: "...Päť dní basy, je päť dní pokoja. "A keď sa dostaneš do pevnosti?" vyzvedá sa dôslednejší Müller. "Tak sa pre mňa zatiaľ vojna skončila." (str. 55).
Potom, ako Himmelstoss odíde, sa vojaci opäť vrátia k debate o mieri, ktorá sa zmení na spomínanie na študentské časy. Paul si nevie predstaviť, čo by naozaj robil, ak by nastal mier, pretože ho vojna silno poznačila.
Medzitým Himmelstoss "zalarmoval" rotmajstra. Hľadajú Tjadena, no nevedia ho nájsť. Jeho kamarátom povedia, aby mu odkázali, že sa má o 10 minút hlásiť v kancelárii. Paul šiel Tjadenovi povedať, že sa má stratiť. O pol hodiny Himmelstoss opäť hľadá Tjadena. Vypytuje sa Kroppa, či nevidel Tjadena. Ten mu však jasne a zrozumiteľne vysvetlí, že velitelia ako on sú zbytoční. Himmelstoss bez slova odíde.
Pri večernom nástupe sa už vyšetruje. Vypočúvali vojakov jedného po druhom a zistili, že ich výpovede sa takmer zhodujú. Príbeh s Tjadenovým pomočovaním na vyšetrovateľa (poručík Bertnick) zapôsobí. Okamžite si ho overí priamo u Himmelstossa a pokarhá ho. Tjadenovi uložia 3 dni strednej väzby a Kroppovi 1 deň väzby. Hodinu po uväznení v chlieve k nim idú na návštevu ostatní kamaráti. Do večera hrajú skat.
Keď odídu, rozhodnú sa, že dnes ukradnú hus. Ku stajni ich odvezie kolóna s muníciou. Paul po ťažkostiach so psom prehodí hus cez múr, a potom spoločne s Katom utečú. Rozhodnú sa, že hus hneď upečú. Vošli do malej kôlne, zakryli jej jediné okno a hus upiekli. Keď sa najedli, zvyšok husi zabalili do novinového papiera a odniesli ho Tjadenovi a Kroppovi.Ráno vojaci znovu odchádzajú na front. Keď uvidia vedľa zbombardovanej školy celkom nové rakvy (sú určené pre nich), začnú o nich vtipkovať. Zábava však s príchodom na front skončí.
Francúzi a Angličania posilňujú svoju armádu. Naproti tomu, pruská armáda je ohrozená svojimi vlastnými nepresnými delami. Preto sú všetci nepokojní a neistí.
Zásoby potravín pruských vojakov nestoja zaveľa. Musia uchrániť chlieb pred potkanmi. Nemajú inú možnosť, než ich ubiť lopatami.
Na druhý deň sa situácia zlepší. Jednotka dostane zásoby eidamského syra a rumu, lenže vojaci sú práve preto znepokojení. Iba Tjaden vidí všetko ružovo. Netrvá dlho a predtuchy vojakov sa naplnia. Nepriateľ zahájil dlhotrvajúcu ofenzívu. Jeden nováčik medzitým dostane záchvat zúrivosti a chce vyjsť z úkrytu. Paul a Kat mu v tom zabránia bitkou. Keď však jedna rana z dela presne zasiahne ich betónový úkryt, nováčik vybehne von. Ďalší výstrel z dela je mu osudný - roztrhá ho na kusy.
Ostatní nováčikovia v úkryte tiež zúria, jedného musia dokonca zviazať. V noci sa napätie stupňuje, vojaci sú vysilení, ale nemôžu proti tomu nič urobiť. Ráno bombardovanie kanónmi prestane a pruská pechota útočí. Nepriateľ má po krátkom čase veľké straty. Na poludnie použijú Prusi delá a útok sa presunie o 100 metrov dopredu. Vojaci sa zmenili na besné tvory, ktoré zabíjajú každého nepriateľa. Sú celkom otupení, nič nevnímajú, len zabíjajú. Keď sa dostanú blízko k nepriateľovi, sú nútení bojovať zaostrenými lopatkami. Len čo sa dozvedia, že sa majú stiahnuť, prehľadajú nepriateľské úkryty a berú všetky konzervy, ktoré nájdu.
Večer sa z vraždiacich beštii opäť stávajú ľudia. Vojaci majú lepšiu náladu, lebo paľba utíchla.
Dni plynú jednotvárne, stále sa bojuje a mŕtvi pribúdajú. Zachrániť vedia iba tých, ktorí sú dosť blízko. Iní kričia o pomoc, ale nikto ich nevie zachrániť. Noci sú pokojnejšie a vojaci zbierajú medené vodiace prstence granátov a hodvábne padáčiky z francúzskych svetlíc. Jednotka je opäť doplňovaná nováčikmi. Ostatní vojaci z nich majú viac škody ako osohu, pretože ich musia mnohému priučiť.
Pri jednom z útokov stretne Paul v tom istom zákope Himmelstossa. Keď majú vojaci z úkrytu vyraziť, Himmelstoss sa ani nepohne. Má celkom ľahké zranenie, a preto ho Paul začne biť hlava - nehlava. Vôbec to však nepomáha. Keď však dostane rozkaz od poručíka, ide do útoku.
Po niekoľkých dňoch musia rotu vystriedať. Zo 150 mužov zostalo nažive len 32. Tých musia stiahnuť do doplňovacieho útvaru.
Himmestoss, ktorí sa na fronte celkom zmenil, navrhuje Paulovi a jeho priateľom, aby sa zmierili. Všetci súhlasia, iba Tjaden si nie je celkom istý. Nechá sa však prehovoriť, pretože Himmelstoss má vystriedať kuchára, ktorý ide na dovolenku. Vojakom v tyle pomáha pred zbláznením ich drsný humor a vulgarizmy ("...; keď niekto zomrie, povie sa, že je v riti, a tak hovoríme o všetkom, to nás chráni pred zblaznením;...." – str. 87).
Jedného dňa si idú Paul, Tjaden, Leer a Kropp zaplávať v kanáli za domami, v ktorých sú ubytovaní. Ako tak plávajú, uvidia na druhom brehu tri pekné mladé Francúzsky. Dohodnú sa s nimi, že večer za nimi prídu a donesú aj nejaké jedlo. Chlapci sú štyria, ale ženy sú len tri. Preto opijú Tjadena a odídu za ženami. Keď sa neskôr vracajú, stretnú vytriezveného Tjadena, ako nahý, iba v čižmách, nesie chlieb.
Na druhý deň dostane Paul 14 dní dovolenky a tri dni na cestu. Keď si prezrie cestovný lístok, zistí, že po dovolenke sa má hlásiť do kurzu v tábore v trasovisku. Ten bude trvať mesiac. Preto Leera, Tjadena a Müllera pozve do kantíny a poriadne si vypijú. Večer ešte raz zájdu k ženám na druhej strane kanála a Paul vysvetlí "počernej", že sa asi už nikdy nestretnú. Jej to však nevadí, pretože ho neľúbi.
Ráno sa ešte nechá odvšivaviť, rozlúči sa s kamarátmi a odíde na železničnú stanicu. Ako tak cestuje vlakom, obdivuje krajinu vôkol. O chvíľu už prichádza do kraja, ktorý dobre pozná, až napokon príde do mesta, v ktorom býva. Prechádza ulicami, obzerá si všetky tie dobre známe budovy a spomína na to, ako bolo pred vojnou. Zrazu zastane pred domom s hnedými dverami. Prišiel domov! Zvíta sa so sestrou (volá sa Erna) a matkou. Je sobota, a preto Paulova matka navarila jeho obľúbené jedlo - zemiakové placky a zavárané brusnice. Keď sa ho matka pýta na to, aké je to na fronte, klame jej, že sa to dá vydržať. Nechce jej povedať pravdu, pretože by jej to aj tak nevedel vysvetliť. Na fronte nebola, a preto by to podľa neho nemohla pochopiť.
Neskôr odchádza na krajské veliteľstvo. Keď sa vracia domov, stretne namysleného majora. Ten ho tvrdo skritizuje a Paul sa musí pretvarovať, aby nemal nijaké problémy.
Vráti sa domov, oblečie si civilné šaty a odchádza s rodičmi do záhrady hostinca, aby sa stretol s ich známymi. Všetci sa ho vypytujú, aké to je na fronte. Paul sa im však bojí odpovedať: "...je však nebezpečné pre mňa vyjadrovať tieto veci slovami, mám strach, že by potom narástli do obrovských rozmerov a nedali by sa ďalej ovládať..." (str. 102)
Po chvíli od spoločnosti odíde, no nepomôže mu to. Škrípanie električky mu pripomína zvuk letiacich granátov. Stretne aj svojho bývalého učiteľa nemčiny. Ten ho dotiahne k akémusi "stamtišu" a zapojí ho do rozhovoru s akýmsi riaditeľom. Ten mu rozpráva o tom, ako by bolo potrebné postupovať vo vojne. Keď mu však Paul povie svoj názor, tučný chlap si ho ani nevšimne. Paul je z toho znechutený a odchádza preč.
Príde domov, do svojej izby. Obzerá si svoje knihy a zošity, túži po návrate jeho niekdajšieho bezstarostného života. Nech sa však snaží, ako chce, nevie sa doň vrátiť, pretože ho vojna zmenila. Nevzdáva sa však a verí, že po vojne bude mať dosť času, aby sa doň vrátil.
Na druhý deň odíde do kasární za svojím bývalým spolužiakom, teraz už poddôstojníkom, Mittelstaedtom. Ten mu oznámi, že Kantorek nastúpil do armády ako vojak. To Paula poteší. Mittelstaedt mu ukáže, ako trestá Kantorka za to, že ho nechal prepadnúť. Keď Paul uvidí Kantorka v jeho smiešnej uniforme, nedokáže pochopiť, ako z neho mohli mať kedysi strach.
Štyri dni pred odchodom na kurz odíde za Kemmerichovou matkou, aby jej oznámil, že jej syn je mŕtvy. Povie jej, že zomrel rýchlo, lebo ho strelili do srdca. Neverí mu, ale nakoniec ju presvedčí. Nevie celkom dobre pochopiť jej smútok, pretože už videl mnoho umierajúcich a mŕtvych ľudí.
V posledný deň dovolenky sa pozhovára s matkou. Nie je k nej však úprimný, hovorí iba to čo chce počuť. Už nie je ľahostajný, ale seba ľútostivý a hnevá ho, že vôbec na dovolenku šiel.
Keď Paul nastúpi na kurz do trasoviska, musí strážiť ruských zajatcov. Nevie o nich nič, a preto je jeho otras bez zmyslu. Verí, že keby o nich vedel viac, mohol by s nimi aspoň súcitiť. V poslednú nedeľu pred odchodom prídu Paula navštíviť otec a sestra. Nedostal na ten deň voľno, lebo mal predtým dlhšiu dovolenku. Rozprávajú sa o chorej matke, ktorá už leží v nemocnici, pravdepodobne kvôli rakovine. Paulov otec už nemá nijaké peniaze a strachuje sa, že nebude mať z čoho zaplatiť operáciu. Aby sa trochu rozveselil, porozpráva mu Paul niekoľko vojenských vtipov. Potom otca a sestru odprevadí na železničnú stanicu. Predtým než odídu, dajú Paulovi zemiakové placky a marmeládu. Keďže mu nechutia, dá 2 placky Rusom, ostatné odloží pre svojich kamarátov.
Po príchode do barakov Paul zistí, že z jeho roty urobili "lietajúcu divíziu" a nasadzujú ich tam, kde je to najhoršie. Vypytuje sa na Kata a Alberta, ale nikto o nich nič nevie. O 4 dni sa rota vráti a medzi vojakmi sú aj Kropp, Katzinsky, Müller a Tjaden. Uložia si slamníky vedľa seba a Paul im dá zvyšné placky.
Na druhý deň sa koná množstvo prehliadok, vojaci dostávajú nové šaty. Medzi vojakmi sa rozšíria klebety o mieri a odchode do Ruska. Nakoniec sa však ukáže, že má prísť sám cisár. Keď odovzdá niekoľko železných krížov a odíde, začnú sa vojaci rozprávať o cisárovi a vojne.
Miesto toho aby šli vojaci do Ruska, idú znova na front. Paul sa prihlási ako dobrovoľník do prieskumnej hliadky, ktorá má zistiť, pokiaľ sú obsadené nepriateľské pozície. Paul sa vydá na prieskum, ale keď počuje ako kdesi blízko neho spadne granát, zľakne sa a zmocní sa ho nezmyselný strach. Onedlho však začuje za sebou kroky a hlasy. Pravdepodobne je to Kat. Paul sa upokojí a pokračuje ďalej v prieskume. V tme čoskoro zablúdi a nevie, pri ktorých zákopoch sa nachádza. Preto vlezie do hlbokého krátera naplneného vodou a blatom. Uvedomí si, že mu môže skočiť do krátera francúzsky vojak, a preto si vytiahne bodák. Počuje, ako údery z pušiek silnejú a ako sa k nemu niekto blíži. Zrazu na neho skočí nejaký vojak a Paul ho začne mechanicky bez rozmýšľania bodať. Vojak začne chrčať, Paul má strach, že ho kvôli nemu nájdu. Z kráteru však vyjsť nemôže, lebo guľomety prečesávajú terén.
Na úsvite sa telo neznámeho vojaka pohne. Aj keď Paul nechce, predsa sa naň pozrie. Snaží sa mu ešte pomôcť. Keby ho chytili nepriatelia a videli by, že mu chcel pomôcť, možno by ho nechali nažive. O tretej popoludní vojak zomrie. Paul už nedokáže ovládať svoje myšlienky. Keď objaví vojakovu náprsnú tašku, prečíta si listy v jej vnútri. Verí, že je s mŕtvym navždy spojený, a musí jeho rodine pomôcť, aby sa vykúpil z vojny.
Popoludní sa Paul upokojí, celý zvyšok dňa prečká v kráteri. V noci sa vracia späť do pruských zákopov, kde stretne Kata a Alberta. Dajú mu jedlo a cigaretu a Paul im rozpráva o prieskume. Ráno sa im zverí aj o vojakovi, ktorého zabil a obaja kamaráti ho upokoja.Na druhý deň dostane družstvo (zložené z Katzinskeho, Kroppa, Müllera, Tjadena, Leera, Deteringa a Bäumera) novú službu - majú strážiť vysťahovanú dedinu. Úkryt nájdu vo vybetónovanej pivnici. Vydajú sa na prieskum po domoch. V jednom z nich nájdu 12 vajec a 2 libry masla. Takmer do nich narazí železná pec, ktorú z vedľajšieho domu vymrštil granát. Keď vyjdú von, uvidia v maštali 2 mladé prasiatka. Z jedného domu, ktorý predtým slúžil ako ubytovňa dôstojníkov, zoberú kuchynské náradie, z neďalekého poľa zeleninu. O hostinu je postarané. Medzitým ku nim prídu aj dvaja rádiotelegrafisti, ktorých samozrejme tiež zavolajú na "hostinu". Jeden z nich si sadne za klavír a hrá, druhý zasa spieva.
Idyla však zakrátko skončí, pretože dom v ktorom sú, objavia (podľa stúpajúceho dymu z komína) pozorovacie balóny a začnú ich ostreľovať. Všetci utekajú s jedlom do pivničného úkrytu. Paul ešte dopečie posledné 4 placky a tiež utečie. Začnú jesť o druhej a skončia večer o desiatej. Ich črevá však tento nával jedla nevydržali, a preto každú chvíľu niekto vyjde, aby si uľavil.
Ďalších 23 dní strávia v tejto dedine a strážia proviant. Občas sa do ich úkrytu nahrnú "vozkovia kolón" (str. 141) a vymieňajú veci, ktoré potrebujú strážcovia za jedlo. Vojaci spohodlneli, a keď si zvykli na dočasnú "nádheru" (str.142), dostanú rozkaz vrátiť sa. Po príchode áut na ich odvoz si zoberú jednu posteľ, v ktorej sú ukryté vrecia plné najlepších potravín.
O niekoľko dní odchádzajú vyprázdniť nejakú obec. Idú v pochodovom útvare v domnienke, že Francúzi nebudú ostreľovať vlastné územie. Mýlili sa. Paul utŕži zranenie ľavej nohy a Albert je ranený do kolena. Napriek tomu bežia preč, prelezú vysoký živý plot a skočia do rybníka. Po chvíli sa dostanú do priekopy, ktorá vedie k muničnému skladu. Preto zmenia plán a utekajú krížom cez pole. Konečne sa dostanú do malého úkrytu. Paul zavolá rebrinák, ktorý ide okolo. Ten ich odvezie do poľného lazaretu.
Paula operujú, nechce sa však nechať uspať, a tak v bolestiach zatína zuby. Neskôr presvedčí rotného sanitára, aby mohol s Albertom odísť lazaretným vlakom. Ako úplatok použije cigary. Nadránom ich naložia do vlaku a Paul dá rotnému sľúbené cigary.
Vlak ide pomaly, často zastaví, aby vyložil mŕtvych. Keď príde do Herberstale, sestra červeného kríža povie Paulovi, že Alberta v nasledujúcej stanici vyložia, lebo má horúčku. Paul a Albert chcú zostať spolu, a preto Paul pri nasledujúcej prehliadke simuluje horúčku. Je presvedčivý, a tak ho vyložia spolu s Albertom.
V katolíckej nemocnici ležia v jednej izbe. Večer nikto nemôže zaspať, a keď nadránom začnú driemať, zobudia ich sestry svojimi modlitbami. Paul na ne kričí, aby zavreli dvere. Ani jedna to však neurobí, a preto v zúrivosti hodí cez dvere sklenenú fľašu. Na obed príde na prehliadku lazaretný inšpektor. Začne vyšetrovať ranný incident. Keď sa spýta, kto hodil fľašu, prihlási sa Josef Hamacher. Potom hneď odíde. Všetci sú zvedaví, prečo sa prihlásil. On sa len zaškerí a povie: "Na tom nezáleží. Mám to na papieri."
Jedného dňa odvezú Franza Wächtera preč a nikdy viac sa nevráti. Tak sa Paul a Albert dozvedia o smrtnej izbe. Raz zastane pri Petrovej posteli plochý vozík. Mníška mu povie, že ho musí zobrať do preväzovne. Na vozík mu však položí blúzu. Peter vie, že nejde do preväzovne, ale do smrtnej izby. Pri odchode sa bráni a ticho kričí: Vrátim sa! Vrátim sa!".
Raz prinesú do izby, v ktorej ležia Paul a Albert 2 nováčikov. Pri prehliadke im lekár zistí ploché nohy. Povie im že stačí 1 malá operácia a budú mať normálne nohy. Keď odíde, Jozef im vysvetlí, že ich len klame. Vraj si chce z nich urobiť pokusných králikov a urobí z nich mrzákov. Jednému to nevadí, lebo potom by sa mohol vyhnúť vojne, no mladší na operáciu ísť nechce. Na druhý deň ráno však oboch vojakov presvedčí, aby podstúpili operáciu.
Albertovi sa zhorší stav, v dôsledku čoho mu musia amputovať nohu. Vôbec nerozpráva, iba občas povie, že keby mal revolver, zastrelil by sa.
Vojaci umierajú rýchlo, nestačí už ani dvojlôžková smrtná izba. Jedného dňa sa na izbe rozletia dvere, na plochom vozíku privezú bledého, vychudnutého Petra. Paulov stav sa zlepší, dostane barly, aby mohol chodiť. Keď vidí toľko ranených a zomierajúcich vojakov, uvedomí si čo je vojna. Uvedomí si tiež, že patrí k stratenej generácii, ktorá nevie nič iné, len zabíjať.
Najstarší pacient na izbe je štyridsiatnik Johan Lewandowski. Je celkom vzrušený, lebo dostal list od manželky, že ho príde navštíviť. Lenže deň predtým, ako má jeho žena s dieťaťom prísť, dostane Johan horúčku. Už chcel požiadať o vychádzku na deň príchodu svojej ženy, ale teraz je to už zbytočné. Ostatní ho upokoja s tým, že to potom nejako vyriešia.
Na druhý deň príde Marja aj s dieťaťom. Po chvíli rozpakov podložia Johanovi pod chrbát zopár podušiek, Albert sa postará o dieťa a dvaja ďalší chlapi strážia dvere. Ostatní hrajú skat. Po 15 minútach už leží Johan spotený a žiari. Marja vytiahne z tašky klobásu, a každého ňou ponúkne. Vojaci ju oslovujú mama, a ona im napráva vankúše.
Po niekoľkých týždňoch musí Paul chodiť na rehabilitáciu. Ruku má zahojenú. Aj Albertov kýptik sa dobre hojí. Stále však hovorí málo a je veľmi vážny. Raz dostane Paul dovolenku na zotavenie. Potom musí ísť znova na front. Rozlúčka s Albertom je preňho veľmi ťažká.
Po príchode na front v lete 1918 zomierajú jeho kamaráti. Prvý padol Detering. Pokúsil sa dezertovať, chytili ho však poľní žandári. Ďalší bol Berger. Od nosiča jedla sa dozvedel, že niekoľko sto krokov od ich úkrytu je ranený pes. Berger ho chcel zachrániť, ale zasiahli ho guľometom do panvy. Ani Müller nevyviazne živý. Z najkratšej možnej vzdialenosti ho trafila do žalúdka svetlica. Čižmy získané po Kemmerichovi daruje Bäumerovi. Veliteľ roty Bertnick utrpí priestrel hrudníka a črepina mu odtrhne bradu. Tá istá črepina má ešte dosť sily na to, aby odtrhla Leerovi bok.
Pruskí vojaci sú už celkom vysilení, nemajú dobrú stravu a málo munície a počet samotných vojakov je veľmi nízky. Naproti tomu ich nepriatelia majú dostatok dobrej stravy a munície a je ich približne 5 krát viac.
V jeden deň babieho leta Katzinskeho zrania - má rozmliaždenú holennú kosť. Podoprie ho a berie ho na stanovište sanitárov. Keď už sú tesne pred stanovišťom, Katzinskemu vletí do hlavy malá črepina. Paul si to však nevšimne, a odovzdá Kata sanitárom. Až vtedy mu jeden z nich povie, že Kat je mŕtvy.
Na jeseň sa Paul nadýchal trocha plynu, a tak dostal na 14 dní voľno. Všade sa šušká o mieri a prímerí. Dokonca aj pesimistický Paul verí, že sa dostane domov.
Vie, že keby sa dostal domov ešte v roku 1916, bol by schopný zo svojich zážitkov a bolesti "rozpútať víchricu" (str. 171). Ale teraz je už neskoro. Ak by sa vôbec vrátil, bol by bez nádeje, nevedel by sa zaradiť späť do spoločnosti. Predchádzajúca generácia by im nerozumela, pretože mala svoje povolanie a teraz sa vráti späť do života. Do takého istého života, ako pred vojnou. Ale táto mladá generácia sa nemá kam vrátiť. Oni predtým len chodili do škôl, nemajú žiadne zázemie. Napriek tomu Paul neverí, že je možné, aby fluidum, ktoré ich kedysi znepokojovalo, tá mnohonásobná podoba budúcnosti zmizla v bubnovej paľbe a hrôzach vojny. Je zmierený s tým, čo ho čaká. Cíti, že teraz mu už nemôžu zobrať nič, pretože vojna ho pripravila o jeho život.
„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nového...
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.“
Erich Maria RemarqueBol nemecký spisovateľ, vlastným menom Erich Paul Kramer. Narodil sa 22. júna 1898 v Osnabrücku (Nemecko) v rodine kníhviazača a zomrel 25. septembra 1970 v Locarne. Vyštudoval univerzitu v Münstere. Roku 1916 odišiel do vojny ako dobrovoľník, ale už v roku 1918 bol zranený.
Spočiatku chcel byť hudobníkom a neskôr maliarom, ale skutočnosť bola celkom iná. Vystriedal mnoho povolaní, bol obchodným cestujúcim, agentom s náhrobkami, učiteľom, varhaníkom, reklamným pracovníkom, účtovníkom a i. Od roku 1923 bol jeden rok redaktorom v Hannoveri. Behom svojho života cestoval po Taliansku, Švajčiarsku, Balkáne a Turecku. V roku 1931 sa presťahoval do Ascony vo Švajčiarsku. O dva roky neskôr v Nemecku fašisti spálili jeho knihy a roku 1938 ho zbavili občianstva. Roku 1939 odcestoval do New Yorku, kde získal americké štátne občianstvo, neskôr sa však vrátil do Švajčiarska.
Patrí k najobľúbenejším autorom 20. storočia, možno preto, že jeho tvorba bola ovplyvnená Jackom Londonom, Ernestom Hemingwayom alebo nórskym spisovateľom Knutom Hamsunom (ktorý však sympatizoval s fašistickým hnutím v Nórsku). Remarqueove diela sa vyznačujú humanitou, ale hlavne sú výrazne protifašistické a spoločensko-kritické. Žiaľ, jeho význam je často podceňovaný. Hrdinovia jeho diel sú vždy nejakým spôsobom postihnutí vojnou, alebo sú to mladí ľudia, ktorí si nemôžu nájsť miesto v spoločnosti. Tiež Remarqueove výrazové prostriedky sú typické. Využitím podrobnej charakteristiky postáv, prvku expresionizmu, naturalistických popisu scén na fronte a aj hrubých slov v niektorých situáciách dodávajú celému dielu osobité kúzlo.
Jeho vrcholným dielom je sugestívne napísaný román Im Westen nichts Neues (Na západe nič nového), ktoré vyšlo roku 1928 v časopise, ale až o rok neskôr knižne. Líči v ňom na základe vlastných skúseností vojnové hrôzy očami mladého vojaka a zbavuje čitateľa akýchkoľvek ilúzii o vojnových hrdinstvách. Kniha mala veľký úspech a šokovala hlavne svojím reportážnym a dezilúznym štýlom, miestami až detailným pohľadom na svetovú katastrofu. Podľa motta je kniha pokusom podať správu o generácii, ktorá bola zničená vojnou - i keď unikla jej granátom.
Mýtus frontového kamarátstva preneseného do civilného života je obsahom menej úspešného románu Der Weg zurück (Cesta späť) z roku 1931, ktorý je voľným pokračovaním románu Na západe nič nového. Celá kniha je vlastne zamyslením nad vojnou a nasledujúcej dobe. A nad tým, či sa naozaj bojovalo za „dobrú vec", či len z rozmaru generálov.
Zo života nemeckého antifašistického emigranta čerpá román Arc de triomphe (Víťazný oblúk) vydaný roku 1946, ktorý sa stal bestsellerom.
Heroický román z prostredia koncentračného tábora - Der Funke Leben (Iskra života) z roku 1957 je inšpirovaný väznením a smrťou jeho sestry.
Z obdobia druhej svetovej vojny čerpá román Zeit zu leben, Zeit zu sterben (Čas žitia a čas umierania). Je jeho príspevkom k otázke viny a tragédie nemeckého národa. Záver je ideovo problematický. Má mnoho spoločného, ale i odlišného s románom Na západe nič nového. Oba zachycujú vojaka na fronte, doma na dovolenke a po návrate na front. Ale v tomto románe sa dejiny posunuli, tento krát dobývalo svet hitlerovské Nemecko v mene nacistických ideí a Remarque vypovedá o ich ničivej obludnosti.
Ironicky založený román Der schwarze Obelisk (Čierny obelisk) z roku 1956 predstavuje (s využitím komických prvkov) obdobie inflácie v Nemecku a patrí k najlepším Remarqueovým dielam.
Ďalej napísal Die Traumbude (Domov snov) - 1920; Stacion am Horizont (Stanica na obzore) - 1928; Drei Kameraden (Traja kamaráti) -1938, ktorého námetom je život „stratenej generácie" po prvej svetovej vojne; Liebe deinen Nächsten (Miluj blížneho svojho) - 1941; Der Himmel kennt keine Günstlinge (Nebo nepozná vyvolených) - 1961; Die Nacht von Lissabon (Noc v Lisabone) - 1962, Schatten im Paradies (Tiene v raji) - 1971; Die Frau mit den goldenen Augen (Žena so zlatými očami) - 1918 a divadelnú hru Die letzte Station (Posledna stanica) - 1956.
Najpôsobivejšie citáty"Stojí to všetko za hovno, za veľké hovno." - Reakcia Alberta Kroppa na Kemmerichov zdravotný stav (str. 19)
"Môžeš zobrať Müllerovi moje šnurovacie čižmy." - Kemmerichova reakcia na to, že mu amputovali nohu (str. 25)
"Pomsta je krvavnička" - Výrok Haieho Westhusa po vykonanej pomste Himmelstossovi (str. 36)
"Tjaden, máš na mozgu švába, bež radšej rýchlo na latrínu, aby sa ti vyčistilo v hlave a aby si nevyprával ako novorodenec." - Snaha Katzinskeho upokojiť Tjadena po cisárovej návšteve frontu (str. 122)
"Nejaká krajina? Tomu nerozumiem. Nejaký kopec v Nemecku nemôže predsa uraziť iný kopec vo Francúzsku. Alebo nejaká rieka či les alebo pšeničné pole." - Tjadenovo doberanie si Alberta Kroppa (str. 123)
"Si taký blbý, alebo sa iba robíš?" - Albertova reakcia na Tjadenovo doberanie (str. 123)
"Na tom nič nezmeníš. Čo iné si mohol urobiť. Na to si predsa tu!" - Kroppovo a Katzinskeho upokojovanie Bäumera, ktorý zabil bodákom francúzskeho vojaka (str. 137)
".... Nechcem behať po svete ako mrzák." - Kroppov oznam Bäumerovi po ošetrení v poľnom lazarete (str. 145)
"Na tom nezáleží. Mám to na papieri." - Odpoveď Josefa Hamachera na otázku ohľadom hodenia fľaše na chodbu (str. 151)
"Čo poviete teraz?" - Rečnícka otázka Petra, ktorý sa vrátil zo smrtnej izby (str. 156)
"Drevenú nohu už mám, ale keď teraz pôjdem von a odstrelia mi hlavu, potom si nechám urobiť drevenú a stanem sa štábnym lekárom!" - Odpoveď vojaka s drevenou protézou, ktorého uznajú bojaschopným a pošlú ho na front.
"Toho si sa mohol ušetriť. Je mŕtvy" - Citát lazaretného sanitára, keď mu Bäumer priniesol raneného Katzinskeho (str. 170)
Erich Maria Remarque - Na západe nič nového; Bratislava - Smena, vydavateľstvo SÚV ČSM 1966; 172 -