Jeden baník priniesol kus plesnivého chleba, po ktorom vraj celá rodina chorie a tak je vraj v celom meste. Vina padla na dodávateľa múky.
Prokurátor predstavil profil obžalovaného ako rafinované indivíduum, nepriateľ štátu. Bol obvinený v troch bodoch. Svedkovia, ktorých obžalovaný mal na svoju obhajobu, svedčili proti nemu. Trest smrti. Po čase súd zmenil rozsudok na 20 rokov.
Autor sa zúčastnil procesu ako novinár. Napísal článok, v ktorom obžalovaného pošpi-nil a odsúdil. To vyvolalo vlnu nesympatií u jeho priateľov. Začal sa báť, že spravil chybu, aj keď komunistická justícia chybu spraviť nemôže. Po čase zavreli aj ďalších. Novomestského, Clementisa. Keď zavreli Suchoňa, ktorého autor dobre poznal, začalo sa mu zdať niečo čud-né. Stále viac a viac ho prenasledovala ho myšlienka, že pošpinil nevinného. Šiel za sudcom, prokurátorom, tajomníkom. Namiesto odpovedí otázka: “Chceš ísť za ním?“. Autorovi to ne-dalo a vybral sa za sudcom ešte raz. Ten mu povedal pravdu. Hodinu pred procesom dostal spisy aj s rozsudkom. Čo mohol robiť.
Po šiestich rokoch ho prepustili, podal sťažnosť na súd. Dostal 7 mesiacov. S autorom bol vtedy dobrý kamarát, však mu možno aj trochu pomohol. Nestačilo mu odvolal sa. Sved-kovia už stáli za ním. Nový sudca všetkých obžaloval zo sprisahania. Obžalovaný dostal 8 ro-kov nepodmienečne a bez možnosti odvolania. Bojoval ďalej. Podával nové žaloby na nové porušenie zákona na prezídium najvyššieho súdu v Prahe, bež možnosti odvolania. Po XII. zjazde KSČ bol autor odcestovaný. V hotelovej izbe zazvonil telefón: „Máš ešte kde vypiť štamperlík koňaku?“ Pražský najvyšší súd ho v plnej miere rehabilitoval. Dvaja kamaráti
Som lepičom podláh. Moja robota je nezdravá, nezarobím veľa no mne to stačí. Som skromní človek. Poviem vám jeden príbeh, ak pravda smiem. Nedokážem to už v sebe dusiť.
Keď som sa narodil, v tú chvíľu sa na našej ulici narodil aj iný chlapec, Peter. Boli sme perfektní kamaráti. Na základnej, na strednej, cez prázdniny, proste stále sme boli spolu. Chceli sme rovnaké povolanie. Bol mi viac ako brat. Rozdelila nás však vysoká škola. On os-tal v Bratislave ako budúci právnik a ja som šiel študovať staviteľstvo do Brna. Ale, čo už, však to nebolo ďaleko. Prvý krát sme sa nezhodli, keď som si ja doniesol dievča z Čiech. Ne-boli si navzájom sympatickí. Ale vtedy nešlo o to. Vraj som Slovák, tak prečo Češka? Dostali sme sa až k Hlinkovi. Vraj všetci raz pôjdu s Hlinkom, podobrotky, alebo pozlotky. Potom sme sa rozišli. Potom sme sa stretli už iba cez vojnu. Peter bol už vyhľadávaný advokát.