Šesť hodín je

Šesť hodín je, odzvonili,
domov delník pospiecha.
Čaká naňho niekto milý,
poosvieži schablé sily,
po klopote útecha.
Len ja sám som, opustený,
na mňa nikto nečaká,
iba smutné štyri steny
- na jednej z nich zavesený
kríž je Syna človeka ...

V básni dáva autor do protikladu obyčajného robotníka a seba samého. Robotníka po práci čakajú doma blížni, rodina. Naproti tomu, autor sa cíti osamelý, opustený, silu čerpá z viery v Boha.


Chladný dáždik

Chladný dáždik, prší prší.
Po doline, po návrší
zziabla jeseň žltosť znáša,
rozsieva ju z pôl rubáša.
Mojím lícom slza padá –
srdce východ bôľu hladá;
znášala ho, hej tá ruka,
preplnila, srdce puká!

Začiatok básne je opis jesennej prírody. Pochmúrnu atmosféru prírody prenáša na svoje pocity – pociťuje smútok a bôľ, z ktorého sa snaží nájsť východisko.


Balada

Keď na deň zvoniť mali, vyšli sme,
za prítmia, za šera,
verili, že snáď k večeru
vráti sa dôvera.
A celý, celý deň sme sami šli,
v dôvere, bez oddychu,
dúfali, že snáď unavení
skrotíme krutú pýchu ...
A večerom dva spolu došli sme, bez večery, nesvojskí –
a jedno srdce skučalo
po psovsky, po psovsky ...

Autor umiestnil dve lyrické postavy do večerného prostredia. V básni je na symbolickom jednom dni vykreslené odlúčenie dvoch ľudí za cieľom nájdenia stratenej dôvery, lásky. Autor hovorí, že človek si druhého človeka začne vážiť až vtedy, keď ho dlhšiu dobu nevidí. Zároveň prechádza do smútku, pretože v jeho prípade odlúčenie nepomohlo.


Verše (zbierka básní)


Dnes

Je milostivé ráno, svetla plné ráno,
a čakám ťa, kde naše modré jedle hučia.
Ó prídi povedať mi tiché svoje: Áno!
Dnes vtáci mláďatá si žitiu spievať učia
Dnes para v doline zvlášť mäkko onežnela,
snáď trpkosť zo srdca ti dneska vyprší.
Než skape z ďatlinísk ťažká rosa biela,
tam budem čakať Teba, v modrom návrší

Autor v básni Dnes prirovnáva seba samého k jarnej svetlej prírode, vidí svet farbebne (impresionizmus), teší sa z každej časti prírody a hlavne, teší sa zo svojej lásky


Už nad vodami

Už nad vodami ranné vetry viali
a veľké hviezdy bledli, do vôd zapadali
môj človek predsa ešte prázdny bol ...
Nik plachtou nepohol,
nik plachtou nepohol.
Ó, prečo, prečo ?!
Až ráno, keď už slnko slávne na výšiny vzchodí
a sinavo sa lesknú veľké čierne vody,
ja k veslu sadnul som samotný,
sám a sám
s otázkou pozrel som k mlčiacim nebesám.

Autor tu vyjadril problematiku vojny.