referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Michal, Michaela
Štvrtok, 29. septembra 2022
Hana Zelinová: Anjelská zem
Dátum pridania: 22.06.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Gabko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 587
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 11.8
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 19m 40s
Pomalé čítanie: 29m 30s
 
Emanuel Úza bol gazdom na majeri. Jeho prvú ženu Johanku našla čeľaď zarytú v skrvavenom snehu, kam nahá vybehla pred ranami biča Emanuela Úzu, ktorý ju takto chcel prinútiť k povoľnosti voči svojim vášňam. Zostala po nej dcéra Želmíra. Vdovstvo mu spríjemňovalo množstvo žien, no najmä Alžbeta Kordová. Sedem rokov bola jeho milenkou a matkou jeho syna Emila Kordu. Keď zistila, že si ju hrdý Emanuel Úza nevezme za ženu, začala konať. Nemala nič, no svojmu synovi chcela zabezpečiť lepší život. To ju dohnalo ku klamstvám a okrádaniu Emanuela Úzu. Dlho na nič neprišiel, no napokon sa to prevalilo. Strhla sa veľká hádka, akú Alžbeta Kordová nepredpokladala. Čo bolo horšie, neskončila sa ako mnohé iné. Po nej musela majer opustiť. Bez syna. Ten ostal pri otcovi a nevlastnej sestre Želmíre, ktorá po smrti Emanuela Úzu prevzala zodpovednosť za majer.

Jedným z paholkov na majeri bol Hilárius Baltazár, ktorý jej vymyslel prímeno - generálka. Keď jej to pri jednom nedeľnom obede nevlastný brat Emil Korda povedal, veľmi ju to rozčúlilo. Pohliadnuc z okna zbadala pri studni postávať Baltazára. Zavolala ho k sebe. Keď videl koberce v kancelárii, ostal sklamaný a úprimne priznal, že z rozprávania slúžok si ich predstavoval krajšie. S plávajúcimi oblakmi. Jeho úprimnosť ju zrejme zaujala. V slabej chvíli sa ho spýtala či nechce byť gazdom na majeri. Baltazára to zaskočilo. Aj generálka bola zmätená z toho čo povedala. Už nikdy viac sa k tomu ani jeden z nich nevrátil. Hilárius nemohol a generálka nechcela. Ponechala mu však starosť o majer a tak po tridsať rokov každú nedeľu chodieval skladať generálke účty z týždenného gazdovania.

Hilárius sa medzičasom oženil s hašterivou Uršuľou, narodil sa mu syn Krištof s neforemným hrbom na chrbte a dcéra Valéria, ktorú Hilárius nadovšetko miloval. Keď nadchádzala tridsiata jar jeho služieb na generálkinom majeri a jeho päťdesiatka, prišiel za Želmírou Úzovou so zvláštnou túžbou: mať svoju vlastnú zem. Nie veľa. Iba toľko, koľko dospelý muž dokáže pešo obísť za jeden deň. Nechcel ju však pre seba. Chcel ju predovšetkým pre svoju Valériu. Hoci sa mu generálka čudovala, súhlasila. Dovolila Emilovi Kordovi vložiť peniaze do svojho majera, za čo sa mohol Hilárius Baltazár so svojou rodinou nasťahovať do domu prostred lesa, ktorý kedysi dávno nechal postaviť Emil Korda svojej žene na pozemkoch ktoré mu zanechal Emanuel Úza. Keď tam Hilárius so ženou Uršuľou, synom Krištofom, dcérou Valériou, krivonohou Rózou, kravami, kobylou Princeznou, psom Pánom dorazil, dal tomuto kúsku sveta meno Anjelská zem. Hilárius začal napĺňať svoj sen o vlastnej zemi, o zemi pre svoju dcéru Valériu. Klčovanie lesa bolo namáhavé. Spolu so synom sa doň pustili od prvého dňa. Keď sa Krištof zdôveril otcovi, že by si rád zobral za ženu krivonohú Rózu, ten nenamietal. Vybral sa na žltú faru požiadať farára o sobáš. Našiel ho nad kolískou s farárovým synom Vladimírom. Farárky však nebolo. Umrela. Hilárius mu pomohol nakŕmiť malého, no nocovať šiel ku kostolníkovi Matejovi Zboranovi. Matej bol mrzutý človek s drevenou protézou. Nie vždy bol taký. Kedysi mal dve zdravé nohy a krásnu Agnešu. Bola divoká a hriešne krásna. Keď už bola jeho, prichytil ju so svojim bratom. Zbil ju. Ušla. Matej ju hľadal a našiel v cirkusovej maringotke s cudzím chlapom. Vrhol sa naň. Pri bitke mu však neznámy poranil dýkou nohu. Agneša ušla a už sa neukázala. No a Matej prišiel o nohu. Zanevrel na Rybničné a vydal sa do sveta. Narazil na žltú faru a stal sa kostolníkom. Keď sa mu Hilárius zdôveril že hľadá niekoho na klčovanie lesa, ponúkol sa. A tak boli obaja radi. Matejovi sa na Anjelskej zemi potešili všetci okrem Uršule. Nazvala ho kalikou, no jeho to nerozhodilo. Iba si pred ňou odpľul.

Po sobáši Krištofa s Rózou zostala Valéria na fare. Pomáhala farárovi Martinovi Jergovi. Smrť ženy ho zastihla nepripraveného a tak ho ponuka Hilária, že mu nechá za čas na fare svoju dcéru, potešila. A tak Valéria opustila Anjelskú zem. Objavovala nové, dovtedy nepoznané. Objavila skrine plné šiat nebohej farárky, no najmä kamenný dom. Kamenný dom s obchodíkom plným všakovakých látok, kamenný dom s Gizelou Kordovou. Obdivovala jej biele šaty, bohatstvo, muža Emila Kordu ktorého raz stretla v prítmí skladišťa v kamennom dome. To ju vydesilo, pretože Kordove ruky sa jej dotkli tak ako ešte žiadne iné predtým. A kto bola oná spomenutá Gizela Kordová? Za slobodna Gizela Chmárová bola ženou ktorá neoplývala krásou ale veľkým bohatstvom. A to k nej prilákalo Emila Kordu, bažiaceho po bohatstve. A tak nehľadiac na krásu, Gizela Chmárová sa stala Gizelou Kordovou. Bola šťastná a verila, že láska príde. No neprišla ani po prvej dcére Elvíre, ani po druhej dcére Magdaléne. Zmierila sa teda s tým a hoci nie šťastná, žila si svoj vlastný život. Jedného dňa sa s Kordom pohádala. Zistila, že jej muž túži po inej žene. To ju rozčúlilo do nepríčetnosti. A keď sa dozvedela, že je to iba šestnásťročné dievča, stalo sa čo nik nečakal. Dostala hrozný záchvat. Prvý a zároveň posledný. Po ňom nasledovala mŕtvica a po nej smrť. Emil Korda to ani len netušil. V podkroví kamenného domu vo svojej pracovni obdivoval obrázok tej, po ktorej túžil.

Na žltú faru prišla nová pani farárova - Marila. Bola to prvá veľká láska Martina Jergu, no jej matka ich vzťahu nedávala veľké nádeje. Sama sklamaná v láske neverila chlapom. Marila na Martina netlačila, Martin Marilu nepresviedčal a tak sa jedného dňa naposledy stretli pod skalou. Spod nej viedli kroky Marily domov a Martina na jeho prvú kaplanku. Netušili vtedy, že sa opäť stretnú a už vôbec nie že budú svoji. Po príchode na faru si Marila aj s Valériinou pomocou rýchlo zvykla na tamojšie poriadky, povinnosti, na život v tejto časti sveta. Prišla zima a s ňou čas rozlúčky. Valéria sa lúčila so žltou farou, Marilou, malým Vladimírom. S farárom Jergom sa nelúčila. Šiel ju odprevadiť na Anjelskú zem. Brodiac sa na koňoch vo vysokom snehu, sledujúc záseky Hiláriovej sekery v kmeňoch stromov, dostali sa bezpečne až tam, kam chceli. Na Anjelskej zemi sa všetci potešili. No najmä Hilárius. Tešil sa svojej Valérii a jej čerešňovému hrnčeku. Ten zaujal v kuchyni najčestnejšie miesto na polici pri hodinách. Mnoho sa na Anjelskej zemi zmenilo. Pribudol nový človiečik, Pavel, syn Krištofa a Rózy, rozkvitol červený muškát a pribudla nová pec. Chcela ju Uršuľa, aby mohla piecť chlieb. Nuž Matej začal robiť z mazľavého blata tehličky. Nedarilo sa mu. Uršuľa bez slova pristúpila a skúsila sama. Spod jej rúk vychádzali tehličky jedna ako druhá. A tak Matej iba miesil hlinu a Uršuľa formovala tehličky. Keď už bola pec hotová a kuchyňou sa šírila vôňa prvého chleba Uršuľa ho so slzami v očiach položila na slávnostne prestretý stôl pred Mateja. Bola to vďaka za pec, ale aj ospravedlnenie za kaliku ktorou ho privítala, keď prišiel na Anjelskú zem. Matej pochopil a na znak zmieru a odpustenia vrátil jej bochník a požiadal ju, aby mu ona odkrojila. Chlieb teda zmieril, čo ústa pokazili.

Zima prešla a nadišla jar. Topiaci sa sneh rozvodnil potok a ohrozoval zemiaky zasadené v piesočnatej pôde. No proti zomknutosti a odhodlaniu obyvateľov Anjelskej zeme nenechať si odtrhnúť kus zeme získanej v pote tváre nemala voda šancu. Podarilo sa im ju odraziť. A potom sa Hilárius Baltazár so synom vybral za generálkou po osivo. Bola rada, že ho vidí. Mali sa o čom rozprávať. O dianí na Anjelskej zemi, o pohrebe Gizely Kordovej. Generálka spomenula aj túžbu Emila Kordu znovu sa oženiť. Na tom by nebolo nič zvláštne, no vyrušilo ju rozhodnutie Emila oženiť sa s mladšou, najkrajšou z najkrajších. Nevedela o koho ide, ale Kordu považovala za blázna. Cestou späť sa zastavili na Bôriku, ktorý určil Hilárius za miesto odpočinku. V rozhovore s Krištofom pocíti voči nemu istú dlžobu. Nuž mu povedal, že dom ktorý pristavujú je pre neho, Rózu a ich deti. A aj žriebä mu sľúbil.

V plnej žatve prišla na Anjelskú zem žena. Niesla si so sebou aj ranené mača. Napokon vyšlo najavo, že je to Agneša. Tá Agneša, ktorá pred rokmi ušla Matejovi. Bola unavená životom, ktorý viedla, nešťastná a tak sa vrátila. A Matej jej odpustil a Agneša s ním zostala na Anjelskej zemi.

Prišla jeseň a s ňou smrť. Generálka zomrela. Tri týždne po jej pohrebe prišiel na Anjelskú zem Imro. Generálkin najmladší paholok. Priviedol aj Augusta, Silvestra a Napoleona. Tri voly, ktoré generálka v testamente poručila Hiláriovi. Tak sa rozrástlo nielen stádo dobytka ale pribudol aj ďalší človek. Imro. Mladý, silný, urastený chlap, ktorému ponúkol Hilárius, aby ostal. A on to prijal. Nemal kam ísť. Imro po príchode vyhľadal Valériu, aby jej odovzdal nielen list od Emila Kordu v ktorom ju žiadal o ruku, ale aj generálkine šperky, ktoré okrášľovali legitímne ženy gavalierov Úzovcov. A to bol jej zásnubný dar. Jej a Kordov. Valérii nebolo treba dlho premýšľať. Zrazu bolo na dosah všetko po čom túžila od čias služby na žltej fare. Kordovi odkázala, nech si pre ňu príde. A Korda prišiel. V ten deň sa Hiláriovi Baltazárovi skončil život. Po niekoľkých týždňoch prišiel s fary posol, vraj bude sobáš. Hilárius si to vypočul a odkázal, aby už nikdy nikoho neposielali. Inak išlo všetko ďalej. Rozhodovanie prevzal Krištof, Agneša čakala s Matejom dieťa. A všetci pracujú na Anjelskej zemi. Až raz... Hilárius v maštali odpadne a po niekoľkých dňoch zomiera s menom svojej milovanej dcéry Valérie na perách.

HORA POKUŠENIA
Po Hiláriovej smrti ako by sa bol život na Anjelskej zemi zastavil. Prvý sa spamätal Matej a na krátky čas prevzal rozhodovanie a rozdeľovanie roboty. Všetkým Hilárius veľmi chýbal, no život sa dral vpred tak, ako jar ktorá prichádzala a žiadala si svoj diel práce. Agneši sa narodil syn. Hrdý otec Matej mu dal meno Xaver a zaumienil si, že z neho bude mať doktora. Zostal na to sám. Agneša opäť ušla. Po dvadsiatich piatich rokoch vybral sa Matej na Rybničné po svoj diel dedičstva. Aj ho dostal. Nie zem ani lesy, ale peniaze. Potreboval ich pre syna, aby mu mohol zaplatiť štúdium. Keď dorástol, zaviedol ho k farárovi Jergovi, aby mohol chodiť do školy. Keď však Xaver prichádzal na Anjelskú zem, Matejove obavy rástli. Xaver miloval zem, miloval prírodu a Matej sa bál, že jeho sen o synovi lekárovi je ohrozený. Hľadal radu u Rózy. Tá si spomenula na Valériu a rozhodla sa ju požiadať prostredníctvom farára Jergu o pomoc. Keď sa Valéria dozvedela O Rózinej návšteve na fare, zamrzelo ju, že neprišla aj za ňou. Róza nebola za Jergom iba kvôli Xaverovi. Bola nahlásiť sobáš dcéry Anny a Imra, paholka z majera, ktorý zapustil na Anjelskej zemi korene dostatočne hlboko. Jerga povedal Valérii o Matejových obavách a o Rózinom nápade. Bola odhodlaná pomôcť Matejovi naplniť jeho túžbu. Kázala Xavera častejšie posielať k sebe. Na farára Jergu, ktorý zostarol a prišiel aj o druhú ženu Marilu bolo toho aj tak dosť.

Od odchodu Valérie z Anjelskej zeme ubehlo už osemnásť rokov. Valéria privykla na život v kamennom dome. Na prepych, bohatstvo, pohodlie. Porodila dcéru Kláru, začlenila sa medzi miestne paničky a ako žena bohatého Emila Kordu požívala primeranú vážnosť a potom ovdovela. Medzi jej priateľky patrila aj Ernestína Pilátová, lekárnička v mestečku. Tá ju presviedčala aby sa znova vydala. Veď tridsaťštyri rokov nebolo až tak veľa. A vedela aj za koho. Za jej brata Tomáša Piláta, ktorý vtedy chodil po manilských uliciach ale už za nim putovala fotka krásnej Valérie. Jej zjav a sestrin list ho primäli k myšlienke na návrat.

Valéria medzitým bojovala s chorobou, s horúčkou, sama so sebou, so spomienkami na anjelskú zem. Trápilo ju, že medzi ňou a týmitam je otcova smrť. Hnevalo ju, že aj keď sa im neurodilo a treli núdzu, odmietali jej pomoc. Jej stav bol vážny a Jerga sa rozhodol na Anjelskú zem poslať odkaz: „Ak nepríde niekto z Vás, zabijete Valériu!“ Na druhý deň pri jej posteli kľačal brat Krištof. Valéria sa však neprebrala a Krištof vyslovil obavu, že sa ak sa aj uzdraví, nevráti sa k nim. Kázal však Jergovi, aby jej stále rozprával, že ju čakajú. Jerga mu oponoval, no Krištof mal pravdu. Valéria si po vyzdravení vypočula Krištofov odkaz, ale nepovedala nič.

Valéria mala na život v mestečku veľký vplyv. Paničky ju napodobňovali v obliekaní a v účesoch, jej spoločnosť vyhľadávali aj ich manželia. Bola stredobodom spoločenského diania. Do tohto diania prišiel Tomáš Pilát. Posedenia u mešťanostky boli často. Jedno z nich prerušil Klárin príchod. Priniesla správu pre matku, že ju v nemocnici čaká nejaká Agneša. Valéria utekala do nemocnice. Nie sama. Sprevádzal ju Tomáš Pilát. Valéria v rozhovore s Agnešou jej povedala všetko o Matejovi, o ich synovi Xaverovi. Keď odišla domov, Pilát ešte zostal s Agnešou. Keď videl, že sa blíži jej koniec, priviedol farára Jergu aj s Xaverom, aby ju zaopatrili. Agneša si tak pred smrťou videla syna. Xaver však nevedel, kto to je.

Na majeri sa medzitým diali divné veci. Elvíra, ktorá tam teraz bola gazdinou zbila so žiarlivosti jednu zo slúžok, ktorú videla flirtovať so svojim milencom. A on jej to vrátil. Keď Valéria zbadala, ranu na jej tvári, neváhala a trúfalca nechala z majera vyhnať psami.

Po návrate domov zbadala Valéria na obločnej doske červený muškát. Vedela odkiaľ je, nuž utekala na faru. A jerga vyjavil, čo sa dialo počas jej neprítomnosti. Hovoril o tom ako z Anjelskej zeme prišiel Imro, vedno s ním Oľga z Rybničného ktorú zosobášil s Pavlom, Krištofovým synom, že viac zasiali, pristavili nový dom s vežičkou, zvonku biely s ružami okolo okien. Maľovala ich Oľga. Bolo ich veľa, vraj štyristo. Každý prispel niečím, nuž aj ona, Valéria chcela. Chcela kúpiť zvon, no predbehol ju Jerga. Od Jergu sa dozvedela aj o tom, ako ho Pilát zavolal aj s Xaverom k umierajúcej Agneši. Neskôr jej to rozpovedal aj Pilát. Od toho okamihu všetku svoju lásku k Anjelskej zemi prenášala Valéria na Piláta. Začínala ho ľúbiť. No nevedela sa rozhodnúť. Váhala. Pri rozhovore s Ernestínou, Pilátovou sestrou, v ktorom Ernestína hovorila o klebetách o pomere Valérie s Tomášom Pilátom ktoré sa mestečkom šíria, sa Valéria rozčúlila. „Ničím sme sa neprevinili ani voči sebe ani voči spoločnosti. Môžeš im to povedať. A ešte toto: Tomáš ma ľúbi a ja sa zaňho vydám.“

Zo susednej izby sa ozvala spleť divokých akordov, ktoré naplnili izbu a rozochveli aj sklo vo vitrínach. To Klára tak divne rozozvučala struny klavíra. Keď Valéria zaspala, Klára vo svojej izbe rozmýšľa nad tým, čo práve počula. V hlave jej víria bubny a už nevládze. Beží von a skáče do rozvodnenej rieky. Nevšimol si to nikto. Iba Klárin pes kňučal a zavýjal na terase. To vyrušilo Piláta, ktorý šiel okolo. Pozrel do rieky a bez rozmyslu sa vrhol do rieky. Kláru sa podarilo zachrániť, no choroba ju pripútala na posteľ. V spaľujúcej horúčke vyriekla slová, ktoré Valériu prekvapili. Keď sa Klára na chvíľu prebrala, pýtala sa na Piláta. Valéria priznala, že tam bol. Po chvíli Klára povedala: „Vzala si mi ho! Nie ta, ja som ho vyčkávala...“ Valéria nechápala o kom hovorí, až keď Klára dodala: „To nie je pravda, že ťa Pilát ľúbi! Ja ho mám rada, ja...“ Bol to pre Valériu šok. Nečakala to. Uvedomila si, aká bola voči Kláre nevšímavá. Uvažovala aj nad tým, že sa utopí. Sediacu na brehu rieky ju videl aj Jerga, no nemohol jej ísť pomôcť. Nenechal si to pre seba, ale povedal to aj Pilátovi. Okrem mešťanostkinho domu sa večierky usporadúvali aj u iných dám. Raz to bolo aj u francúzky Hervée. Bez Valérie, bez Kláry. Zrazu pribehla slúžka z kamenného domu. Potrebovali od Ernestíny lieky pre Kláru. Jej stav bol zlý. Zlomené srdce nevládalo bojovať s chorobou. Keď svojej matke povedala, že ju kvôli Pilátovi nenávidí, Valéria si spomenula na svoj odchod z Anjelskej zeme. Aj ony svojim : „Idem,“ zranila mnoho sŕdc. Nehľadela či poráňa a zbúra čosi, čo bolo postavené krvou, srdcom a tridsaťročnou túžbou. Poslala po Jergu a Piláta. Chcela spraviť zázrak, nechcela vziať dcére šťastie. Presvedčila Piláta, aby sa s Klárou oženil. Nechcel, ale z lásky k Valérii bol ochotný urobiť aj toto, aby jej dokázal, že jeho láska k nej bola veľká a čistá.

VODA MILOSTI
Manželstvo Kláry a Tomáša nemalo dlhé trvanie. Kláre sa narodila dcéra Silvia-Valéria. Hneď ako ju pomenovala, dala zavolať Valériu. Prišla rýchlo, lebo tušila, že je to vážne. Od svadby sa s dcérou nestretávala. Klára to nechcela. Bála sa o svoje manželstvo. Valéria to stihla. Klára sa na ňu zľahka usmiala a zavrela oči. Navždy. Pilát sa vrátil do Manily a Valéria ostala so svojou vnučkou Silviou – Valériou sama. Nevedela, čo si počne. Šesť hodín po Klárinom pohrebe vyslovila vetu niečo, čo všetkým naokolo vyrazilo dych: „Baliť! Ideme na Anjelskú zem!“ Začal tanec okolo skríň, truhlíc. Chystalo sa a balilo. A potom sa šlo. Zobrala zo sebou aj Apolénku so synom Filipom, ktorá bola dojkou pre jej vnučku. Nasledovalo zvítanie. Nikto Valérii nepripomenul jej odchod z Anjelskej zeme. Akoby bola odišla iba včera. Boli tam všetci, iba Hilárius chýbal. Ale jeho duch tam bol. Bol ukrytý v zemi, v stromoch, vo veľkom dvore, v rieke, v čerešňovom hrnčeku, ktorý stále stál na najčestnejšom mieste v kuchyni – na polici vedľa hodín, kde aspoň raz za deň zablúdi pohľad každého, kto do kuchyne vkročí. Všetko jej porozprávali, všetko poukazovali. Hovorili o rokoch kedy sa im darilo, ale aj o tých, v ktorých to bolo horšie. Hovorili o ružiach, ktoré ich zachránili pred hladom, hovorili o svojich deťoch. A jednoznačne jej dali najavo, že ona je tá, ktorá musí zasadnúť za vrch stola a prevziať zodpovednosť za Anjelskú zem. Veď jej toľko dlhovala. A nielen jej, ale aj im. Nikto nebol proti a Valéria pristala. A od toho dňa bola z Valérie čeľadná matka. Tá najlepšia, akú si Anjelská zem zaslúžila.

Život bežal ďalej a prinášal so sebou aj radosti, ale aj chvíle smútku. Mateja si obľúbila Silvia – Valéria. No netrvalo to dlho. Mateja trápil kýptik. Napokon ochorel a ani pomoc Xavera ho nevedela vrátiť späť do života.

Po Matejovej smrti prišiel na Anjelskú zem farár Jerga, ktorého na kancli vystriedal jeho syn Vladimír. Prišiel aj Oľgin mladší brat Marián.

Raz sa stratil ich najmilší pes, vlčiak Goral. Po dlhom hľadaní ho Valéria spolu s Mariánom našli v húštine. Bola tam aj Hervée s dcérkou Žabkou. Valéria nechápala, no keď jej Hervée rozpovedala príbeh o nevernom manželovi, o tom, ako ho prichytila u Ernestíny, ako ho zastrelila jeho služobnou pištoľou, ako Ernestínu bodla nožom, Valéria pochopila. Kázala zapriahnuť a už sa hnala do mesta. Hľadala Ernestínu. Jej prekvapenie, že je v nemocnici bolo veľké. Od Xavera sa dozvedela, že umiera, že Hervée ju nevedomky bodla otráveným Alukovým nožom a záchrana je nemožná. Valéria uvedomujúc si nebezpečenstvo hroziace Hervée za dvojnásobnú vraždu prosí umierajúcu Ernestínu, aby to vzala na seba. Prosila ju, no Ernestína sa jej vysmievala. Nechce pomôcť Hervée. Chce pre ňu trest. Jej stav sa zhoršuje. Valéria znovu skúša obmäkčiť jej srdce. Ide na to cez Žanku. Napokon je prekvapená, keď sa Ernestína rozhodne zobrať vinu na seba. Ako sľúbila, tak aj spravila. A umrela.

Pri pohrebe Valéria navštívila aj nevlastnú dcéru Magdalénu. Bolo jej jasné, že to s ňou skončí zle. Prepadla alkoholu. A tak aj bolo. Najskôr sa pomiatla na rozume a bolo ju treba dať do ústavu. Starostlivosť o ňu nebola veľmi dobrá. Keď však Valéria darovala Magdalénine pravé perly ošetrovateľovej rodine, ten si ju vzal k sebe a staral sa o ňu tak, že Valéria mohla byť spokojná. Po čase Magdaléna zomrela.

Keď sa Hervée dozvedela, čo sa stalo v meste, sľúbila, že sa zriekne Žankiných bozkov aj keď boli pre ňu všetkým. Urobila to ako pokánie za svoj hrozný čin. A deti rástli. Silvia-Valária aj malá Žanka. A prichádzali ďalší ľudia. Prišiel Filip. Poslal ho Xever, keď mu ako svojmu prvému pacientovi amputoval nohu a keď sa Filipovi nechcelo žiť. Xaver vedel, že na Anjelskej zemi mu zahynúť nedajú. A nedali. Obľúbili si ho deti, on si obľúbil Hervée, doňho sa zaľúbila Apolenka, ktorej muž zahynul v Amerike. Po odchode Magdalény do ústavu rozhodla Valéria, že do kamenného domu pôjde Apolénka a bude sa starať o deti, ktoré budú chodiť do mesta do školy. Starý predavač z obchodíka išiel dožiť na Anjelskú zem a na jeho miesto nastúpil Filip. Apolenka bola šťastná. Bol blízko nej.

Pri jednej návšteve majera Valéria spolu s Hervée stretli cigánku s malým dieťaťom. Bolo choré. Cigánka chcela, aby mu Hervée pomohla. Čie to bolo dieťa? Otcom bol cigán, ktorého ľúbila Elvíra, dcéra Emila Kordu. Matkou bola slúžka, ktorá s cigánom flirtovala a ktorú Elvíra vyšibala bičom. Slúžke Elvíra dala mešec peňazí a poslala ju preč. Keď sa však dieťa narodilo, slúžka, jeho matka umrela a cigánka ho priniesla pod Elvírinu jabloň aj s mešcom peňazí. Elvíre neostalo nič iné, iba sa o dieťa postarať.

Elvíra Valérii prezradila tajomstvo o obraze na pôjde kamenného domu ukrytého na spodku skrine, ktorý maľoval jej otec a na ktorom bola Valéria. Priznala aj to, že Valériu nenávidela a keby sa dalo, povedala by jej, že to ľutuje. Valériu to potešilo, no nedala nič najavo. Bola rada, že sa medzi nimi napravilo, čo sa ešte napraviť dalo. Bozk ani objatie neprichádzalo do úvahy, no Valéria podala Elvíre ruku a tuho jej ju stisla.

Anjelská zem sa rozrastala a modernizovala. Pribudla elektráreň, píla a mlyn. Bolo tam dobre. No dlho si to dobro neužili. Prišla zvesť o vojne. Všetci boli z toho prekvapení. Aj Valéria. No nedala na sebe nič znať. Nechcela vyvolávať slzy. Vedela že to nezmení a je nutné to prijať a pripraviť sa na to. Keď boli chlapi prichystaní, Silvia – Valéria povedala: „Poď, Valéria, už sú prichystaní.“ Vo Valérii vtedy na žulu stuhne presvedčenie: nedovolí im vzdychať ani plakať. A toto jej presvedčenie nik neobmäkčí a nič nezmení, čo má za následok prvé nedorozumenie medzi vlastnými, lebo plačúce ženy nikdy nepochopili, kto to z nej hovoril a čo to v nej bolo, keď akoby bez účasti podišla ku každému z prichystaných chlapov, objala ich, pobozkala a povedala prv, ako stihli nasadnúť na kone: „Choďte v mene Božom...a do videnia. Nás zajtra čaká práca. Začneme skášať pod bôrikom.“ Pred ňou a za chrbtami mužov sa zablyslo na časy.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.