„Do školy v prírode,“ pokračoval Dumbledore, „idú učitelia (Dumbledore si roztiahol spečatený pergament, otvoril ho a nahlas čítal): Ja, profesorka McGonagallová, lekárnička Madam Pomfreyová a profesor Snape.“ „Zase ten...!“ zvrieskol Ron, ale hneď stíchol, pretože sa naňho mračil Dumbledore a všetci žiaci sa k nemu otočili. Aj Snape potom z Rona nespustil po celý Dumbledorov rozhovor oči. Keď sa konečne všetci z Veľkej siene vyprázdnili do klubovní a Harry s Ronom sa rozlúčili s Hermionou, pobrali sa do spální, v ľavo hore. „Čo myslíš....,“ začal Harry, keď už obaja ležali pod perinou, „kto ho mohol zabiť?“ Ron sa len pomrvil pod paplónom. Chvíľu bolo ticho. Potom sa otočil k Harrymu a povedal: „Nemyslíš, že Moody ta odišiel?“ Harry sa zamyslel. „Mohlo to tak byť. Možno ho potrebujú, aby ochraňoval celé ministerstvo.“ „Vieš, čo je čudné Harry?“ „Čo?“ „Že Lucius Malfoy o tom nič nevie......“ „Blbosť, musel sa predsa o tom nejako dozvedieť, no nie?“ „Ja viem Harry! On to celý čas vedel, a len sa robil, že o tom nič nevie!“ Harry naňho nechápavo pozrel. „Myslíš?“ „asi to tak nebolo...“ priznal si Ron potichu. Harry ešte hodnú chvíľu nad tým rozmýšľal a v duchu si kladol otázky, ktoré položí Ronovmu ocovi, ako sa s ním zajtra stretne. A vôbec.... nevie, či ho Dumbledore vôbec pustí. A možno pôjde s nami – utešoval sa Harry. V každom prípade sa Harry s Ronom zhodli na jednej veci. Prečo nenašli Fudgeovo telo? Je naozaj mŕtvy? Weasley tvrdí, teda Ronov otec tvrdí, že ho videl sedieť zabitého na svojom kresle vo svojej kancelárii. A keď sa k nemu chcel vrátiť, aby ho ukázal aj ostatným ministrom, už tam nebol........ Na druhý deň po raňajkách sa Harry s Ronom ponáhľali za profesorkou McGonagallovou. Uznala m povolenia, už im len zostávalo odniesť ich Snapovi. Radšej šli k Dumbledorovi: „Fénix, Félix.“ „Vau.“ vaukal prekvapený Ron. „To je, čo? A to som to heslo uhádol na prvýkrát!“ chválil sa Harry. „Pán riaditeľ..........,“ povedal Harry do tichej miestnosti....., „ste tu?“ „Ahojte chlapci!“ potešil sa ich návšteve Dumbledore. Ron skoro dostal šok, keď počul Dumbledora. „To ti robí stále?“ šepol mu vystrašene, aby o Dumbledore nemohol počuť. Keď vyšli po točitom schodisku, Dumbledore sedel v kresle a čítal si Denného Proroka. „Čo si prajete?“ usmieval sa na nich Dumbledore od ucha k uchu. „Pán riaditeľ,“ začal Ron neveriacky, „vám nie je ľúto Fudgea?“ Dumbledorovi hneď zmizol úsmev. „Samozrejme, že mi ho je ľúto. Je to veľmi čudné, však? (Pozrel na Rona svojimi belasými sivo-modrými očami, a potom zase prešiel očami na svoj stôl) A pán Malfoy o tom zase nič nevie....haha, tomu krpáňovi to tak uverím.“ mrmlal si svoje Dumbledore. „Tak....,“ teraz očami zase prešiel po chlapcoch, „.....čo si prajete?“ „My. ehm...