„Harry, veď už niečo povedz....“ pobádal ju Ron. „Nemôžeš byť celý deň ticho.“ Dohovárala mu Hermiona tiež. Harry si len odchlípol z pohára a položil ho naspäť na stôl. „Nebuď smutný Harry,“ povedala mu Hermiona do očí, „veď vieš, že nám to je jedno, či si smrťožrút, alebo nie, my ťa s Ronom (ťukla do Rona, aby sa prestal prežierať) vždy budeme mať rady. Aj keby si bol sám Voldemort.“ Hermiona sa začala nútene smiať. „Áno, áno.“ Prikyvoval Ron. Ani sa nepozrel na Harryho a ďalej sa pustil do prežierania. „Ďakujem vám,...... ďakujem.“ Harry vstal od stola a rozbehol sa do klubovne. „Dofrasa, Ron! Zase si to pokazil!“
„Čo ja? Ja som nič neurobil!“ bránil sa Ron. „Aspoň, že sme niečo z neho vytĺkli.“ vzdychla si Hermiona. „Ron,“ povedala po chvíli, „choď za Harrym, zachvíľu sa vám začínajú elixíry a nechceš, aby sa Snape usmieval, že!“ „Jasnačka!“ zakričal jej Ron a vybehol od stola. Nespravil ani krok a otočil sa k Hermione: „Hermiona, prečo nejdeš so mnou? „Ja mám ešte transfiguráciu s McGonagallovou.“
Ron sa vzápätí otočil a Hermiona ešte stihla zachytiť: Tá ma teda nervy! Keď Ron prišiel do klubovne
(teraz mala tučná pani heslo: Dracos fretkos)obzeral sa, či neuvidí Harryho, no bol sa pozrieť aj do chlapčenských spální, ale nikoho v nich nenašiel. Opýtal sa jedného malého prváka, či ho nevidel, lenže ten mu odpovedal: „To je kto?“ Rona išlo z kože vydrať. „Ach! To je ten s tou jazvou v tvare blesku.“
A malému sa to hneď vyjasnilo. Povedal Ronovi, že už dávno odišiel, a tak šiel Ron na hodinu elixírov.
Samozrejme Harry tam už sedel a čítal si minulé učivo – lepšie povedané sa akoby chvíľkovo premenil na Hermionu. „Harry, Harry!“ kričal naňho Ron. Harry sa otočil. „Harry, čo tu robíš tak skoro! Máme ešte desať minút!“ „Hmmm.........“ odpovedal mu smutne Harry. „Čo hm! Poď!“ vytiahol ho z lavice a odniesol z triedy. Potom ho chytil pod krk a prilepil o najbližší stĺp. „Harry, ty nie si smrťožrút, pochop to a ani nikdy nebudeš!“ vrieskal Ron nahnevane. Práve vtedy šiel do triedy Snape. Počul Rona, a tak sa skryl za najbližší stĺp. „Počúvaš ma Harry?“ nútil Ron Harryho. „Nesmieš veriť takým kecom! Aj keď máš dôkazy! A to ti navyše povedal taký idiot!“ stále mu opakoval Ron, aj keď Harry sa ešte stále díval dole na kamenný chodník. „Je to akoby len taká hlúpa tetovačka...“ klesal Ron hlasom, akoby začal plakať. Následne ho pustil a Harry sa mu pozrel do očí. „Povedz mi Harry, veríš mi.......?No tak Harry.“ Ronov hlas sa skrivil do plaču.