Rozpory v myslení učiteľov a študentov autor vyjadril takto:
“Mali byť nám osemnásťročným prostredníkmi a mali nás viesť do sveta dospelosti, do sveta práce, povinnosti, kultúry a pokroku, do buducnosti. Občas sme sa im posmievali, vystrájali malé šibalstvá, ale v zásade sme im verili. S pojmom autority, ktorej predstaviteľmi boli, sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad a humánnejšie zmýšlanie. Prvý mŕtvy, ktorého sme videli, však toto presvedčenie rozbil. Zistili sme, že naša generácia je čestnejšia ako ich; prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou. Prvá bubnová paľba nám ukázala náš omyl a pod ňou sa zrútil svetonázor, ktorému nás učili. Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich – kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli sme už, že strach zo smrti je väčší. Nestali sa z nás preto buriči, dezertéri ani zbabelci – všetky tieto výrazy mali vždy naporúdzi -, milovali sme svoju vlasť rovnako ako oni a pri každom útoku sme šli smelo vpred; teraz sme však už rozlišovali, odrazu sa nám otvorlili oči. A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení – museli sme sa s tým sami vysporiadať.“
Toto je výstižný opis rozdielov v chápani sveta učiteľov – starej generácie, pre ktorých je vojna iba prerušením, mali už vlastné rodinné a pracovné zázemie a študentov, ktorích vojna zastihla v tom najchúlostivejšom období, kedy ešte nemali ani vlastný názor na svet, ktorích vytrhla zo školských lavíc a stala sa ich prvým zamestnaním.
Nakoniec sa aj ich triedny profesor a školník dostanú do výcviového tábora.

Príprava vo výcvikovom tábore trvala desať týždňov. Za ten čas ich dokonale pretvorili. Zistili, že príprava na hrdinstvo vôbec nie je taká akú si ju predstavovali. Výcvik ich dôkladne zbavil vlastnej osobnosti a vytvoril z nich len nástroje vojny. Obyčajný poštár, ktorý sa tváril „akoby zožral betón“, vo veliteľskej uniforme vzbudzoval väčší rešpekt, ako pred tým rodičia. Nakoniec pochopili, že niečo z toho však bolo potrebné. Ale niečo zbytočné.
Po prihlásení na front ich triedu po troch, štyroch rozhádzali do družstiev. Paul sa dostal do deviateho mužstva spolu so spolužiakmi Kroppom, Müllerom a Kemmerichom. Veliteľom mužstva bol desiatnik Himmelstoss – „Pokladali ho za najväčsieho psiska na kasárenskom dvore, a bol na to pyšný“.

Paul s kamarátmi sa dostávajú až do prvej línie. Priamo do zákopov. Na bojové pole Nemecka s Francúzskom a Anglickom. V týchto častiach románu autor dokonale opisuje scény útoku. Sú tu expresionistické až naturalistické obrazy hrôzy, bolesti a smrti. Autor používa krátke vety, čo zvyšuje gradáciu deja a výstižnosť opisu.