“Ich stav je beznádejný, budú chŕliť krv a dostávať záchvaty, kým sa nezadusia.“
“Hrmenie kanónov silnie, mení sa v jediné temné dunenie a znova sa rozpadá na samostatné výbuchy. Salvy guľometov sucho praskajú. Vzduch nad nami je plný neviditeľného zhonu, zavýjania, piskotu a sykotu. Sú to menšie kalibre. Medzitým ale hučia nocou ako orgán aj veľké debny, najťažšie kusy, a dopadajú ďaleko za nami. Chraptivo, vzdialene ručia ako jelene v ruji a letia svojou dráhou vysoko nad zavýjaním a piskotom menších kalibrov.“
Uchvátivý je aj opis zranených koní:
„ „Tam niekoľko kolón dostáva plný zásah.“
Krik neustáva. To nie su ľudia, tí nemôžu tak strašne kričať.
Kat povie: „Zranené kone.“
Ešte som nikdy nepočul kričať kone, je to neuveriteľné. Žial sveta, muky tvorstva, divoká, hrôzostrašná bolesť znie v tom kriku. ...
Vstávame a hľadáme, kde to je. Keď zbadáme zvieratá, nebude to také strašné. Mayer má ďalekohľad. Vidíme tmavú skupinu, sanitárov s nosidlami a čierne pohybujúce sa väčšie hromady. To sú zranené kone. Nie však všetky. Podaktoré cválajú v diaľke, klesajú a bežia ďalej. Jeden s rozpáraným bruchom, čreva vlečie za sebou. Zamotá sa do nich, padá a opäť vstáva. ...
Posledný kôň sa vzoprie na zadné nohy a krúti sa na zadku ako motovidlo, má asi rozdrúzganú chrbticu. Beží k nemu vojak a zastrelí ho. Kôň sa pomaly, pokorne zosúva na zem.“

Vojna ich úplne zmenila. Stratili svoje mladícke idáli a sny. V ich mysliach bola len boj a bolesť. Smrť už bola všednou. Postupne sa stávali k vojne ľahostajný. Nebojovali proti ľudom, ale proti vlastnej smrti. Už si ani nevedeli predstaviť život po vojne, čo s nimi bude. „Vojna nás pokazila, na nič sa nehodíme.“
„Nie sme už mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strielať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.“
“Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“
“Stali sa z nás nebezpečné zvery. Nebojujeme, bránime sa pred zničením.