Granáty nehádžeme do ľudí, na to vôbec nemyslíme, to sa s rukami a prilbami ženie za nami smrť, po troch dňoch ležíme bezmocne, vyčkávajúc na popravisku, môžeme ničiť a zabíjať, aby sme sa zachránili a pomstili.“
“Praskot ručných granátov vniká mocne do našich rúk, do našich nôh; bežíme prikrčený ani mačky, zaplavení vlnou, čo nás unáša, ktorá z nás robí surovcov, zákerníkov, vrahov, pre mňa za mňa hoci diablov, vlnou, čo znásobuje našu silu v strachu, zúrivosti a túžbe po živote, ktorá hľadá našu záchranu a bojuje za ňu. Keby z druhej strany prichádzal tvoj otec, neváhal by si hodiť mu granát do pŕs.“

Paul dostal dovolenku. Sedemnásť dní. Po dovolenke však nenastúpi hneď na front, ale má ísť do kurzu v tábore.
Cestou domov si Paul spomína na svoje detsvo. Autor jeho myšlienky načrtáva pomocou nostalgickych opisov prírody a rodného mesta. V opisoch sa prelínajú lyrické a epické prvky.
“Zlatočervené svetlo zalieva teraz svet až po obzor, vlak rachotí cez zákrutu a ešte cez jednu – a neskutočne, opustene, tmavo stoja v diaľke topole, doďaleka za sebou, v dlhom rade, vytvorenom z tieňov, svetla a túžby. Pole sa s nimi pomaly otáča, vlak ich obchádza, medzery sa zmenšujú, splývajú do jednej masy a chvíľu vidím iba jeden jediný; potom sa za najprednejším začínajú vysúvať zase ostatné, a ešte dlho stoja osamotene oproti oblohe, až ich zakryjú prvé domy.“
Dovolenka mu však neurobila dobre. Predstavoval si ju inak. Jední sa ho neustále spytujú, druhí nie. Už nechápe ich život, ich starosti, ciele, želania. Najradšej je sám.
Po dovolenke ide do barakového tábora. Vedľa ich tábora je tábor Rusov, zajatcov. Často máva stráž pri nich. Prejavuje sa u neho súcit s týmito ľudmi. Ale nie ako osobami, ale ako s bytosťami.
„Ich život je bezmenný a bez viny. Keby som vedel o nich viac, ako sa volajú, ako žijú, čo očakávajú, čo ich trápi, tak by môj otras mal zmysel a mohol by sa zmeniť na súcit. Stelesňujú pre mňa iba bolesť živého tvora, strašnú zádumčivosť života a ľudskú nemilosrdnosť.
Nakoniec sa Paul dostane späť do svojho mužstva, na front.

Premýšlajú o tom, prečo vlastne bojujú. „Sme tu predsa na to, aby sme bránili našu vlasť. Francúzi však tiež bránia svoju vlasť. Kto má teda pravdu?“
„ale naši profesori, pastori a noviny tvrdia, že iba my sme v práve, a dúfajme, že to tak je. Ale francúzski profesori, pastori a noviny tvrdia, že iba oni sú v práve, ako je to potom vlastne?“
Postupne sa rozhovor dostáva až do ľahkýh filozofických úvah o tom, ako vojna vlastne vzniká.
„ Poväčšine tak, že niektorá krajina veľmi urazí druhú krajinu, .. Tak tu nemám čo hľadať, odpovedá Tjaden, ja sa necítim urazený.“
„...ide predsa o národ ako celok, teda o štát!
.. poľní žandári, polícia, dane, to je štát. Ak mieniš toto, ďakujem pekne.
.. štát a vlasť to je naozaj rozdiel .. Patria však dohromady .. vlasť bez štátu nejestvuje.“
„Musia byť ľudia, ktorí majú z vojny osoh.
.. Cisár ju tiež nepotrebuje. Ten má všetko.
.. To nehovor, vojnu doteraz ešte nemal.