Román nemeckého spisovateľa Remarquea Na západe nič nové opisuje mladú generáciu, ktorá bola zničená vojnou. Zachytáva ich osudy a pocity v pekle vojnového besnenia. Autor popisuje vlastné pocity a vzpomienky z prvej svetovej vojny, čo ho radí medzi autrov takzvanej „stratenej generácie“.
Motto knihy je: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.“
Týmto autor vysvetluje, že nechce opisovať politické príčiny a ciele vojny, ale chce iba podať obraz ludí, ktorí museli bojovať i keď vlastne ani nevedeli prečo.
Dej románu je rozprávaný v prvej osobe ako zážitky a výpovede hlavnej postavy Paula Bäumera a jeho spolužiakov a priateľov.

Osudy Paulovych kamarátov:
Kemmerich: Zomrel medzi prvými. Ešte pred smrťou ho Paul a Müller boli navštíviť v poľnom lazarete (poľnej nemocnici). Kemmerichovi po zranení amputovali nohu. Müllerorvi daroval svoje kvalitné čižmy. Zakrátko na to zomrel.
Albert Kropp: Najlepšie mu to myslí. Raz pri pochodovaní dedinou zasiahne črepina z granátu Alberta do nohy. Museli mu ju amputovať.
Müller: Sníva o vojnovej maturite. Stále vláči zo sebou učebnice. Zomrel, keď ho trafila svetlica do žalúdka.
Leer: S dlhou bradou, čo stále sníva o dievčatách a dôstojníckych bordeloch. Vykrvácal po tom, čo mu črepina roztrhla bok.
Tjaden: Chudý zámočník, najväčší žráč v kompánii. Je zvlášť nazlostený na Himmelstossa (veliteľ mužstva), lebo ho vo výcvikovom tábore vychovával svojskym spôsobom - šikana.
Haie Westhus: Kopáč rašeliny. Počas útoku mu rozmliaždi chrbát a zomrie.
Detering: Sedliak, čo myslí iba na svoje hospodárstvo a ženu. Po dlhej dobe sa ho zmocnila túžba po domove. Dezertoval, ale chytli ho. Viac už o ňom nebolo počuť.
Stanislaus Katczinsky: Hlava skupiny. Húževnatý, ľstivý, prefíkaný štyridsiatnik so šiestym zmyslom. Zahynul keď ho Paul niesol s rozmliaždenou holennou kosťou k sanitárom. Cestou ho zasiahla črepina priamo do hlavy.

V celom Nemecku sa šírili propagandistické informácie o vojne. Kvôli ním, a tiež kvôli vlasteneckým rečiam triedneho profesora Kantorka na hodinách telesnej výchovy sa jedného dňa vybrala celá trieda prihlásiť na front. Jeden zo spolužiakov, Jozef Behm, váhal. Dal sa však prehovoriť. Padol medzi prvými. Nebol jediný, komu sa na vojnu nechcelo, ale, ako píše autor, „ku slovu „zbabelý“ nemali v tom čase ďaleko ani rodičia“.