Jedná sa teda o epický príbeh pozostávajúci z trinástich kapitol, pričom na začiatku každej z nich sa vyníma krátky citát stručne charakterizujúci danú časť diela (napr. tretia kapitola hovorí o Milade, olejkárovej žene a dopĺňa ju citát Janka Kráľa: „Mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje a nemá viac na svete krem jednej nádeje“. Kapitola o Matúšovi Trenčianskom je zasa uvádzaná týmito slovami Ľudovíta Štúra: „Za jeho času na veži trenčianskej oheň vraj jasný horieval, po celej krajine, čo vôkol tatranskej zlatú vraj žiaru rozlieval.“).

Olejkár je rozprávaný v tretej osobe. Ide o tzv. autorského rozprávača, ktorý si všíma viacero postáv a je tým pádom schopný informovať o situáciách odohrávajúcich sa na viacerých miestach. Odkrýva nám nielen veci, ktoré sú očividné, ale aj tie, ktoré sú schované pod povrchom, čiže myšlienky a pocity hrdinov. Hneď v úvode knihy zaznieva prírodno-psychologický paralelizmus. Ide o jav, keď autor využíva opis prírody ako priamy súvis so stavom duše. V tomto prípade poukazuje na spojitosť tmavých oblakov a chumelice s neblahým ľudským tušením. Práve tieto náznaky načrtávajú celkovú atmosféru deja. O tajomnosti našepkáva aj doba, v ktorej sa začína dej odvíjať. Ide totiž o prelom storočí, a to je v akomkoľvek období dôvod na rôzne dohady a príležitosť pre poverčivé jazyky.

Hoci ide o prozaický výtvor, dajú sa v ňom nájsť početné výrazové prostriedky, konkrétne metafory (krútili sa chumelice; povesti sa rozletúvali; polnoc prichádzala; mesto sa ťahá), epitetony (tráplivé tušenie; reťaz kráľov; nešťastný vek; túžobné rozochvenie), prirovnania (vyletela z chyže ako nastrašená srnka; panoval…ako mocný anjel nad diablami; oko blkotalo ako tichý oheň na horách).

V rámci postáv moju pozornosť zaujali predovšetkým dve z nich – Matúš Trenčiansky a zlatník. Ako som už uviedol vyššie, Matúš vystupuje ako vládca Slovenska snažiaci sa o zjednotenie. Jeho osoba podlieha výraznej idealizácii, o ktorej nemôže byť najmenších pochýb. Dá sa to jednoducho dokázať v texte, kde je charakterizovaný ako veľký, slávny, najdokonalejší…V jeho Tatrách bol pokoj a panovali spravodlivosť a šťastie… svet leží na jeho mohutných pleciach… Hurban využíva mocného pána ako ukážku vedúcej sily národa, ako osobnosť, ktorá je schopná doviesť slovenský ľud k svetlejším zajtrajškom, kde bude panovať spravodlivosť, pokoj a porozumenie. Pochopiteľne, má sa tak udiať pod patronátom slovanského kráľa, lebo „Slovan je dobrý, otvára kostoly pokoja, keď sa svet búri, a chráni zmietané srdcia“. Najvhodnejším kandidátom je teda český a poľský kráľ, ktorého slovanský pôvod je nespochybniteľný. Matúš bojuje proti neprávostiam, ktoré sa odohrávajú na jeho území, trestá previnilcov a odmeňuje svojich verných. Miluje ľud a snaží sa urobiť preň všetko, čo sa len dá.

Zlatník je prezentovaný ako jeho protipól. Je celkom zápornou postavou bez štipky ľudskosti a pokory. Kradne a neváha vydierať olejkára osudom svojej mŕtvej sestry. Tým ho privedie na cesty zločinu, z ktorých niet ľahkého návratu. Jeho postava a výzor akoby odzrkadľovali stav jeho vnútra a ostro kontrastujú s priam dokonalou fasádou Matúša Trenčianskeho. Hurban ho opisuje nasledovne: „Na starom zlatníkovi všetko človeka odpudzovalo: končitý, tenký nos, malé blýskavé oči, stlačené čelo, zrastené obrvy a hlava akosi do pliec vrazená. Pritom na hornej gambe trčala mu veľká bradavica…“ Takýto opis nenútene privedie čitateľa k domnienke, že ide o zápornú postavu aj bez toho, aby autor poukázal na jeho nečestné skutky.

Je evidentné, že idealizácia Matúša Trenčianskeho slúži vyšším cieľom ako len na poukázanie na kladné stránky tejto historickej osobnosti. V skutočnosti nebol ani zďaleka taký „ideálny“, ako ho vykresľuje Hurban. Je známy svojím odporom voči kráľovi a zneužívaním právomocí. Prečo si ho teda Hurban vybral ako vzor? Možno preto, že dokázal pod svojimi ochrannými krídlami obsiahnuť značnú časť krajiny a jeho odpor proti autorite bol nasmerovaný proti rodu pochádzajúcemu z Neapolu. Nemal teda toho so slovanstvom spoločné príliš veľa, čo nebolo v období národného obrodenia považované za pozitívny prvok. Mal v rukách značnú moc a keďže na Slovensku chýbala hybná sila vrchnosti, Matúšov portrét mohol slúžiť ako ukážka dejinného nároku na vlastnú prezentáciu a presadzovanie národných záujmov.

Meno zlatníka ostáva záhadou. Prečo ho Hurban nepretavil do skutočnosti? Azda je to narážka na nepriateľa, ktorý je síce známy, ale napriek tomu je nebezpečné priamo ho označiť? Možným vysvetlením môže byť tvrdenie, že zlatník predstavuje maďarských zbohatlíkov sledujúcich predovšetkým vlastné záujmy… A vzhľadom na to, že našou krajinou prechádzala vlna maďarizácie, takýmito nepatrnými narážkami sa asi snažil vyjadriť svoj nesúhlas s atmosférou daných čias…