Čudné, prečo na ňu bezmála vôbec nemyslím, ako keby som ju nebol ani zabil?“
V noci ho trápili sny, chcel alebo žiť alebo nežiť, bol pre seba všou a i vybral si najneužitočnejšiu voš a zabil ju. Pred večerom šiel k matke a Duni. Tam na schôdzke sa zistila pravá Lužinova strana. Potom Raskoľnikov povedal: CITÁT: „Chcel som povedať.. keď som šiel sem..., že bude lepšie, ak sa istý čas nebudeme vidieť. Necítim sa dobre, som nervózny..., prídem neskôr, sám prídem keď to bude možné. Myslím na vás a mám vás rád.. nechajte ma! Nechajte ma samého! Ešte pred tým som sa takto rozhodol.. pevne som sa rozhodol.. nech sa robí so mnou čokoľvek, už či zahyniem, alebo nie, chcem byť sám! Celkom na mňa zabudnite! Ak ma máte rady, zrieknite sa ma!.. Inakšie vás znenávidím.. cítim to.. zbohom!“ A nechal ich v smútku. Od toho dňa Razumichin chodil každý deň k nim a tešil matku i Duňu. Raskoľnikov šiel k Soni. Rozhodol sa, že jej povie, že je vrahom, lebo si myslel, že sú stvorení jeden pre druhého. Vyrozprával jej dopodrobna ako sa stalo a ona aj naďalej bola pri ňom, plakala, objímala ho. V týchto chvíľach sa v nich zaiskrila láska. O niekoľko dní mal Raskoľnikov návštevu. Bol to úradník Porifirij Petrovič. Porozprával mu, že vie všetko, ale ho neosudzoval, ale presvedčoval, že je najlepšie sám sa priznať polícii.
I vyslovil Raskoľnikov tie ťažké slová Iľjovi Petrovičovi.
Súdenie mladému Raskoľnikovovi sa konalo päť mesací. Nebolo v ňom niakých ťažkostí. Ba naopak zločinec priznával a všetko rozprával do podrobna. I priatelia a známi rozprávali o dobrých skutkoch, ktoré Raskoľnikov vykonal, a to všetko zjemnilo jeho trest. Sudcovia na koniec doniesli rozsudok, že sa zločinec odsudzuje na nútené práce druhého stupňa na osem rokov. Raskoľnikovova matka o ničom nevedela, nechceli jej povedať, lebo už aj tak zošalela a v blúznení i skonala. Duňa sa vydala za Razumichina, Sonina matka sa potkla, spadla a umrela, Soňa sa presťahovala bývať na Sibír ku Raskoľnikovovi. Jeden deň Raskoľnikov sedel na dreve a Soňa ho prišla vidieť. Sadla si ku nemu a podala mu ruku. On ich jej chytil obe a začal ju objímať a plakať. O chviľu sa pozreli do očí a v tom okamihu Soňa nemala niakých pochybností-miluje ju, má ju nekonečne rád! Dlho sa hľadeli do oči, v ktorých mali obaja slzy, a zistili, že srdce jedného bolo nevyčerpateľným žriedlom života pre toho druhého. Dohodli sa, že budú čakať, trpieť.