Franz Kafka - Proces
Chcem Vám predstaviť literárne dielo z dielne svetoznámeho pražského spisovateľa Franza Kafku, ktorý vošiel do dejín modernej literatúry ako jeden z najväčších a najoriginálnejších autorov 20. storočia, ktorého tvorba bola i je predmetom najprotichodnejšieho vysvetľovania a hodnotenia. Ktosi povedal, že Kafkovým dielam mimo Prahy nikto nebude rozumieť. Ukázalo sa, že pravý opak je pravda. Pričom čítať jeho poviedky a romány vôbec nie je ľahké. Hoci neexperimentuje s formou ani s jazykom, jednako sa mnohým javí až priveľmi náročný, komplikovaný, zašifrovaný. Hlavná ťažkosť je v tom, že v jeho svete sa uplatňuje zložitá a nejednoznačná logika významov námetu, deja i postáv. Čo však vyjadruje cez obsah svojich diel, prostredníctvom mnohonásobných filozofických významov témy, má všeobecnú platnosť: korešponduje to s univerzálnymi životnými situáciami ľudskej existencie. Aký zámer sledoval románom Proces to nikde neobjasnil, takže poskytol široké možnosti všetkým tým, čo sa zmocnili jeho diel a pokúšali sa ich interpretovať. Jeho diela majú toľko vrstiev, polôh a rovín, že ich skutočne možno vysvetľovať mnohorakým spôsobom.
Román Proces, ako vôbec celé Kafkovo dielo, je významovo mnohoznačný, poskytuje široké možnosti interpretácie, všestranne rezonuje so životnými pocitmi moderného človeka v životnej realite, umožňuje mu odhaliť vlastné najhlbinnejšie existenciálne pocity, najmä v súvislosti s tragickými udalosťami vojnového i povojnového sveta, v ktorom sa skoro každé indivíduum aspoň na istý čas dostalo do hraničných situácií samoty, izolácie, odcudzenia. Môžeme tu čítať o sebe, čo súvisí s tým, že jeho postavy sú natoľko zanonymizované, že za ich masku, najmä za masku Jozefa K. sa môže skryť ktokoľvek: ,,Nikto a každy". Kafkov princíp spájania reálneho sveta s alegorickým v jendom kontexte bez ohľadu na objektívnu kauzalitu a pravdepodobnosť umožňuje mu vytvárať prekvapujúce väzby a skoky v usporiadaní udalostí, v reagovaní postáv, v likalizácii deja, v súdržnosti motívov. Vidí a ukazuje celú realitu v novom, čudesnom svetle: reálnosť tu pôsobí neskutočne, fantastickosť reálne, čo je v románe realistické a naturalistické, splýva s fantazmagorickým a vizionárskym, detaily sú reálne, celok nereálny.
Proces je nedokončený román kritizujúci úradníkov, súdnictvo, byrokratickú mašinériu, zabehnutý nudný život úradníka. Jozef K., prvý prokurista veľkej banky, je slobodný, vybudoval si vysoké postavenie a nemieni sa ho vzdať, býva v penzióne pani Grubachové, ktorá si ho veľmi váži. Nedozvieme sa, ako vyzerá, aký bol pred začatím príbehu, odkiaľ pochádza, aké mal detstvo, do akej školy chodil, prečo si zvolil svoje povolanie, ako si vybudoval svoju kariéru. Nič. Je to jednodocho Ktokoľvek. Od istého dňa, v knihe určené ako deň K.-ovich tridsiatich narodenín, čelí obžalobe za zločin, ktorý (ako sa zdá) nespáchal. V neochvejnom presvedčení o svojej nevine, podľa ktorého je obvinenie vzťahujúce sa na jeho osobu obyčajným nedorozumením, spočiatku neprikladá veci ďalekosiahly význam, myslí si, že je to žart. Aj napriek tomu, že je obvinený môže byť na slobode, robiť všetko tak ako predtým. Už tu možno vidieť nereálnosť a absurdnosť. Počnúc prvým vyšetrovaním sa však prostredie súdu stáva súčasťou K.-ovho života viac než by si spočiatku dokázal pripustiť. Snaží sa tej absurdnosti čeliť prostriedkami obvyklými v normálnom súdnom pojednávaní, ale márne. V takejto situácii sa často ocitá obyčajný človek dnešnej doby. Neznalosť zákona však neospravedlňuje a zahájený proces beží nezadržateľne ďalej. Časom sa dozvedá, že súd opierajúci sa o široko rozvetvenú a nepriehľadnú organizáciu, neuznávajúc hmatateľné dôvody neviny, je vždy presvedčený o vine obžalovaného a žiada priznanie. Začína si stále viac a viac uvedomovať bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitol. Celým románom sa nesie absurdnoť a otrasnosť, nechýbajú ani vypäté momenty od začiatku až po K.-ovu popravu, niet možnosti úniku do bezpečia: ,,Zdvihol ruky a rozdiahol všetky prsty. Na hrtan K.-a však doľahli ruky jedného z pánov, kým ten druhý mu vrazil nôž do srdca a dva razy ho tam obrátil. Hasnúcimi očami videl K. ešte, ako páni, blízko jeho tváre, s lícom priloženým k lícu, pozorovali rozhodnutie. Ako pes, povedal, bolo to, akoby ho mala tá hanba prežiť." V príbehu Jozefa K. vždy uvidíme obraz ľudského údelu v odcudzenom svete, jeho tragický osud nás zakaždým bude stavať pred problém viny a zdopovednosti, pred problém zákona a súdu, života v pravde a práve.
Kafka vizionársky vytušil nadchádzajúvcu bolesť, trýzeň a súženie ľudstva, jeho kalváriu, koncentráky a hroby, predvídal obdobie, keď sa človek človeku stane cudzincom, indivíduum bude pohltené totalitou moci, súdy budú predchádzať viny. Na zobrazenie týchto skutočností priniesol si Kafka svoju vlastnú tvorivú metódu: nezosmiešňuje, nepolemizuje, nekritizuje, ale všetko, čo nastoľuje, zobrazuje, stvárňuje - témy, otázky, problémy - zabsurdňuje, privádza ich po krajnú hranicu tragičnosti, a tým ich predkladá čitateľovi s celou závažnosťou, naliehavoseťou, otrastnosťou, takže nijako nemôže pre nimi cúvnuť, vyhnúť sa im, odvrátiť sa od nich. Preto sú všetky Kafkove diela, vrátane románu Proces, také výnimočné a neobyčajné a stoja za prečítanie.
