„ Prvotina Dušana Mitanu očarila najmä mladých čitateľov....Mierne morbídne príbehy, hravé, ale aj poetické, s prvkami humoru, paradoxov, absurdity, ústiace väčšinou do iracionality...“ 1

Ak by ste si prečítali túto knihu našli by ste tieto prvky. Prevažne absurdné situácie a čierny humor.

„Uviazať šnúru a urobiť slučku mi nerobilo žiadne ťažkosti. Šnúra sa mi síce zdala trochu pritenká, ale nechcel som sa do toho miešať. Mal som so starým pánom už svoje skúsenosti.
„Ste veľmi láskavý,“ povedal, keď dofajčil.
„To nič. Len neviem, na čo si stúpnete,“ povedal som. „ Totiž, ja by som vás podvihol k slučke, ale mohli by to kvalifikovať ako vraždu obesením, a to by som nerád.“
„Ó, božechráň, nechcem vám robiť nepríjemnosti.“
Poobzeral sa okolo seba, zbadal sudy od oleja, ktoré ležali na brehu rieky.
„Áno, sú prázdne. To by šlo,“ povedal som.
Spolu sme doniesli jeden sud a postavili sme ho pod slučku.
...
Požiadal ma, aby som sa vzdialil. „Viete, chcem vás ušetriť pohľadu, ktorý možno nebude príliš estetický.“
...
Odišiel som k vode... Keď som sa vrátil, s určitým prekvapením som skonštatoval, že šnúra vydržala. Bol už stuhnutý. Vyzeral dobre... „ 2

Kniha vyšla prvýkrát v roku 1970. Obsahuje 11 poviedok. Spoločné majú prostredie, v ktorom sú zasadené. Slovensko, keď pivo stálo pár drobných. „ Čo chcete. Marice a pivo, to je sedem korún“3 ,chodilo sa na zábavy. „ Krčmár priniesol dva rumy, Ivan s blonďáčikom vstali, postáli pri plagáte, ktorý oznamoval, že v kultúrnom dome je dnes veľká zábava, a odišli.“4 (poviedka Monotónnosť). A hlavnú postavu, rozprávača, Ivana, ktorý robí vo svojom živote zarážajúce veci. Na pohreb svojej matky prišiel opitý.

„Seď. Seď ticho a nehýb sa, lebo bude o jeden pohreb viac,“ syčal mi do tváre a pomedzi stisnuté zuby mu fŕkali sliny.
„Čo ti je?“ spýtal som sa.
„Ticho,“ stlačil mi ruku, „si opitý.“
„No a?“
„Čuš, veď si úplne ožratý.“5
(poviedka Dohady)

Stratil zamestnanie, pretože mal „problém s časom“.
„Musíš dodať svoje materiály. Každý už dal, len na teba treba čakať ako obyčajne. Počúvaš ma? Dnes je už pondelok.“
„Prečo pondelok?“
„Musíme urobiť uzávierku,“ pokračoval.
„Aký pondelok?“ zasiahol som aktívne do rozhovoru. 6
(poviedka Posledný termín)

Stretáva čudných ľudí a zažíva čudné veci.
„No a dnes prišiel telegram: SUHLASIM S TVOJIM NAVRHOM STOP CAKAM TA DNES VECER O 19 00 STOP HOTEL BOBOTY IZBA 108 STOP“
...
„Telegram bol adresovaný Stanovi Malému, ale v jeho byte som býval iba ja. Poznali sme sa z vysokej školy, pred rokom ma zobral k sebe, do trojizbového bytu, ale už o dva mesiace odišiel na dvojročný študijný pobyt do Francúzska.“
...
„...list som založil do knihy. Hneď som naň zabudol. Spomenul som si naň až pri druhom liste, ktorý prišiel o dva týždne.“
...
„V treťom liste písal neznámy idiot, že ho neuspokojila ani druhá Stanova odpoveď.“
...
„Očakával som, že v krátkom čase sa u mňa objaví niekto z mojich cvoknutých známych....To, že som sa viezol k hotelu Boboty, dokazovalo, že sa pisateľovi jeho vtip predsa len vydaril.“
...