Ak by som tieto dve verzie mala porovnať, „zhrnula“ by som to do dvoch bodov.
1) Gilgameš od pána Zamarovského má zaujímavejší dej, obsahuje viac priamej reči.
2) Druhá verzia má lepšie charakterizované postavy a lepší záver. Druhá verzia má viac obrázkov, ale je príliš odborná.
Záver: Mohutná urucká hradba, ktorej oslavou sa začína i končí epos o Gilgamešovi, dodnes ešte stojí. Tiahne sa v dĺžke deväť kilometrov okolo niekdajšieho Gilgamešovho mesta, miestami je až deväť metrov vysoká a deväť metrov široká, základy má skutočne z pálených tehiel. Aj Uruk dodnes existuje. Jeho dnešné meno je Varka. Či Gilgameš žil, presne nevieme. V sumerskej Listine kráľov sa uvádza, že žil a vládol 126 rokov, čo je dosť nepravdepodobné, ale môže to znamenať veľmi dlhú dobu. Žeby bol Gilgameš synom bohyne, nemusí samo o sebe svedčiť proti jeho existencii, pretože kráľovia a vládcovia si veľmi radi zlepšovali pôvod. A nemusí proti jeho existencii svedčiť ani správa o výprave mýtického cédrového lesa, môže to byť povedzme odraz skutočnej výpravy do Libanonu po cédre na stavbu chrámu alebo paláca, lebo ich pozostatky sa v Uruku z tých čias našli. Čo však Gilgamešove boje s nadprirodzenými bytosťami, napríklad s nebeským býkom alebo s obludným Chumbabom, čo jeho rozhovory s bohom Šamašom, čo jeho konflikt s bohyňou Ištar? Pri týchto otázkach, sme už v rozpakoch. Avšak, či už bol Gilgameš aspoň s časti historickou osobnosťou, alebo ňou ani sčasti nebol, jedno je isté: všetko, čo v epose o jeho činoch a osudoch hovorí o Uruku, o architektúre a spoločnom zriadení, o vzťahu kráľa a ľudu, o náboženských zvyklostiach, spôsobe života atď. v Mezopotámii oných pradávnych čias, sa úplne kryje s archeologicky i historicky zistenými faktami. Toľko teda o zložitej a nadmieru zaujímavej otázke, v akom vzájomnom vzťahu je v Epose o Gilgamešovi „báseň a pravda“. Osobitnú pozornosť si však zasluhuje jedna jej dôležitá zložka, ktorá priťahuje záujem ľudí na celom svete od rozlúštenia jeho prvej tabuľky: epizóda o potope sveta.
Odpoveď na ňu vyžaduje, aby sme uviedli aspoň stručný prehľad, ako tento epos vznikol. Asýriológovia už od počiatku tušili, že Epos o Gilgamešovi nie je dielo jedného človeka v jednej chvíli tvorivej pohody. Od počiatku tiež predpokladali, že text na tabuľkách z Aššurbanipalovej knižnice nie je jeho pôvodnou a najstaršou, ale poslednou a asi najmladšou verziou. Nachádzali v ňom totiž prvky, ktoré nasvedčovali, že táto verzia mala celý rad predlôh, a najmä rozpory, ktoré dokazovali, že tieto predlohy neboli vždy organicky spojené v jednoliaty celok, ale miestami boli iba mechanicky pripojené. Najjasnejšie sa to ukazovalo pri dvanástej tabuľke, ktorá sa začína opisom udalostí, ktoré nemajú k predošlej jedenástej nijaký vzťah, dokonca Gilgamešov druh Enkidu v nej vystupuje ako živý, hoci už v ôsmej tabuľke zomrie. Toto dielo má nekonečne veľa záhad a skrýva jednu výbornú myšlienku: „Všetko, čo chceme v živote získať, si musíme vybojovať.“ Gilgameš si za svoje činy a odvahu získal vernosť obyvateľov Uruku. Myšlienka, že nesmrteľnosť si môže človek získať činmi, ktorými sa zaslúži o ľudstvo a o vlasť, nie je malá. A nielen pre časy spred štyroch či piatich tisícročí.
