referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Zora
Streda, 22. januára 2020
Pisár Gráč
Dátum pridania: 19.12.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: johanka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 296
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 3.4
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 5m 40s
Pomalé čítanie: 8m 30s
 
V tomto diele vystupuje hlavná postava románu – Jozef Gráč, "pisár v súkromnej inkasnej firme s províziou na vymáhanie zaostalých splátok dôverčivých ľudí", ako obyčajný pisár, obyčajný človek, veľmi obyčajný človek, ktorý aj uvádza, že je na svete mnoho takých Pisárov Gráčov, lenže jeho obyčajnosť spočíva v inom zmysle ako napríklad v Jozefovi Makovi, ktorému bolo takpovediac všetko dobre.

Gráčovi je naopak akoby všetko zle. Táto postava je inteligent, intelektuál, ktorý veľa skúsil, ktorý rád používa výsmech, býva polemický, kritický. Zosobňuje literárnu postavu, ktorú bolo najmenej možné očakávať od Hronského – spisovateľa humoristického, vážneho i lyrického, len nie útočného.

Postavy zapadajú do priemeru malomestskej society, neobyčajnými sa stávajú len preto, že všetky žijú v románovom priestore ako súčasti životného príbehu hlavnej postavy.

Pisár Gráč sa správa neobyčajne a čudne. Nerešpektuje časovú následnosť rozprávaného, vracia sa do detstva a najmä do čias, keď bol priamym svedkom prvej svetovej vojny na fronte ako vojak, neveľmi rozlišuje medzi podstatnými a nepodstatnými faktami v obsahu rozprávania. Raz je jeho rozprávanie plné ľudského súcitu, inokedy zase ironického výsmechu. Z reality prechádza do ireálna, napr. vedie rozhovory a korešpondenciu s mŕtvym Alojzom Greškovičom. Gráč je jeho osobný splátkar.

Hlavným podnetom pre Gráča je vojna, nezmysel vymyslený človekom – je to zážitok, ktorého sa Gráč nemôže striasť. Front, zranenie, nemocnica, väzenie, vyšetrovanie, reálne i nereálne, to všetko sa tu kríži a splieta. Život, vo vojne i mimo nej, je pre Gráča veľká zmiešanina, kríži sa tragické s groteskným. Častý je tu humor zo smútku, a ním, spoločne s dávkou irónie, prekonáva nezhody medzi človekom a svetom. Zaujímavé je i to, ako vojnu prirovnáva ku zdochnutému koňovi pri ceste – pomaly sa rozkladá, nadúva sa a čaká na niekoho, kto by doň spadol, aby sa rozpučil a všetok hnoj vytiekol navôkol.

Vojna sa chápe ako najnezmyselnejší produkt človeka v histórii, ako absurdita sama. I keď sa skončí, trvá naďalej vo svojich následkoch v súkromnom živote ľudí. Ukazuje sa, že to trvá dlho, pokým sa môže povedať, že "vojna umrela". Napr. prostý vojak Zubrica vie, ako prekonať vojnu, aby pre neho umrela. Bude orať, počká slnko a jarný dážď, bude čakať pokojne a trpezlivo. Spoločnosť z dvora, v ktorom býva Gráč, obrazne prekoná v sebe vojnu pri vytínaní a spoločnom odstraňovaní starej vŕby, ktorá bola predmetom mnohých sporov, prekoná ju nadviazaním ľudských vzťahov, spriatelením znepriatelených, ochotou dohodnúť sa. Stanislav Šmatlák hovorí i o význame ženy v tomto románe, ktorá v závere románu preberá na seba funkciu akejsi "vyrovnávateľky utrpenia", prítomného v živote vlastnom aj iných osôb románového diania. Ide o postavu Jany – teda o ženu, ktorej životný príbeh sa pohybuje medzi viacerými mužmi.

Nóvum Pisára Gráča je v schopnosti ľudí prerážať kruh osobnej izolácie spoločným pričiňovaním a brať svoje osudy do vlastných rúk. V Gráčovi sa po vojne zložila z jeho vojnových skúseností vo vojne nová, výsmešná osobnosť, schopná pravotiť sa s ľuďmi, so sebou i svetom. Gráč sa často hádal, aby dokázal, že má pravdu. Vravel, že má pravotu od narodenia po celý život, a tú pravdu má od Pána Boha.

Po celý čas skúma, čo je on sám, čo sú mu ľudia a neodpúšťa nič sebe ani im. Na sebe si príliš nezakladá, nechce spoločensky nejak významne vynikať a nerobí mu ťažkosti štylizovať sa na tuctového človeka. V Gráčovej reči môžeme badať doslova cirkus – slová, ktoré sa nezhodujú so skutočnosťou, frázy prevrátené, postavené na hlavu, chaos, nezmyselnosť, karikatúra. V Gráčovi sa skladá akoby nová osobnosť, ale pritom nesmie zabudnúť na svoje základné vlastnosti ("Novému Gráčovi vždy niečo ostane zo starého Gráča, novému hráčovi vždy sú dobré i skúsenosti starého hráča"). Autor sem–tam utrúsi i nejaký svojský aforizmus, napr. "Neradno sa za prsty ťahať s celým svetom", "Zámožný človek nemôže len tak uvrznúť z tohto sveta".

Román je rozprávaný v prvej osobe, ich – erzählung hrdinu, ktorý je zároveň rozprávačom, vedie vnútorný monológ i dialóg so sebou, ľuďmi, so svetom, so živými a mŕtvymi a veľkú záľubu má v písaní listov (Alojzovi Greškovičovi a otcovi). To hlavné prebieha vo vnútri postavy, v jej mysli a nie vo vonkajšom dianí. Skutočných dialógov je v románe oveľa menej ako nerealizovaných dialógov, pomyslených – práve tie tvoria jadro románu a ich najvýraznejšou ukážkou sú tie, ktoré Gráč vedie s mŕtvym Greškovičom. Hlavným znakom ich pomyslenosti je mŕtvy partner.

Gráč často háda, čo by povedali iní, keby s nimi hovoril on, a naopak, čo by povedal on, keby s ním iní hovorili. Často i anticipuje odpovede druhých, napr. keď píše otcovi list a zároveň si predstavuje, čo na jeho otázky otec odpovie. Dialógy rozprávača s postavami (tie realizované) sa množia bližšie k záveru, ako pomaly nastáva Gráčova premena. Vytvára sa tu zvláštna poloskutočná atmosféra. Ale namiesto skutočného dialógu autor používa formu listu alebo opis rozhovoru, akoby sa Gráč bál viesť rozhovor s nejakou osobou.

Zaujímavý je i rozdiel medzi rozpomínajúcim sa Gráčom a Gráčom prežívajúcim to, o čom teraz hovorí: "Bol panák, sentimentálny, naivný bojovník, ktorý veril, dal sa balamutiť, dospel však, vyrástol, ironizuje toho, ktorým bol, práve tak ako i všetkých ostatných".

Román celkovo predstavuje čosi nesúvislé a neprehľadné, niečo skôr zaplietané ako rozplietané. Základ to má v spôsobe Gráčovho spomínania, ktorému nejde o rekonštrukciu súvislého vonkajšieho deja, ktorý si nemo, v mysli rekonštruuje – zmysel i nezmysel toho, čo prežil, čo je on sám, čo sú ľudia a svet, manipulujúc s časom, v rozličných časových rovinách, podľa svojho, nie podľa objektívneho času. Čo bolo prv, je v jeho monológu neskôr a naopak. V monológu skáče, preskakuje dopredu i dozadu (napr. zo skutočnosti sa vráti do obdobia, keď bol vojakom a nasledujúca kapitola sa už začína odohrávať v časoch po vojne – vecne na seba často nenadväzujú). Niekedy sa o jednej veci alebo udalosti hovorí, rovnako alebo pozmenene, dva i viac ráz.

To, čo vyzerá skôr ako paródia na román, než ako román, budí svojím neporiadkom dojem chaosu v ľuďoch, chaosu doby, než by sa to možno podarilo v klasickej kompozícii.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.