Martin Kukučín: Dom v stráni

(1903 - 1904)

V rukopisnom koncepte záverečnú scénu uzatvára výrok básnika: "Due cose ha il mondo - amore e morte," (Leopardi), čo v taliančine znamená: "Dve veci sú vo svete - láska a smrť." Tento epilóg mal byť mottom diela. Vyjadruje rozpätie zobrazenia životných faktov, určuje ich medze, kolobeh života. Na významových hľadiskách týchto dvoch póloch života skonštruoval Kukučín svoj román o živote a smrti, láske, rozchode a iných životných situácií z dalmatínskeho ostrova.

Sujetová stavba románu Dom v stráni spočíva v pomerne zložitej motivácii stretnutia a rozchodu dvoch mladých ľudí z protikladných spoločenských vrstiev. Ich životy mali odlišné smerovanie, ich vzťah nevyhovoval vrstvám, z ktorých pochádzali. Celú románovú stavbu prenikajú motívy zmeny stavu, motívy lásky i odcudzenia, životných príhod, pasivity, smrti, zblíženia, rozchodu a opätovného vytvárania nových vzťahov, a to všetko má svoje paralely vo výstavbových prvkoch diela.

Objavujú sa i charakteristické motívy z prírody ("Kde-tu vyletí z kríka vtáča..."), ktoré rozvádzajú a potvrdzujú sled udalostí, ale upozorňujú i na aktuálny charakter vzťahov v určitom bode sujetovej línie. Podobnú súvislosť nachádzame i v opisoch krajiny (napr. v úvode diela je opísaný dom v stráni pod Grabovikom). Rovnakým spôsobom vyjadruje autor i psychické reakcie postáv (napr. opis Matého, ktorý hľadá na zábave svoju dcéru).

Všetky uvedené motívy majú podobnú významovú stavbu, vyjadrujú istý sled udalostí, ich súvislosť a vzájomnú zviazanosť. Vyjadrujú akoby tri stupne: 1, vznik, 2, vzopätie, 3, pokles nejakého procesu, teda táto schéma vyjadruje cestu vzniku, rozvoja a zániku ilúzie o možnosti preklenúť spoločenské rozdiely.

Hoci autor toto dielo delí len na dve časti, Oskár Čepan rozlišuje týchto 18 kapitol románu na štyri kompozičné celky:

1, kapitoly 1-4, opisujú težackú rodinu Beracovcov
2, kapitoly 5-9, oboznamujú nás s patricijskou rodinou Dubčićovcov, z ktorej syn Niko sa uchádza o težačku Katicu.
3, kapitoly 10-15, sú krízou i peripetiou, tu sa konkrétnejšie zoznamujeme s rodinou Zorkovičovcov, taktiež patricijskou, z ktorej pochádza Dorica, Nikova budúca láska.
4, posledné kapitoly 16-18 sú zakončením, epilógom - pod dojmom blízkej smrti Matého Beraca sa tu riešia a vyrovnávajú všetky rozpory. Vedúci motív lásky sa stretá zoči - voči motívu smrti.

Tejto kompozícii zodpovedá i rozdelenie časovej následnosti (jar-leto, leto, jeseň, zima-jar). Nachádzame tu akoby tri koncepcie života: tradícia (Mate), súčasnosť (Niko) a budúcnosť (Zandome).

V prvom kompozičnom celku románu je v popredí vznik ľúbostného vzťahu medzi Nikom a Katicou. Na rovine spoločenských vzťahov sa tento problém javí ako pokus Katice vyčleniť sa z prostredia sedliackeho živorenia, "vzoprieť sa biede, neresti a nude", a "podletieť, kde je slnce".

1. kapitola tvorí obraz vnútorného rozkladu težackej rodiny Beracovcov s generačným rozporom medzi otcom a synom, matkou a nevestou. Táto kapitola formou synekdochy vystihuje problematiku celého románu - vznik, rozvoj a vyrovnnie kontrastov. Črtá sa tu Katicina cesta za vysnívaným ideálom, teda vymaniť sa zo sedliackych pomerov. Služba v meste ju totiž zmenila. Je už nasiaknutá iným vkusom, iným životom, je neustálená a podporovaná rovnako ctižiadostivou matkou, a to ju vedie do ustavičných konfliktov s okolím. Navonok sa to prejaví i vtedy, keď odmietne tancovať s bývalým milým, s Paškom Bobicom, ktorý je obyčajný sedliak. Naskytne sa jej však veľká príležitosť, keď na zábave "pánov" ju žiada o tanec Niko Dubčić, prvá partia v meste, a tu nastáva z jej strany prekonávanie spoločenských, psychických i rozumových zábran.

4. kapitola (Jar v kanikuli) uzatvára prvú etapu Katicinej púte k jasným cieľom, keď jej dvorí šor Niko. Utvára sa tu ľúbostný vzťah, v ktorom z Katicinej strany prevláda ctižiadostivosť. ("A ako sa on scvrkol pred ňou, tak ona narástla. Posadla ju tajomná sila - cíti sa bezpečnou, vladárkou nad sebou i nad ním..."). Niko sa odvoláva na težacký pôvod svojho otca: "Láska ho vracia ku koreňu, z ktorého vyrástol". Týmto Niko motivuje svoj pokus vradiť sa do spoločnosti, z ktorej ona vyšla. Zblíženie Nika a Katice uzatvára 1. kompozičný celok románu. Je tu sled epizód, ktoré vyjadrujú priebeh rozkladu spoločenských väzieb, proces postupného vyčleňovania sa jedinca z celku (teda Katice z težackej spoločnosti). Katica dosahuje predbežný cieľ - získava lásku človeka, ktorý jej môže zabezpečiť inú budúcnosť, než ku ktorej bola predurčená. Rozvíja sa proces skúmania možnosti harmonického spolužitia ľudí rôzneho spoločenského zaradenia - ona sa chce vymaniť z prostredia, do ktorého sa mieni začleniť on.

2. kompozičný celok (kapitoly 5-9) opisujú expanziu Katicinej a Nikovej lásky, hľadá sa rovnováha vzťahov dvoch rodín - težackej a patricijskej.

5. kapitola spočíva v predhistórii oboch rodín. Kým sedliacka rodina Beracovcov pochádza z "pretúrovského - písmáckeho rodu", Dubčićovci sú težackého pôvodu. Tento fakt hrá v Nikovej láske významnú úlohu. Opisuje sa tu i život vdovy Anzuly, Nikovej matky, ktorá pochádza zo slávnej, no schudobnelej famílie, a ktorá "zapadla do druhého prúdu" - teda sa vydala za bohatého sedliaka, a predsa našla svoje šťastie. To je paralelou k Nikovmu pokusu o "samostatnú cestu". Matka má rozhodnúť o osude tohto vzťahu, no ona ustupuje, necháva im voľnú cestu.

Celá 6. kapitola spočíva na kontraste spomienky a prítomnosti, neistej budúcnosti. Šora Anzula nachádza úľavu v prírode, v pohľade na ovocie svojej práce. Jej nálada nachádza paralely v prírode (pohľad na vzorne obrobenú vinicu jej vytrhne zo srdca bolesť a zármutok). V tomto bode nastáva dezilúzia a rezignácia matky i autora. Obaja totiž stoja bezradne pred rozpormi skutočnosti, z ktorej nenachádzajú jednoznačné východisko. Nechcú a nemôžu sa vyčleniť zo spoločenského kontextu, zo svojho životného prostredia. Spoznávajú, že prirodzené vzťahy, harmóniu, iba mimo rámca spoločnosti - v prírode.7. kapitola (Rozhodnutie) - nesie dialóg šory Anzuly a Mateho, ktorí sa zhovárajú o vzťahu svojich detí. Mate hovorí o pýche a neresti statkárov (Čepan tu hovorí i o jeho podobnosti Čajkovi z Hájnikovej ženy). Dospeli k dohode, že veciam nechajú voľný priebeh.

V 8. a 9. kapitole vyvrchoľuje Nikovo a Katicino šťastie. Proti ich vzťahu však stojí klebetné a závistlivé okolie. Stanovisko regulátora medzi týmito prvkami zaujíma Zandome, Nikov priateľ - je to ľahtikár a intrigán a predstavuje akýsi negatív, ktorý vyslovuje všetko to, čo Niko sám pred sebou skrýva. Zandome je proti tomuto vzťahu, vie, že nemá perspektívu, a že Katica nikdy nebude "mostom, ktorý ho dovedie k srdcu ľudu". Má radikálny názor o vzájomnej izolovanosti a odcudzenosti dvoch spoločenských tried, čo je v zhode so základnou ideou románu.

V 2. kompozičnom celku a súčasne celej románovej skladbe nachádzame snahy o potvrdenie ľúbostného vzťahu, ktorý mal zladiť ich lásku so stanoviskom rodičov, rodín a verejnej mienky. Tu nastáva obrat vo vývine tohto vzťahu. Zandomeho výroky sprevádza i výkrik kohúta a rev osla. Tieto prvky potvrdzujú a anticipujú situáciu. Vyjadrujú názor Nikovej spoločenskej triedy. Anonymný útok kameňmi na Nika je signálom z Katicinej vrstvy.

3. kompozičný celok, kapitoly 10-15, reprezentuje rozhodnutie i obrat. Sú v ňom významovo najexponovanejšie scény, konfrontácie a dialógy. Do popredia sa dostáva motivácia rozchodu milencov. Ústredný problém diela - pokus o prekročenie spoločenských hraníc, sa dostáva do východzej podoby. Do kontextu vstupuje rodina Zorkovičovcov. Pripravuje sa akoby náhradný vzťah - kvalitatívne odlišný, schpný zaujať perspektívne miesto vzťahu prerušeného - vzťah medzi Nikom a Doricou. Vážne sa nalomí Nikova ilúzia o postoji ľudu k jeho zamýšľanému manželstvu s Katicou (scéna, kde ju vo svojom dome ukáže pracujúcemu ľudu, ktorý sa nejaví ako nadšený).

11. kapitola (Neočakávaný návrat), ktorou autor pôvodne v rukopisnej verzii začal druhý diel románu, opisuje prípravy Paškovho odchodu do mesta za zárobkami, dostáva sa tu do popredia úloha Zorkovičovcov, čo ešte viac zdôrazní priepasť medzi týmito dvoma vrstvami. Pôsobí ako katalyzátor, ktorý urýchli prirodzený rozklad vzťahu Nika a Katice. Vzniká nový vzťah, ktorý nemá prekážky, aby sa nespečatil manželstvom. Zánik jednej a vznik druhej lásky sa odohráva v "tieni smrti" - šor Ilija, hlava rodiny Zorkovičovcov, ochorie a žiada si, aby sa z ústavu vrátila céra Dorica, do ktorej sa Niko časom zaľúbi. Po rozhovore s Jerou, Katicinou matkou, sa totiž rozplývajú všetky Nikove ilúzie. Jera nástojí, aby Katici kúpil dar. Vidí, že z nej hovorí ctižiadostivosť a túžba za majetkom. A tento lesk túžby po peniazoch si všimol i v očiach Katice, v rovnakých očiach, ako má jej matka.

14. kapitola (Obed) prináša druhý objektívny argument, ktorý definitívne rozhodne o osude Nikovej lásky. Katica sa za spoločným stolom cíti trápne, Niko pochopí, že sa nehodí do jeho vrstvy. Katica zas zistí, že Niko ju už neľúbi, že ľúbi Doricu, a začne ju zožierať smútok a zlosť.

Tento 3. kompozičný celok končí rozchodom bývalých milencov. Formuje sa nový, harmonický, ideálny vzťah dvoch ľudí z rovnakej vrstvy. Katica zas nachádza "primeraného" partnera v Paškovi Bobicovi.

4. kompozičný celok, 15-18. kapitola, je zavŕšením predchádzajúcich udalostí. Ďalšie konfrontácie osôb sa dejú na pozadí Mateho umierania a smrti. Objavujú sa nové dialógy na abstraktné témy a monologické vyznania. Celý proces sa zameriava na prechod významového plánu lásky do plánu smrti - nestálosti vzťahov, pominuteľnosti a hynutia. Láska a smrť nadobúdajú paralelný i kontrastný charakter. Smrť, rovnako ako láska, môže zrušiť všetky objektívne prekážky a väzby ľudí. Láska získava charakter protikladu smrti, zániku života. Stretávame sa tu i s motívom čierneho drozda, ktorý podletel v kroví pri doktorovi, ktorý sa vracal od chorého Mateho. Tento vták môže byť predzvesťou Mateho smrti. Podobne to bolo i v 9. kapitole v motíve kohútieho spevu.

Kľúč k druhotným významom motívov a vzťahov podávajú spravidla názvy jednotlivých kapitol. Celkový smer pohybu oboch plánov určuje časová následnosť, ktorá má symbolickú platnosť. Paralelne je tento pohyb v diele dopĺňaný i pohybom ročných období, v jari sa rodí nový vzťah a v zime sa končí, podobne ako vyhasína jeden ľudský život. Vyrovnane a anulovanie kontrastov sa v tomto poslednom kompozičnom celku románu odohráva v niekoľkých etapách. Epilóg zopakuje predchádzajúcu schému: opäť sa stretávajú jednotlivci, rodiny i celá spoločnosť. Berac sa so všetkými lúči, jeho výroky sú gnómami, v ktorých je zhustený svetonázor patriarchálneho sedliaka, je doplnený i rozhovormi medzi Matem a Ilijom a Anzulou, ktoré nadobúdajú filozofický charakter.

V 17. kapitole sa všetci stretávajú pri Mateho lôžku, ktorý blahorečí Nikovi a Dorici, odovzdáva majetok synovi Ivanovi. Jeho agónia nadobúda monumentálne črty agónie starého sveta. Jeho hrob sa stáva pomníkom zmierenia.

V poslednej, 18. kapitole, sa konfrontujú stanoviská medzi Zandomeho postojom k otázke težactva a Nikovým svetonázorom, snahou o pozdvihnutie težactva.

Román Dom v stráni je príspevkom k riešeniu základného problému slovenskej literatúry tohto obdobia - problému "suchej ratolesti". Symbol vysychajúceho stromu sa viaže najmä k postave Mateho. Román sa končí scénou, ktorá je logickým zavŕšením diela. Otvára novú kapitolu v živote hrdinov. Podčiarkuje, že ich osudy nie sú zavŕšené, že život ide ďalej. Po návrate z pohrebu Mateho Beraca začnú viesť Niko a Zandome vcelku všedný rozhovor, čo má potlačiť všetko výnimočné, čo sa stalo - i myšlienky na smrť. Ale cyklus života zobrazený v románe sa predsa len uzatvára.

Po Veľkej noci sa román začína, takmer o rok sa končí. Záverečná scéna naznačuje, že život sa vráti do starých koľají.