Hlavné postavy:

Meursaul- hlavná postava, drobný úradník, človek žijúci zo dňa na deň, odsúdený vonkajším okolím, považovaným za zločinca, ľahostajný voči vonkajším okolnostiam
Raymond Sintés- pasák
Masson- priateľ Raymonda
Salaman- starý pán, Meursaulov sused z chodby
Mária Chardonová-
Célest- hostinský

Téma: úplná absurdnosť ľudskej existencie, protirečenie úsilia človeka, zbytočnosť človeka
Žáner: román
Štýl: dielo existencializmu
Kompozícia: román je rozdelený na dve hlavé dejové časti, ktoré sú delené na očíslované kapitoly

Hlavná myšlienka: odcudzenie sa svojej ľudskej podstate, cudzinec vo vlastnom bytí, nezmyselnosť žitia

Osnova:

1. Telegraf a cesta do starobinca
2. Pohreb
3. Cesta späť a stretnutie s Máriou
4. Výlet na pláž
5. Vražda Araba
6. Maurseaulov súd
7. Pobyt vo väzení
8. Rozsudok
9. Poprava

Obsah diela:

1. časť

Dej sa odohráva v medzivojnovom Paríži, a v Alžírskom starobinci v Merengu. Hneď v úvode dostáva Meursaul telegram o smrti svojej matky a odchádza do starobinca v Marengu, kde sa zúčastní pohrebu. Ešte predtým musí navštíviť riaditeľa starobinca, ktorý má všetko na starosti. Ten sa pozrie do záznamov a povie: "Paní Meursaultová k nám přišla před třemi roky. Byl jste její jedinou oporou." Meursaul po týchto slovách akoby zneistel a badať uňho snahu veci vysvetľovať, ospravedlňovať sa za všetko, avšak riaditeľ chápal dôvody, prečo sa Meursaul rozhodol umiestniť svoju matku v tomto ústave. "Pročetl jsem si akta vaší matky. Vy jste ji nemohl podporovat a ona musila mít opatrovnici. Máte skrovný příjem. Když to uvážíme, bylo jí lépe u nás."

Počas pohrebu Merseaul nedáva najavo svoj smútok. Dokonca je na von možné aj pochybovať o tom či vôbec k matke niečo cítil, čo by ho po jej smrti mohlo raniť. Práve tieto skutočnosti boli použité ako svedectvo riaditeľa pri súdnom procese, v ktorom sa síce jednalo o vraždu Araba, ale oveľa podstatnejšie vyznievali argumenty, ktoré poukazovali na "necitlivosť" Meursaula pri pochovávaní svojej matky.

Po pohrebe sa vracia späť do Paríža a s Máriou ide do kina. Po predstavení strávia spolu noc. Mária sa doňho zamiluje a chce si ho vziať, lenže Maurseaul berie manželstvo ako nutnú potrebu a nechá toto rozhodnutie na Máriu. "Řekl jsem jí, že je mi to jedno, a jestli o to stojí, mohli bychom to udělat. Chtěla taky ode mně slyšet, jestli ji miluju. Odpoveděděl jsem jí totéž, co už jednou, že to přece je bezvýznamné, ale že ji podle všeho nemiluju. "Proč by sis mě tedy měl brát?" řekla. A já jí vysvětlil, že na něčem takovém ani dost málo nezáleží, a jestli si přeje, můžeme se vzít. Ostatně s tím přišla ona a já jenom kývl."

Tak isto nezmyselné ako manželstvo sa mu zdá priateľstvo s Raymondom. Raymond je pasák. Napriek svojmu povolaniu má ženu Arabku, ktorú bije. Raymond veľmi túži po priateľstve s Maurseaulom. Maurseaulovi je to jedno a tak keď Raymond potrebuje pomoc pomôže mu.

Jedného dňa sa Maurseaul ,Márioa a Raymond so ženou vyberú na pláž. Začnú ich sledovať dvaja Arabi. Sú to bratia Raymondovej manželky. Dozvedeli sa že ju Raymond zbil a tak sa mu chcú pomstiť. Napadnú Raymonda s Mauseaulom a Raymond utŕži rez nožom.

Potom ako Raymonda vzali do nemocnice sa Maurseaul vracia na pláž. Zrazu pred sebou vidí Araba. Maurseaulovi svietilo slnko do tváre a tak sa mu zazdalo ,že naňho Arab vyťahuje nôž. Mauseaul Araba zabije štyrmi výstrelmi. Motív vraždy - bol limitovaný situáciou v ktorej sa Meursaul ocitol. Bolo príšerné teplo, ktoré mu vadilo, a tak konal len na základe momentálneho stavu v ktorom sa nachádzal. Nerozmýšľal nad dôsledkami, ale chcel sa rýchlo zbaviť "odporného slnka". Pudové konanie a fyzická potreba sa tak stali pre Meursaula osudnými a prispeli k brutálnej vražde Araba, ku ktorému ho mimochodom nespájal žiaden vzťah. Hlavným dôvodom vraždy bola len kľúčová situácia.

"Už jsem nevnímal nic než sluneční činely na čele, a nezřetelně taky třpytivý oštěp vytrysklý z napřaženého nože přede mnou. Ten hoříci šíp mi ohlodával řasy a bolestivě ryl do očí. To byla chvíle, kdy se všechno zakymácelo. Z moře se vyvalil hustý řeřavý oblak. Nebe jako by se po celé délce otevřelo a chrlilo oheň. Celá má bytost se napjala a já zaťal ruku na revolveru. Kohoutek povolil, prst mi sjel na hladké bříško pažby, a teď, v tom suchém, ohlušujícim třesku, všechno začalo. Setřásl jsem pot i slunce. Pochopil jsem, že se právě zvrátila rovnováha dne, výjimečné ticho pláže, na níž jsem prožil štestí. Vystřelil jsem pak ještě čtyřikrát do nehybného těla, a kulky se do něho zakusovaly, ani to nebylo znát. Jako bych čtyřikrát krátce zaklepal na bránu neštěstí."2. časť

Druhá časť sa odohráva na súde. Zatiaľ čo v prvej časti sme sa zoznamovali s Maurseaulom ako človekom, v druhej časti sa dostávame do súdnej siene, kde sa môžeme pozastaviť nad absurdnosťou , s ktorou je Maurseaul odsúdený. Vraciame sa tu k prvej časti príbehu a k predchádzajúcemu konaniu či nekonaniu hlavného hrdinu. Pri procese sa vyšetrujúci sudca, prokurátor i obhajca snažia predstaviť porote a verejnosti chovanie Meursaula, ktoré by za normálnych okolností nemalo prílišnú váhu. Zdá sa, že spoločnosť ho súdi za to, že dal svoju matku do starobinca, ale nie za to, čo urobil (vražda).„A projevil snad alespoň lítost? Ani dost málo, pánové. Za celé vyšetrování nedal ten človek najevo jediný náznak pohnutí nad svým odporným přestupkem."Tieto slová sa Meursaulovi síce zdali pravdivé a aj ich do istej miery akceptoval, pretože svoj čin nikdy nejako zvlášť neľutoval, avšak vo svojom živote nedokázal nič skutočne ľutovať. Veľa vecí mu pripadalo bezvýznamných a často k nim prejavoval aj určitú ľahostajnosť.

Prokurátor však bol nekompromisný a pokračoval v kontexte, v ktorom narážal práve na vzťah Maureaula k matke.

V tomto procese nebol zaangažovaný len Meursaul sám, skôr naopak. Zúčastňovala sa ho celá "spoločnosť"- ľudia, ktorí sa vďaka novinárom o procese dozvedeli, ale aj prokurátor, či dokonca hlboko veriaci sudca. Kdekto si dožičil pôžitku (aspoň v mysli) odsúdiť Meursaula, aby zabudol na svoju ničotu a pripadal si ako osobnosť... . Pokiaľ nesedel na lavici obžalovaných, všetci sa k nemu správali milo, akceptovali jeho konanie a aj keď sa s jeho správaním úplne nestotožnili, nedovolili si čokoľvek namietať. Zrazu však menia svoje názory a na súde svedčia proti nemu, aby si "nepohnevali" spoločnosť. V prípade, ktorý sa odvíjal svojím tempom, nepomohli Meuraultovi dokonca ani kladné výpovede priateľov, ktoré v niektorých momentoch pôsobili na návštevníkov súdneho procesu komicky alebo nezmyselne. Nikoho nezaujímal fakt, že podľa Massona je Meursault "čestný chlap", nikto nechápal a nechcel pochopiť Célesta , že tento zločin bol len obyčajným nešťastím, ktorému sa nikto neubráni, alebo Salamanovým slovám, že obžalovaný "býval hodný na jeho psa". Nikto sa týmto nezaoberal, každý mal skôr snahu očistiť si na Meursaultovi vlastné svedomie. Niet sa preto čo čudovať, že Meursault mal v niektorých momentoch pocit, akoby sa ho proces vôbec netýkal, akoby sem obsahovou koncepciou nezapadal. Najlepšie to vystihujú vety:

"Uvědomil jsem si taky ten zvláštní pocit, jako bych tu byl přebytečný, málem vetrelec."

"Kdekto se tvářil, jako by se ten proces projednával do jisté míry bez ohledu na mě. Celé jednání probíhalo bez mé účasti. Rozhodovalo se o mém osudu, a nikto se mě na nic neptal. Chvílemi jsem dostával chuť všechny překřičet: "A kdo tedy, prosím vás je tu obžalovaný? Přece snad obžalovaný taky něco znamená, ne? Poslyšte, co vám potřebuju vysvětlit!" Když jsem to ale rozvážil, neměl jsem co vysvětlovat." Meursault sa pri procese dostal do priameho kontaktu s otázkou viery v podobe hlboko veriaceho vyšetrujúceho sudcu, ktorý sa ho snažil presvedčiť, že "nikdo toho nemá na svědomí tolik, aby mu Bůh neodpustil." Hlavný hrdina však aj v tejto otázke zastáva svoje stanovisko (neverí v Boha) a viera mu je vyslovene cudzia.

Po takomto vlastne nezmyselnom procese sa Maurseaul dostáva do väzenia.

Pobyt vo väzení sa Meursaultovi nezdá ničím výnimočným, bolo mu v podstate jedno, či zostane uväznený v cele, doma alebo v manželstve s Máriou. Prijíma celu za svoj domov a poznáva, že život sa preňho začína a končí práve v jej múroch.

Vo väzení často spomínal. Spomínal na život, ktorý mu už nenáležal, hoci v ňom kedysi nachádzal svoje najkrajšie a najzákladnejšie radosti, ako boli napríklad: vôňa leta, štvrť, ktorú miloval, určitý odtieň večerného neba, Máriin smiech a jej rozličné šaty. Pri pojednávaní sa cítil doslova neužitočný, a preto sa nemohol dočkať toho, kedy už bude po všetkom.

Pri čakaní na záverečný verdikt sa Meursault domnieval, že všetko dobre dopadne a východiskom z tejto situácie bude niekoľko rokov väzenia. Opak bol však pravdou a rozsudok znel nekompromisne- trest smrti. Po tomto vyhlásení už Meurasult na nič nemyslel a dokonca aj na záverečnú otázku predsedu, či má k tomu čo dodať, odpovedal veľmi stručne: "Ne."

Avšak podvedome aj u neho začal fungovať obranný mechanizmus a začal rozmýšľať nad tým ,ako by sa dostal z takejto situácie. Žiaľ, nakoniec ho ráno aj tak popravili.

"Já" třeba vypadám, jako bych měl jen prázdné ruce. Ale sebou si jistý jsem, a vším jsem si jistý, jsem si jistý svým životem i tou smrtí, která už dlouho čekat nebude. Samozřejme, mám jen tohle. Ale aspoň tu jistotu držím v rukou stejně pevně, jako ona drží mě. Měl jsem pravdu a mám pravdu, pokaždé mám pravdu. "Žil jsem určitým způsobem a byl bych mohl žít jinak. Dělal jsem tohle a nedělal jsem ono. Neudělal jsem to nebo ono, ale udělal jsem zas něco jiného. A nakonec co? Jako bych byl celou tu dobu jen čekal na tuhle minutu a na to svítaní, aby mi daly za pravdu. Nic, dočista nic nemá význam a já dobře vím proč."

Čitateľský dojem:

Dielo sa mi celkovo páčilo, až na jednu vec, ktorú nemôžem prehliadnuť. Autorov názor, že život je nezmyselný. S touto myšlienkou sa nemôžem stotožniť, pretože si myslím, že všetko, čo robím, má nejaký určitý zmysel. Avšak veľmi sa mi páči na hlavnej postave Meursaulovi, že autor z neho spravil silnú osobnosť s vlastnými názormi a myšlienkami. Nerád robí to, čo ostatní pokladajú za normálne, i keď jemu to nevyhovuje. Rozhoduje sa na základe svojej vlastnej vôle.

Životopis autora:

Albert Camus bol jeden z popredných francúzskych autorov medzivojnového obdobia. Zaraďuje sa medzi existencialistov, aj keď on sám toto označenie po celý život odmietal. V románoch, drámach a esejach sa zamýšľal nad absurdnosťou ľudskej existencie a hľadal cesty úniku. Narodil 7.januára 1913 v mestečku Mondovi v Alžírsku, v rodine poľnohospodárskeho robotníka. Matka bola Španielka, otec Francúz. Spisovateľov otec zahynul hneď na začiatku prvej svetovej vojny, už necelý rok po chlapcovom narodení. Rodina žila v skromných pomeroch v Belcourt, ľudovom predmestí Alžíru. Matka živila rodinu ako upratovačka. K finančným problémom, sa neskôr pridružila aj Albertova choroba - tuberkulóza. Vďaka štipendiu vyštudoval lýceum a neskôr aj filozofiu na Alžírskej univerzite. Proletársky pôvod a hmotne nepriaznivé podmienky počas štúdia ho priviedli k ľavicovým, socialistickým až komunistickým názorom na postavenie človeka v spoločnosti. Tento záujem však zostal len epizódou. Na univerzite si privyrábal, ale bol činný aj inak.

V rokoch 1935 - 1936 zakladá s priateľmi Divadlo práce a záujem o divadlo ho už nikdy neopustil. Roku 1940 sa oženil s Francine Faureovou z Oreanu, potom odišiel do Paríža, kde sa stal redakčným sekretárom Paris-Soir. V roku 1943 mu bola ako členovi komunistickej strany zverená ideologická propagácia medzi moslimami. Zúčastňoval odboja proti nemeckej okupácii a v tom čase sa spriatelil s Jeanom Paulom Sartelom, s ktorým sa neskôr rozišiel z politických dôvodov. Odboja sa zúčastňoval hlavne ako redaktor časopisu Boj (Combat), ktorý potom riadi do roku 1947. Od roku 1947 sa venoval len literatúre. V roku 1957 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Albert Camus bol humanista, dobre poznal humanistické tradície vo francúzskej literatúre. Tie stáli aj pri zrode jeho prozaických, dramatických i filozofických diel. Zomrel 4.januára 1960 pri dopravnej nehode vo Villeblevin, na mieste zvanom le Grand Frossard.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Albert Camus: Cudzinec