Janko Kráľ sa narodil 24. 4. 1822 v Liptovskom Mikuláši. Jeho predkovia boli poddaní sedliaci. Študoval v Levoči a v Kežmarku, kde sa pridal k slovenskej skupine prebudenej mládeže. V roku 1842 odišiel do Bratislavy ukončiť teologické štúdiá. Tam sa dostal medzi štúrovcov. Keď v roku 1843 odvolali Ľ. Štúra z katedry, na protest opustil štúdiá. Do ich ukončenia mu chýbal už len jediný semester. V roku 1848 spolu s Jánom Roteridesom oboznamovali po dedinách ľud s Dvanástimi bodmi o slobode a rovnoprávnosti sedliakov a želiarov a spievali revolučné piesne. Dragúni ich však zlapali a uväznili v Šahách a Pešti. V januári 1849 boli vyslobodení. V roku 1849 J. Kráľ ďalej verboval piesňami dobrovoľníkov. Potom pracoval v štátnych službách ako úradník. Prepustili ho v roku 1867. 23. 5. 1876 zomrel v Zlatých Moravciach na infekčnú chorobu.
Zachované prvotiny Janka Kráľa sú české časomerné básne, väčšinou historické – Smrt Svatopluka, krále velkomoravského. Prvé slovenské básne a balady (Povesť, Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko,...) mu Hurban uverejnil v 2. ročníku almanachu Nitra. V Orle tatránskom mal uverejnené piesne, dumy, balady (Duma bratislavská, Potecha, Orol, Kríž a čiapka, Choč). Zapisoval ľudové piesne a liptovské rozprávky. Zaoberal sa aj jánošíkovskou tématikou – Výlomky z Jánošíka. Napísal cyklus dvanástich povestí, dialógov, výjavov – Dvanásť slov alebo Dráma sveta.
Písal najmä balady, často s nadprirodzeným zásahom, politické dumy a piesne.
Inšpiráciou Janka Kráľa boli ľudová slovesnosť a láska k matke, vlasti, slobode. Písal v mene slobody, rovnosti, bratstva a svojou tvorbou je považovaný za najsubjektívnejšieho a najrevolučnejšieho básnika Štúrovej romantickej školy.
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko je subjektizovaná balada. Delí sa na tri časti:
1. subjektivizovaná časť – 13 slabičné verše, rým a a b b c c
2. balada ľudového typu – 7 – 10 slabičné verše, rým a b c b
3. obraz mŕtveho Janka na brehu Váhu – 12 slabičný verš, rým a a b b c c
Začiatok prvej – lyrickej časti – je písaný v prvej osobe singuláru. Básnik hovorí o nepokoji, ktorý ho sužuje. Je zmorený a vyčerpaný a utešuje sa len myšlienkami na rodný kraj. Rozpomína sa na pastierika a jeho ovečky, na dobrých, bystrých chlapcov a dobromyseľne aj na zbojníkov.