Motto knihy - prevzaté od anglického básnika:

„Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme alebo sídlo tvojich priateľov či tvoje vlastné; smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“

John Donne

Román Ernesta Hemingwaya – Komu zvonia do hrobu patrí k dielam, ktoré sa zameriavajú na španielsku občiansku vojnu. Dielo bolo písané v čase po porážke španielskej republiky r. 1939 do polovice r. 1940. Autor tu vyjadruje svoj negatívny postoj k vojne, zaoberá sa problémami ľudí, ktorých vojna vyhnala zo svojich domovov do hôr, kde každý z nich prežíva svoju osobnú tragédiu.

Obsah:

Hlavný hrdina Robert Jordan je Američan, ktorý vyučuje španielčinu v Montane. Má veľmi rád Španielsko, i národ, krorý ho obýva, a preto sa rozhodne odísť zo svojej vlasti a bojovať za španielsku republiku proti fašistom. Od generála Golza dostáva rozkaz vyhodiť do vzduchu most, ktorým by pri ofenzíve republiky mohli fašisti dostať posily do prepadnutej oblasti. Je to strategická a neľahká úloha, čo si Robert uvedomuje, a preto bude potrebovať ďalších ľudí, s ktorými pokyn zrealizuje. So sprievodcom Anselmom sa vyberie do hôr, kde sú partizánske skupiny. Dostávajú sa do skupiny, v ktorej velí Pablo, bývalý veľmi uznávaný bojovník za republiku, z ktorého je však už len zbabelý opilec „Pobil viac ľudí než morová rana...ale veľmi ochabol, veľmi sa bojí smrti.“

Silnú autoritu si medzi ostatnými udržuje Pablova mujer (žena) – Pilar. Je to urastená žena, pred ktorou majú ostatní hlboký rešpekt. Dávnejšie pred príchodom Roberta Jordana pri jednej bojovej akcií Pablovi chlapi zachránili z rúk fašistov úbohé dievča, ktoré vo vojne prišlo o rodičov. Pilar ju prijala a starala sa o ňu, lebo dievča prežilo vo väzení veľa krutosti a zneužívania. Keď ju potom Robert Jordan uvidel, zaľúbili sa do seba. Pablo nebol príliš nadšení Robertovou prítomnosťou, pretože vedel, že akcia bude veľmi nebezpečná a môže mnohým z nich priniesť smrť. Bál sa preto, lebo už si akosi zvykol na pokojný život v horách, kde sa staral o svoje kone, a z ktorých mohol bezpečne sledovať priebeh vojny.

Morálku v skupine udržovala hlavne Pilar, ktorá si s Robertom veľmi dobre rozumela. Postupne si Robert získava dôveru všetkých v skupine, len Pablo je stále proti vykonaniu rozkazu. Robert už dávno vie, že bude potrebovať viac ľudí a o pomoc požiada aj veliteľa neďalekej partizánskej skupiny – El Sorda. El Sordo Roberta srdečne privíta, dohodnú sa na spolupráci. El Sordo vyjadrí odhodlanie: „Sme tu na to, aby sme vykonali, čo vládzeme.“ Popri prípravách prežíva Robert s Mariou čas plný vášne a zaľúbenia. Počas druhej noci ide El Sordo a jeho skupina ukradnúť nejaké kone, no začne snežiť a jeho skupina zanechá stopy, po ktorých sa k nim neskôr dostane fašistická jazda. El Sordo bojuje dlhé hodiny, až do príchodu lietadiel, ktoré ich rozbombardujú. Roberto so skupinou uniknú vopred prehratému boju vďaka Robertovej stratégii. Robert spolu s ostatnými počuje z diaľky ozvenu streľby, ktorou sa jeho spojenci márne bránili proti presile . Jordan vyšle za generálom Golzom Andrésa s odkazom, aby útok odvolal, ale bohužiaľ poslíček sa nedostane ku generálovi včas. Večer sa Pablo veľmi opil, zahlásil, že všetci sú banda obalamutených ľudí, ktorú vedie žena s rozumom medzi nohami a cudzinec, čo ich zničí.

Počas noci Pablo ukradne zopár Robertovych potrebných, no nie absolútne nevyhnutných vecí na vyhodenie mosta (rozbušky, odpaľovač, zápalná šnúra). V skupine vládne pošmúrna nálada, nadávajú na Pabla. Stále dúfajú že všetko dobre dopadne, aj keď vedia, že v skutočnosti majú minimálnu šancu, aby rozkaz úspešne vykonali, a ak aj most vyhodia, určite umrú. Navyše Robert prežíva vnútorný rozpor, protiví sa mu hnať týchto ľudí do záhuby „Anselmo je mojím najstarším priateľom...Augustín s tou svojou hubou špinavou mi je bratom, a ja som nikdy nemal brata. Maria je moja pravá láska a moja žena...Je to aj moja sestra, a ja som nikdy nemal sestru, aj moja dcéra, a ja nikdy nebudem mať dcéru. Protiví sa mi opustiť také dobro.“ Všetci Pabla považujú za zbabelca. Preto sú veľmi prekvapení, keď uprostred noci do ich skrýše vstúpi Pablo bez ukradnutých vecí a oznámi im, že ho mrzí čo urobil. Pablo im vysvetlí, že sa predsa len rozhodol pomôcť im pri akcií, a zohnal posily (päť chlapov s koňmi z iných skupín). Pilar s Mariou zbalia všetko potrebné, pretože do svojej jaskyne sa už neplánujú vrátiť. Chlapi si pripravia zbrane, muníciu a vyrazia do boja. Keď nenápadne obkľúčia most a stanoviská nič netušiacich strážnikov, v tichosti čakajú na signál, ktorý im potvrdí, že generál Golz začal ofenzívu. Tým signálom má byť nálet bombardérov na neďaleké nepriateľské línie.

Keď začujú prvé mohutné série výbuchov, zaútočia na nepriateľa. Robert s Anselmom majú na starosť dvoch službukonajúcich strážnikov, v búdkach na každej strane mosta. Pablo s piatimi neznámymi zneškodia chlapov v cestárskej búde, ostatní pobijú zálohu v chatrči. Maria je skrytá a stráži kone. Keď Robert zabije strážnika, môže sa spustiť pod most a podmínovať ho. Medzitým sa Pilar so zvyškom mužov vracia. Robert s Anselmom sa skryjú a odpália nálož. Kusy železobetónu lietajú široko po okolí. Robert Jordan sa postaví, Anselmo zostáva nehybne ležať- kus letiacej ocele ho zasiahol „...prenikal ho hnev a prázdnota a nenávisť, keď ležal, kvočal a videl, že Anselmo je mŕtvy. Bola v ňom beznádej zo smútku, ktorý vojaci menia na nenávisť, aby mohli byť ďalej vojakmi.“ Pri útoku na zálohu Pablo zabil piatich neznámych partizánov. Skupina, ktorú viedla Pilar prišla o Eladia a Fernardo sa tažko zranil, neskôr umrel. Teraz sa museli dať na útek. Rýchlo vybehli hore, kde mali odložené kone. Na nich museli prejsť cestu povyše mosta, odkiaľ na nich strieľal guľomet. a tank, a vybehnúť na protiľahlú stráň, kadiaľ viedla cesta do bezpečia. Robert uzatváral rad, v ktorom všetci po jednom prebehli cestu.

Silný výbuch však zhodil Robertovho koňa „videl jasný záblesk z ťažkého, akoby kvočiaceho tanku hlinenej farby na ceste a potom nepočul hvizdot, len ohlušujúci, ostro páchnuci úder, akoby sa roztrhol kotol, a už ležal pod sivkom a sivko bil nohami a on sa namáhal vyslobodiť spod jeho ťarchy.“ Augustín a Primitivo sa rozbehli a odtiahli Roberta za nimi, kam už tanky nemohli dostreliť. Ľavú nohu mal zlomenú v stehennej časti. Vedel, že takto nebude môcť s nimi pokračovať v úteku, lebo by ich veľmi spomaľoval. Nemohol kvôli sebe ohroziť ostatných, preto si zavolal Mariu a rozlúčil sa s ňou. „Už nepôjdeme do Madridu, ale ja vždy pôjdem s tebou, kam ty pôjdeš... Ak ty pôjdeš, pôjdem aj ja. Nechápeš, ako je to? Kým žije jeden z nás, žijeme obaja.“ Ona sa rozplakala vedľa neho a nechcela sa od neho odtrhnúť. Radšej by tam bola zomrela s ním, akoby mala odísť s ostatnými. Všetci sa s Robertom narýchlo rozlúčili a zmizli v lese. Onedlho sa hore stráňou hnala fašistická jazda. So zbraňou v ruke Robert očakával jej príchod.