Obsah

Romantizmus ....................................................3
Život autora .....................................................4
Tvorba autora ..................................................5
Obsah diela ......................................................6
Charakteristika postáv ....................................7
Konflikty .........................................................9
Ideový rozbor ..................................................11
Štýl a kompozícia ...........................................11
Vlastný názor ..................................................12
Bibliografia a zoznam citovanej literatúry ......13

Romantizmus

O slovenskom romantizme sa dá povedať, že v porovnaní s ostatným európskym romantizmom prichádza oneskorene. V jeho programe bolo veľa z toho, čím sa prezentoval aj klasicizmus. Vo svojich počiatkoch sa opieral o klasicistickú poetiku, no nemohol odolať tlaku európskeho romantizmu a moderným filozofickým a myšlienkovým prúdom. K jeho plnšiemu rozvoju dochádza po uzákonení spisovnej slovenčiny, k čomu prispeli aj väčšie publikačné možnosti v almanachu Nitra, v Slovenských národných novinách a Orle tatranskom. V literatúre národného obrodenia, v romantizme, bola najbohatšie zastúpená poézia. Jej reakcie na spoločenské udalosti boli vždy kritické, básne mali mobilizačný charakter a v autorovom podaní obsahovali výrazný znak básnického subjektu. Slovenský romantizmus sa začlenil do prúdu národných literárnych romantizmov v Európe ako ich variant, no zároveň ako osobitný proces, ktorý sa realizoval povýšením ľudovej reči na spisovný jazyk a aktualizáciou ľudovej poézie. Básnici v tvorbe používali bohatú symboliku slovenských hôr a riek (Tatry, Váh, Dunaj, Hron, Nitra, Devín), čím vlastne vymedzovali územie Slovenska. To malo ďalekosiahly význam pre posilňovanie a upevňovanie národného povedomia. V poézii sa na prvé miesto dostáva lyrika, veršované ľudové povesti, balady, v próze historické námety a cestopisná próza. K najvýznamnejším predstaviteľom romantickej generácie okrem Ľudovíta Štúra patria Jozef Miloslav Hurban, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič, Ján Botto, Janko Kráľ, Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Mikuláš Dohnány, Pavol Dobšinský, Ján Čajak, Samo Vozár, Samo Bohdan Hroboň a ďalší. Každý z nich vydal svedectvo o dobe, v ktorej žil.

Život Jozefa Miloslava Hurbana

* 19.3.1817 Beckov
21.2.1888 Hlboké

Jozef Miloslav Hurban (pseud. Slavomil František Kořenatý, Ľudovít Pavlovič, Miloslav z Bohuslavíc, Mikuláš Selovský) bol ideológom a organizátorom slovenského národného hnutia, básnikom, spisovateľom, vydavateľom a redaktorom, historikom, evanjelickým farárom a superintendentom. Otec Pavol Hurban bol ev. farárom, matka Anna, rod. Vorosová. Za manželku mal Annu, rod. Jurkovičovú, mali 4 dcéry a 5 synov, z nich najznámejší bol Svetozár Hurban Vajanský.

Základné vzdelanie získal u otca. V rokoch 1826-30 študoval na mestskej škole v Trenčíne, v štúdiu pokračoval v rokoch 1830-40 na Ev. lýceu v Bratislave a v roku 1840 bol vysvätený za kňaza. Od polovice roku 1835 sa pod osobným vplyvom Ľudovíta Štúra začlenil do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti bratislavskej slovenskej mládeže. Na stretnutí štúrovskej mládeže 24. 4. 1836 na Devíne prijal slovanské meno Miloslav. V rokoch 1837-40 bol členom a popredným aktivistom tajného národnodemokratického spolku Vzájomnosť. Počas štúdia na Evanjelickom lýceu v Bratislave patril k najaktívnejším členom Spoločnosti česko-slovanskej. V tom čase sa vyhranil jeho zmysel pre reálne vnímanie a posudzovanie vývoja spoločnosti, jej hospodárskych, sociálnych a kultúrnych problémov a potrieb, ktoré sa stávajú aj hlavným katalyzátorom jeho koncepcie slovenskej a slovanskej otázky. Jeho básnické prvotiny zo študentských rokov publikované sčasti v Hronke a v pražských Kvetoch odrážajú národné a slovanské povedomie, ale aj ostrú iróniu proti prospechárstvu, odrodilstvu a konzervativizmu. V rokoch 1840-43 bol evanjelickým kaplánom v Brezovej pod Bradlom, od roku 1843 farárom v Hlbokom. V tom istom roku organizoval nedeľné školy, zakladal svojpomocné pokladnice, spolky miernosti.

V roku 1843 bol so Štúrom a Hodžom jedným z kodifikátorov spisovnej slovenčiny. Bol spoluzakladateľom spolku Tatrín (1844). Bol jedným z vodcov revolúcie 1848-49 a predsedom Slovenskej národnej rady, autorom básne Bije zvon slobody, revolučného ohlasu Bratia Slováci!; bol osnovateľom Nitrianskych žiadostí a Mikulášskych Žiadostí slovenského národa. Po potlačení revolúcie vystupoval najmä na obranu Evanjelickej cirkvi pred pomaďarčovaním. V roku 1860 obhájil doktorát z filozofie (PhDr.) a získal aj čestný doktorát teológie (ThDr. h. c.). Bol spoluorganizátorom Memorandového zhromaždenia v Martine v júni 1861, spolutvorcom Memoranda slovenského národa, zakladajúcim členom a funkcionárom Matice slovenskej (1863-1875). Roku 1866 sa stal superintendentom slovenskej evanjelickej patentálnej cirkvi Ostro vystúpil proti maďarizačnému národnostnému zákonu z roku 1868, hlavne článkami Pravdivé slovo a Čomu nás učia dejiny, za ktorý bol aj väznený.