Realizmus v slovenskej literatúre (1880-1918)

Formovanie literárneho realizmu a jeho indivuálnych štýlových prvkov sa začalo po tom, keď sa literárny mesačník Orol otvára mladej realistickej generácii autorov P.O. Hviezdoslavovi, S.H. Vajanskému, J. Škultétymu a J. Vlčkovi. V jeho poslednom ročníku sformulovali J.Škultéty a S.H. Vajanský manifest literárneho realizmu pod názvom Kritické listy. Autori sporu sa dotkli aj sporu národných a esteticko-etických úloh umeleckej tvorby. Východisko z neho hľadali v pojmoch pravda, dobro, krása a myslenie, vôľa, ale aj cit. Oporami ich stanovísk boli: herbartovsko-durdíkovská estetika, ruská realistická literatúra a poznatky tzv. pozitívnych vied (pozitivizmus, darwinizmus, experimentálna fyziológia). V kontexte kritického myslenia a teoretických úvah o pojme literárny realizmus zohrala dôležitú úlohu kniha Jaroslava Vlčka Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj a úspěchy (1881). Dielo bolo prvým pokusom o syntetické zmapovanie novodobej slovenskej literatúry od začiatku 19.stor. a súčasne polemickým názorom J. Vlčka na prežitky romantizmu v slovenskej literatúre. Teoretická a kritická aktivita generačnej skupiny prozaikov, básnikov a teoretikov literatúry sa naplno rozvinula až na stránkach literárnej revue Slovenské pohľady, ktorú v roku 1881 obnovili Jozef Škultéty a S.H. Vajanský.V literatúre tohto obdobia rozlišujeme dve vývinové etapy. Prvá je spojená s menami autorov, ktorí podstatnejšie zasiahli do vývinu slovenskej literatúry v 70.,a najmä v 80. rokoch:Koloman Banšell, Jozef Škultéty, Pavol Országh-Hviezdoslav, Svetozár Hurban-Vajanský, Terézia Vansová, Martin Kukučín, Elena Maróthy-Šoltésová. Druhú etapu reprezentujú diela Jozefa Gregora-Tajovského, Boženy Slančíkovej-Timravy, predprevratová tvorba Ladislava Nádaši-Jégého a Janka Jesenského.

Poézia

Slovenská poézia obdobia realizmu sa rodila zo sklamania z jednostranného konceptu romantickej subjektivity. Sklamanie bolo sprevádzané básnickými prejavmi odporu voči nacionálne a sociálne ťaživej realite, odvratom od nej. Zakladajúca osobnosť poézie slovenského realizmu je P.O. Hviezdoslav. Hlavnými znakmi poézie boli princípy realistického detailu, motívy každodenného života aj prírody a myšlienka reálne chápaného vývinu a pokroku. Výsledkom syntézy uvedených znakov je Hviezdoslavova lyricko-epická tvorba,ktorá jednak zavŕšila úlohu národného romantizmu a jednak načrtla genetický model slovenskej kultúry i s jeho potencionálnymi budúcnostnými možnosťami.Model Hviezdoslavovej poetiky a noetiky bol natoľko v popredí záujmu dobového literárneho života, že podnecoval básnické osobnosti svojej generácie k umelecky básnickým výkonom. S veľkými tvorivými lyrickými ambíciami vstúpil do literatúry S.H. Vajanský. Vedúca pozícia Hviezdoslava v slovenskej poézii 80. a 90. rokov 19.stor. bola jednoznačná. Priznal mu ju nielen Vajanský, ale aj jeho rovesníci (Peter Bella-Horal, Ondrej Bella, Pavol Kokeš-Kýčerský, Rehor Uram-Podtatranský, Jonáš Guoth), i o niečo mladší básnici (Izidor Žiak-Somolický, Dlhomír Poľský, Peter Pavel Zgúth-Vrbický, Martin Braxatoris-Sládkovičov a ďalší).

Próza

Próza literárneho realizmu – vo svojej prvej fáze – prehodnocovala dva základné vývinové prúdy poromantickej literatúry: 1.romantizujúcu sentimentálnu poviedku, 2.krátke žánre dokumentárneho typu a im príbuznej novelistiky. Vajanský a Kukučín vyviedli slovenskú prózu z poromantickej krízy tým, že jej načrtli dve produktívne cesty. Vajanský umelecky rozpracoval typ poromantickej prózy a rozvinul ho do románovej formy. Kukučín oslobodil postromantickú prózu od príťaže popisnosti. Autori druhej vlny realizmu (J.Gregor Tajovský, B. Slančíková-Timrava, L. Nádaši-Jégé, J. Jesenský) novo aktualizovali úlohu subjektu a objektu epického zobrazenia. Robili to už z hľadiska pesimisticko-naturalistickej koncepcie života a človeka.

Dráma

V období realizmu bola dramatická tvorba mnohoprúdová. Integrovala do seba romantické i postromantické prúdy, prvky sentimentalizmu, naivného i kritického realizmu, verizmu a symbolizmu. Realistický prúd v slovenskej dramatike predznačil Martin Kukučín hrou Komasácia (1889). V 90.rokoch sa k nej priradili ďalšie:Vansovej Svedomie a Urbánkove ľudové drámy Rozmajrín, Škriatok, Bludár a iné. K veselohrám z dedinského prostredia, začínajúc koncom 80.rokov Socháňovým Civilným manželstvom, pribudli Bodického Zimozel, Tajovského Sľuby a Ženský zákon a Urbánkove tzv. salónne komédie Pokuta za hriech, O polnoci, Za živa v nebi, Diabol v raji manželskom. V prvých rokoch 20.stor. prevládajú vážne dramatické druhy. Hviezdoslavova tragédia Herodes a Herodias (1908) predstavuje jeden z vrcholov domácej realistickej dramatiky shakespearovského typu:napísaná je sčasti veršom a sčasti prózou. Za obrazmi Herodesa Antipasa a jeho druhej manželky Herodiady možno vidieť kritiku nemravnosti vládnucich spoločenských vrstiev a obranu pravdy a spravodlivosti. V 20.rokoch 20.stor. sa uskutočnila druhová kryštalizácia, pribudli hry s historickou tematikou a s časovými motívmi z dedinského života.