Maco zahovára, je spokojný, že má drobné na tabak a zápalky a hovorí, že gazda mu sľúbil, že ho opatrí do konca života.
2. Rozprávač v ich – forme (1. os. j. č.) vysvetľuje, prečo zachytil stretnutie – chce zachovať autentickosť a dôveryhodnosť príbehu. Rozpráva o živote Mliečnika. Maco slúžil u gazdu od osemnástich rokov. Keď mu rodičia umreli, gazda mu prestal vyplácať aj jednať ho, a Maco ostal uňho slúžiť. Bol mocný a robotný a aj by sa oženil, ale žiadna zaňho nechcela ísť, lebo bol trochu nasprostastý, hlúpy a mrzký. Najprv o seba dbal, ale keď mu minulo tridsať rokov, prestal sa česať a unývať. Staral sa dobre o kone, spával v maštali. Keď si potom Maco zlomil nohu, ostal krivý a gazda ho nechal kravy pásť. Spával už v telinci. „Že sa takto pomaly vracia ta, kde býval ako malý chlapec, k mladému statku, to si Maco raz nevedel uvedomiť, každému násilnému ústupku bol vďačný, vlastne nevedel, že ustupuje.“ Maco Mlieč bol už úplne zanedbaný, aj paholci odmietli s ním jedávať ( - 3. časť).
V jeseni začal Maco polihovať, ale nesťažoval sa. Začal sa báť, že umrie a nestihne sa s gazdom porátať. Ide za ním a pýta sa, koľko mu je ešte dlžný. Gazda urobí vyúčtovanie a chce Macovi vyplatiť, ale Maco hovorí, aby mu radšej pohreb vystrojil, až umrie. „Maca našli ráno studeného v telinci. Gazda vystrojil mu krásny pohreb s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, aj kedy sa narodil a zomrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať...“
Maco Mlieč je kritickorealistická poviedka. Je to krátky príbeh, zachytávajúci podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa nedokáže sám brániť.
Postava Maca Mlieča je jednou z najkrajších v slovenskej literatúre. Jeho morálne bohatstvo, ľudskosť je v kontraste s jeho ošklivým zovňajškom – „Maco čela skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý pretiahnutý, len líca, akoby ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, akoby ho všetky predné zuby boleli. Vlasy ako jež a hrdzavé voľáke, uší skoro nič...“
Tajovský využíva aj ľudové dialektizmy, napr. fučka, priemeno, meru, dohán, špiritus...