Jozef Gregor Tajovský Maco Mlieč

Jozef Gregor sa narodil 17. 10. 1874 v Tajove, v rodine otca obuvníka a matky sedliačky. Dostal sa do opatery k starému otcovi, kde pochopil mravné a sociálne hodnoty. Študoval na strednej meštiackej škole v Banskej Bystrici a v Kláštore pod Znievom. Potom pôsobil ako učiteľ, ale kvôli nezhodám s vrchnosťou pre jeho národné presvedčenie, v roku 1898 odišiel do Prahy študovať na obchodnej akadémii. Pôsobil aj v spolku Detvan. Po návrate pracoval ako úradník. V roku 1907 sa oženil s Hanou Lilgovou (literárne činná ako Hana Gregorová). Po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval. Vrátil sa do Martina v roku 1919. Zomrel v roku 1940, pochovaný je v rodnom Tajove.
Prozaickú časť Tajovského tvorby tvoria najmä poviedky, črty a príbehy. Debutoval poviedkami Na mylných cestách. Vydal zbierky poviedok a čŕt Omrvinky a Z dediny – dej sa sústreďuje okolo jednej postavy alebo príbehu. Sem patrí aj „starootcovský cyklus“ – poviedky Žliebky, Starého otca rozpomienky, Horký chlieb, Na chlieb, Čarodejné drievice, Ferko, Jastraby, Prvé hodinky,.. Vo vývinovom období tvorby (do roku 1904) sa prejavil ako portrétista – vykresľoval postavy vo vzťahu k sebe aj iným. Podával nový obraz dediny, zobrazoval sociálnu skutočnosť (Apoliena, Maco Mlieč). Vo vrcholovom období tvorby (1908 - 1914) sa venoval spoločenskej problematike, jednotlivcom, prejavil súcit s trpiacimi (Mamka Pôstková) a zhovievavosť k slabostiam (Umrel Tomášik). K poprevratovej tvorbe zaraďujeme súbor próz Obrázky z Ruska.
Významnú časť Tajovského tvorby tvorí dráma. Zaslúžil sa o jej očistenie od dekoratívnosti, dal jej nový rozmer. Najvýznamnejšie hry: komediálne ladený Ženský zákon, vážne hry s dramatickými konfliktmi Nový život, Statky – zmätky, jednoaktovky Matka, Tma, Hriech, V službe. Po roku 1918: Smrť Ďurka Langsfelda, Blúznivci, Hrdina.
Tajovského zaraďujeme do druhej vlny slovenského realizmu. Počas jeho života ho nazývali „tupiteľ národa“ kvôli jeho prenikavej kritickorealistickej metóde. Do literatúry uviedol postavy a problémy zo sveta nejbiednejších. Útočil na slovenskú pasivitu, národnú nevyhranenosť, odnárodňovanie, neochotu prijať kultúru a vzdelanie. Svojou tvorbou rozvinul žánre poviedka, črta a dráma.
Poviedku Maco Mlieč môžeme rozdeliť do troch častí:
1. Rozprávač – autor sa stretáva s Macom Mliečom a začnú sa rozprávať. Mliečnik slúži u gazdu od detstva. Rozprávač ho nabáda, aby si zrátal, koľko peňazí si odslúžil.

Maco zahovára, je spokojný, že má drobné na tabak a zápalky a hovorí, že gazda mu sľúbil, že ho opatrí do konca života.
2. Rozprávač v ich – forme (1. os. j. č.) vysvetľuje, prečo zachytil stretnutie – chce zachovať autentickosť a dôveryhodnosť príbehu. Rozpráva o živote Mliečnika. Maco slúžil u gazdu od osemnástich rokov. Keď mu rodičia umreli, gazda mu prestal vyplácať aj jednať ho, a Maco ostal uňho slúžiť. Bol mocný a robotný a aj by sa oženil, ale žiadna zaňho nechcela ísť, lebo bol trochu nasprostastý, hlúpy a mrzký. Najprv o seba dbal, ale keď mu minulo tridsať rokov, prestal sa česať a unývať. Staral sa dobre o kone, spával v maštali. Keď si potom Maco zlomil nohu, ostal krivý a gazda ho nechal kravy pásť. Spával už v telinci. „Že sa takto pomaly vracia ta, kde býval ako malý chlapec, k mladému statku, to si Maco raz nevedel uvedomiť, každému násilnému ústupku bol vďačný, vlastne nevedel, že ustupuje.“ Maco Mlieč bol už úplne zanedbaný, aj paholci odmietli s ním jedávať ( - 3. časť).
V jeseni začal Maco polihovať, ale nesťažoval sa. Začal sa báť, že umrie a nestihne sa s gazdom porátať. Ide za ním a pýta sa, koľko mu je ešte dlžný. Gazda urobí vyúčtovanie a chce Macovi vyplatiť, ale Maco hovorí, aby mu radšej pohreb vystrojil, až umrie. „Maca našli ráno studeného v telinci. Gazda vystrojil mu krásny pohreb s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, aj kedy sa narodil a zomrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať...“
Maco Mlieč je kritickorealistická poviedka. Je to krátky príbeh, zachytávajúci podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa nedokáže sám brániť.
Postava Maca Mlieča je jednou z najkrajších v slovenskej literatúre. Jeho morálne bohatstvo, ľudskosť je v kontraste s jeho ošklivým zovňajškom – „Maco čela skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý pretiahnutý, len líca, akoby ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, akoby ho všetky predné zuby boleli. Vlasy ako jež a hrdzavé voľáke, uší skoro nič...“
Tajovský využíva aj ľudové dialektizmy, napr. fučka, priemeno, meru, dohán, špiritus...