„Trp, Jozef Mak. Človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“

Z pera Jozefa Cígera Hronského vyšlo mnoho skvelých diel, v ktorých načrel do rôznych tém. Avšak jedno jeho dielo sa vymyká z bežného priemeru: Jozef Mak. Je to sociálno – psychologický román a patrí k vrcholom tvorby J. C. Hronského. Je preložený v siedmych jazykoch.

Tento román nás zavedie do chudobného dedinského prostredia do rokov 1900 až 1930, kde hlavný hrdina prežíva takmer celý svoj život. Už v počiatkoch knihy sa dostávame do styku s hlavným hrdinom, už na prvých stranách autor opisuje narodenia Jozefa Maka:

„A keď Hudákovom rozknísal sa ospalý vietor a pobral sa ponad dolinu k východu, vtedy zabolelo materino lono naposledy a narodil sa Jozef Mak.“

Jozef Mak je nemanželským synom síce chudobnej, no o to viac dobrosrdečnej vdovy, ktorá miluje svojho syna. A hoci je život niekedy nespravodlivý, k Jozefovi Makovi bol aj nesmierne krutý, najmä preto, lebo už v úvodných riadkoch sa dozvedáme o trpkom živote a osude Jozefa Maka.

„Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti.“

Neskôr, ako listujeme v knihe, listujeme aj v živote a v životných etapách Jozefa Maka, ktoré neboli vždy ľahké a jednoduché, dostávame sa až ku Jozefovým 30 rokov, kedy sa dej končí, avšak príbeh pokračuje ďalej.

Detstvo nášho hlavného hrdinu bolo takmer ako každé iné, so svojimi peknými, no najmä smutnými chvíľkami, ktoré mu nespríjemnil ani jeho brat Ján Mak. Dokonca Ján svojho brata nemal natoľko rád, že mu spôsobil mnoho nielen duševných, ale aj fyzických rán, ktoré sa mu vryli hlboko do srdca. Jánova na oko neznášanlivosť vlastného brata spočívala v tom, že sa od mala musel starať o Jozefa, ba dokonca ho musel aj „vláčievať“ na chrbte. No aj napriek týmto udalostiam Jozef miloval svojho brata, a to najmä kvôli tomu, že mu zvykol rozprávať rôzne príbehy o bosorkách a strašidlách.

„... darmo ho brat mlátil cez celých šesť rokov, mal si brata rád, lebo mu rozprával o strigách, o mátohách, o žene, čo mala dve srdcia ...“

No Jano nedbal na nič a zväčša, keď mal vypité, bil svojho brata a vyhadzoval ho z domu, túto situáciu však nemohla zniesť ich matka a kvôli Janovmu správaniu a nátlak poslala Jozefa slúžiť ako pastiera do hôr. Keď sa už všetko zdalo ideálne, vypukol v dedine požiar, ktorý neušetril ani Janov dom. A tak sa stalo, že z ľudí, ktorý mali aspoň strechu nad hlavou, sa stali úplný bedári, bez strechy nad hlavou. Avšak súcit a dobrota ľudí bola veľká a práve preto ich prichýlila krstná matka Jozefa Maka – Hana Meľošová.

A čo čert nechcel, Jozef sa popri pobyte u svojej krstnej matky zaľúbil do jej dcéry Maši Meľošovej, o ktorú javil záujem aj jeho brat. A hoci práce nebolo veľa, Jozef bol šikovný a našiel si miesto pri drevorubačoch v blízkom lese.

Keďže nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, dostáva sa Jozefovi a jeho blízkym ďalšia rana a to smrť jeho krstnej matky. Jozef sa však nevzdáva a buduje dom. Po jeho dostavaní sa stretáva z ďalšou prekážkou, a tou je povolávací rozkaz k vojsku. Hoci nerád opúšťal svoj dom, musel to urobiť a ako vojakovi sa mu podarilo dostať sa do Viedne a do Hercegoviny.

Po rokoch služby sa opäť vracia domov, kde ho čaká nemilé prekvapenie: Maruša sa vydala za jeho brata a kvôli tomuto nešťastiu sa z nej stáva škaredá žena ako zvonka, tak i zvnútra.

„... a vo dverách prahu sedí špatná, vychudnutá, neogabaná žena.“

Hoci práve táto skutočnosť bola ďalšou ranou osudu, Jozef sa stavia na vlastné nohy a odchádza pracovať spolu so svojím bratom Janom ako drevorubač do hory. A práve na tých miestach objavuje skutočnú povahu svojho brata, ktorá je presným opakom doterajšieho Janovho správania: je milý a veselý. Ján tiež nebol spokojný s jeho osudom, a preto odišiel.

Ako to už v tých časoch chodilo, bolo prejavom neúcty a porušenia tradícii, aby ostal sám. A tak sa žení s Julou, ktorú nemá ani trochu rád, a preto ju podvádza s Marušou. No Maruša sa Jozefovi postupne zhnusila a pomaly, ale iste sa začal „zamilovávať“ do July. Avšak Jula vie o Jozefovej nevere a kvôli jeho neláske chorľavie a pomaly umiera. No na pokraji smrti je Jula znova šťastná, lebo sa dozvedá, že ju Jozef napriek všetkému miluje.

„... hoc sa láska ťažko rodila, ale tým je čistejšia a bezpečnejšia, usadlejšia, na ktorú možno prisahať.“

Aj napriek týmto udalostiam sa dej nekončí tragicky, lebo autor pobáda hrdinu, aby žil ďalej, hoci ho v živote čaká len utrpenie.

„Trp, Jozef Mak. Človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“

Tento román je odpoveď na osudové sociálne a duchovné otázky 30. rokov medzivojnového obdobia. Tento román je veľkým prínosom do slovenskej tvorby aj tým, že sú tam využité umelecko-štylistické prostriedky. Román sa tiež vyznačuje bohatým lyrizmom.

Toto dielo dokáže zapôsobiť na každého čitateľa nielen svojím obsahom, ale aj mottom, ktoré v sebe nesie.