7. Keď sa dajaká zámka zle odomkýnala, rýchlo ju rozobral, ponaprával, naolejoval, poopiľoval, zasa poskladal, vraviac: „V tom sa vyznám“ Ináč, vyznal sa vo všetkom, poznal lode, more, Francúzsko, cudzinu, obchodné veci, ľudí, udalosti, zákony, hotely aj väzenia. (str. 16)
8. Spôsob, ako si odpľúval, prezrádzal neochvejnú chladnokrvnosť, ktorá by mu nedala cúvnuť ani pred zločinom, aby sa dostal z povážlivej situácie. Jeho pohľad, ako prísny sudca, akoby prenikal do hĺbky každej otázky, každého svedomia, každého citu. (str. 16)
10. Kedykoľvek prídete buďte si istý, že pánu de Restaud i mne urobíte nesmiernu radosť. V okamihu ako sa zabuchli dvere grófka hovorí sluhovi. Kedykoľvek príde tento pán, ani ja, ani pán nie sme doma.
11. Zdala sa štíhla, útla ako lastovička. Opojná ľúbeznosť jej očú, jemná hodvábna pleť, pod ktorou akoby vidieť prúdiť krv, očarujúci zvuk hlasu, svetlé vlasy...
12. Čoskoro sa ukáže vdova, vycifrovaná v tylovom čepci, spod ktorého visí vrkoč falošných, zle pripevnených vlasov, kráča, ťahajúc za sebou vyčaptané pantofle. Jej ostarnutá tučná tvár, z ktorej uprostred trčí nos ako zobák papagája, bucľaté rúčky, telnatosť, pripomínajúca sviečkovú babu,... Jej tvár, svieža ako prvý jesenný mrázik, oči obkolesené vráskami, ktorých výraz prechádza od úsmevu predpísaného tanečniciam až do trpkej namrzenosti úžerníka, napokon celá jej osobnosť vyjadruje penzión tak, ako penzión podmieňuje jej osobnosť. (str. 10)
13. - Drahý pán Eugéne, - povedala, - viete práve tak dobre ako ja, že otec Goriot nemá už ani sou. Dať obličky človekovi, ktorému onedlho zatlačíme oči, to je to isté, ako ich stratiť, a to tým skôr, že jeden povlak budeme musieť obetovať na rubáš. Okrem toho ste mi dlžen stoštyridsať frankov, pridajme k tomu štyridsať frankov na obliečky a niečo navyše za ostatné drobnosti, ako sviečku, čo vám dá Silvie, a všetko dovedna to robí aspoň dvesto frankov, čo chudobná vdova, ako som ja, nemôže stratiť. (str. 230)
- Vezmite tie prešité plachty číslo sedem. Preboha, veď je to pre mŕtveho ešte vždy dosť dobré, - pošepla jej. (str. 231)
14. - Doparoma, vari ho len nemali s tým pochovať? – ... – Veď je to zo zlata. (str. 236)
15. - Tak páni, posadajte si za stôl, - ozvala sa pani Vauquerová, - polievka vychladne. (str. 235)
16. Goriot prišiel zásobený bohatou garderóbou, s nádhernou výbavou veľkoobchodníka, ktorý si nič neodopiera ani vtedy, keď prestane obchodovať. Pani Vauquerová obdivovala vtedy pol tucta bielych plátenných košieľ, ktorých jemnosť bola tým zjavnejšia, že cestovinár nosieval na hladkej náprsenke dve ihlice spojené retiazkou a v každej bol vsadený veľký diamant. Zvyčajne si obliekal nevädzovobelasé šaty a brával si k nim každý deň vestu z bieleho piketu, pod ktorou sa kolísalo jeho hruškovito vyduté bruško a na ňom sa hompáľala zlatá reťaz ozdobená príveskami.
(str. 18)
17. Hoci vnútorné kútiky Goriotových očí boli spuchnuté, vyvrátené, ovisnuté, takže si ich musel často utierať, pani Vauquerová pokladala jeho výzor za príjemný a náležitý. (str. 19)
A tak v ten deň, keď sa u nej ubytoval pán Goriot, pani Vauquerová si ľahla večer rozpálená ako jarabica na slanine, rozpálená ohňom túžby, ktorá sa jej zmocnila, totiž odložiť Vauquerov rubáš a obrodiť sa v manželstve s Goriotom. Vydať sa, predať penzión, podať ruku tomu jemnému výkvetu meštianstva, stať sa váženou dámou v štvrti, chodiť v nej zbierať milodary pre chudobných, v nedeľu sa vydať na malý výlet do Choisy, Soisy, Gentilly, chodiť do divadla podľa chuti, do lóže, a nemusieť vyčkávať na voľné lístky, ktoré jej v júli dávali niektorí obyvatelia penziónu. Vysnívala si celé eldorádo malých parížskych domácností. Nikomu sa nepriznala, prikladajúc grošík ku grošíku. Dozaista sa pokladala, pokiaľ ide o majetok, za primeranú partiu. (str. 20)
18. Prirodzene obe dcéry vychovával veľmi nerozumne a bol šťastný, že mohol uspokojiť ich vrtochy.