19. Venoval som im celý život a ony mi teraz nevenujú ani hodinu. Som smädný, hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť boj v smrteľnom zápase, a ja zomriem, cítim to.

20. Nič som im neodoprel. Len ja som vinný, ale vinný z lásky.

21. - Ak neprídu? – opakoval starec vzlykajúc. – Ale ja zomriem v záchvate hnevu, hnevu! Zmocňuje sa ma hnev! V tejto chvíli vidím celý svoj život. Aký som len hlúpy. Neľúbia ma, nikdy ma neľúbili. To je jasné. Ak doteraz neprišli, už neprídu. Čím dlhšie budú meškať, tým ťažšie sa rozhodnú urobiť mi tú radosť. Poznám ich. Nikdy nevedeli vytušiť môj žiaľ, moju bolesť, moje potreby, nebudú vedieť vytušiť ani moju smrť; nevnikli ani len do tajomstva mojej nežnej lásky. ... (str. 225)
Vari zomriem ako pes? Hľa toto je moja odplata, opustenosť! Sú to podlé, zločinné duše, hnusia sa mi, preklínam ich! V noci stanem z truhly a budem ich znova preklínať, lebo veď napokon, priatelia moji, či nemám pravdu? Správajú sa veľmi mrzko, či nie? (str. 225)
- Povedzte vláde, kráľovskému prokurátorovi, nech mi ich privedú, chcem to!
- Veď ste ich prekliali.
- Kto vám to povedal? – užasol starec. – Veď viete, že ich ľúbim, že ich zbožňujem! (str. 226)

22. Jednako, keď už mŕtvolu položili na pohrebný voz, zjavili sa dva koče s erbami, koč grófa de Restaud a baróna de Nucingen, boli však prázdne a išli za pohrebným vozom až na cintorín Pére-Lachaise.

23. Keď o dve hodiny neskôr ani jeden zo zaťov neposlal peniaze, ani sa nikto v ich mene neprihlásil, Rastignac musel kňazovi zaplatiť. A keď si potom Sylvie pýtala desať frankov za zavinutie a zašitie starčeka do rubáša, Eugéne a Bianchon vyrátali, že by sami dvaja ťažko mohli vyplatiť všetky trovy, keby sa príbuzní mŕtveho nechceli o nič postarať. Medik sa teda podujal sám uložiť mŕtveho do truhly pre chudobných, ktorú dal priniesť z nemocnice, kde ju dostali lacnejšie. (str. 234)