Francúzska literatúra
Honoré de Balzac
* v rodine sedliackeho zbohatlíka v roku 1799
- študoval právo v Paríži
- nejaký čas pracoval v notárskej kancelárii
- potom sa chcel venovať už len literatúre
- začal písať príručky a hrôzostrašné romány, avšak nemal veľký úspech a preto začal so špekuláciami o kurze, a tak sa veľmi zadĺžil
- umelecky hodnotené romány píše až po roku 1830
- neustále bol prenasledovaný veriteľmi, a tak sa sťahoval z miesta na miesto, aby ho nenašli
- dlhé roky si písal s poľskou šľachtičnou Evelinou Hanskou, bola vydatá, mala 1 dcéru, neskôr sa stretávali a po smrti jej manžela sa s ňou Balzac oženil, ale preto, že jeho zdravotný stav bol veľmi vážny, lebo vela pracoval, onedlho po sobáši zomiera
Literárna tvorba
- jeden z najslávnejších francúzskych spisovateľov
- vytvoril cyklus 87 dokončených a 50 naskicovaných románov, ktorému dal spoločný názov Ľudská komédia, ktorá je rozdelená na tri časti:
1. Štúdie mravov - osvetľujú sociálne účinky - Gobseck
2. Filozofické štúdie - vykresľujú príčiny spoločenských síl - Šagrénová koža
3. Analytické štúdie - vysvetľuje v nich príčiny všetkého diania vo svete - Filozofia manželstva
- pre Balzacove postavy je typické, že prechádzajú z románu do románu
- Balzac vo svojich dielach vytvoril okolo 3000 postav a tie pochádzajú z rozličných spoločenských vrstiev
- základ cyklu Ľudská komédia tvoria romány:
• Otec Goriot
• Stratene ilúzie
• Lesk a bieda kurtizán
Otec Goriot
- útvar: román
- téma: neopakovateľná láska k dcéram
- kompozícia: 3 dejové línie:
1. Otec Goriot
2. Eugéne de Rastignac
3. Vautrin
Postavy:
• Otec Goriot - starý- 69-ročný, ale bohatý bývalý predavač cestovín a múky (1.), spočiatku vážený obyvateľ penziónu, skromný(2.), ľahko ovplyvniteľný, slabomyseľný (3.)
• Eugéne de Rastignac - charakter - 2 polovice - vidiek v ňom zanechal úprimnosť, lásku, česť, poctivosť a Paríž ho mení na malicherného, zlomyseľného (4.), obľúbil si aj starého otca Goriota (5.)
• Vautrin - štyridsiatnik (6.), v penzióne vystupuje ako čestný, múdry, scestovaný, poctivý, so zmyslom pre humor, hoci v skutočnosti je zločinec, vyznal sa vo všetkom, všade bol (7.), chladnokrvný (8.)
• Anastasia de Restaud - dcéra otca Goriota, manželka bohatého grófa, nádherná (9.), falošná (10.) a závidí sestre bohatstvo, získané vydajom za bankára
• Delphine de Nucingen- 2. dcéra otca Goriota, manželka bankára, krásna( 11.), závidí sestre spoločenské postavenie a titul grófky, chce využiť Eugéna, no nakoniec sa doňho zamiluje
• pani Vauquerová - jej výzor sa stotožňoval s výzorom penziónu - zanedbanosť, špina (12.), skúpa (13.), chamtivá- vzala otcovi Goriotovi zlatý medailón, jedinú spomienku na dcéry (14.), bezcitná, egoistická, keď tesne po Goriotovej smrti volá nájomníkov na večeru (15.)
Dej:
Začína sa v Paríži v roku 1819 v chudobnom penzióne pani Vauquerovej. Stretávajú sa tu rôzny ľudia s rôznymi životnými príbehmi. Zaujímavosťou je, že ľudia sú tu zoradený podľa majetku. Penzión je symbolom hierarchie parížskej spoločnosti, ale v kontraste. (V spoločnosti sú na vrchole najbohatší.) Na prvom poschodí bývajú najbohatší v apartmánoch, a na treťom najväčší bedári, ktorí si môžu dovoliť platiť len 45 frankov mesačné.
Otec Goriot, bývalý predavač cestovín a múky prišiel do penziónu, keď mal 69 rokov, keď prestal podnikať. Prišiel bohatý, s vysokým ročným dôchodkom 8000-10000 frankov, čo vtedy predstavovalo veľké bohatstvo (16.). Je ubytovaný v tej najlepšej izbe, všetci si ho vážia, vrátané pani Vauquerovej, ktorá sa oňho začala vážne zaujímať a kuť plány, keď zistila výšku jeho dôchodku (17.). Všetci ho oslovujú pán Goriot. Nadovšetko miloval svoje dcéry, boli to jediné, čo mu po smrti manželky na svete ostalo. A preto časť svojich príjmov venoval svojim dcéram, nevšímajúc si ako ho využívajú, platil im súkromného učiteľa, kupoval im darčeky (18.).
Aj pri sobášoch sa nechal ovplyvniť. Po svadbách začal byt deťom na oštaru a ostáva sám opustený v penzióne. Bohužiaľ ani jedno z týchto manželstiev nie je šťastné a obe končia neverou, pretože neboli uzavreté z lásky, ale zo ziskuchtivosti. Dcéry ho navštevujú iba keď potrebujú peniaze. Časté hádky a problémy jeho dcér postupne ničia Goritove zdravie a položia ho až na smrteľnú posteľ (19.). Až na smrteľnej posteli si uvedomuje, že si to všetko zapríčinil sám (20.), obviňuje seba, spoločnosť aj dcéry, preklína ich, no vzápätí ich obraňuje (21.). Umrie sám, opustený bez peňazí v starom penzióne. jeho dve dcéry sa s ním neprišli ani rozlúčiť a ani na pohreb, poslali len koče so svojimi erbami, ale oni v nich neboli (22.). Na pohreb mu prichádza len Eugéne de Rastignac a Christophe, ktorý platili ešte aj všetky výdavky (23.). Christophe bol sluha z Vauquerskeho penziónu.
Eugéne de Rastignac, ďalší obyvateľ penziónu je mladý študent práva, ktorý sem prichádza z pokojného dedinského prostredia. Chce spoznať parížsku spoločnosť, s ktorou ho zoznamuje jeho vzdialená sesternica pani de Beauseant, ktorá patrí do najvyššej spoločnosti Paríža. No po čase zisťuje, že intrigy a klamstvá sú jediným kľúčom do skorumpovanej spoločnosti. Veľké sympatie u otca Goriota si získa tým, že sa zaľúbi do jeho dcéry Delphiny de Nucingen a ona mu jeho city opätuje s cieľom dostať sa do najvyššej spoločnosti prostredníctvom jeho sesternice.
Veľký vplyv má na Eugénia aj bývalý trestanec Vautrin, ktorý mu vyobrazuje parížsku spoločnosť takú, aká je, skazenú a povrchnú. Vautrin chce Eugénia prinútiť dostať sa k bohatstvu hoci aj za cenu zločinu, a preto dáva zabiť brata slečny Victorine, ktorá bola Eugénovi vybratá pre jej veľké dedičstvo. Eugéne sa napriek tomu rozhodne pre pani Nucingen. Vautrin je odhalený a zatknutý parížskou políciou. Román sa končí Rastignacovou cynickou výzvou „a teraz uvidíme, kto z koho.“
Balzac vychádza z presvedčenia, že človek nie je ani dobrý ani zlý, spoločnosť ho nekazí, ale podlieha spoločenskému prostrediu v dobrom i zlom.
citácie:
1. Najprv si prenajal byt, v ktorom teraz býva pani Couturová, a platil penziu tisícdvesto frankov ako človek, pre ktorého päť luisov viac či menej je iba maličkosť. (str. 18)
2. Pán Goriot bol človek skromný, u ktorého sa nevyhnutná sporivosť zvrhla na zvyk u ľudí, čo sa vlastnými silami dopracujú k majetku. Polievka, varené hovädzie mäso, za tanier zeleniny boli a mali navždy zostať jeho obľúbeným obedom. (str. 23)
3. - Ach, ach, vy sa s nimi ešte stretávate? – zvolali študenti. – Bravo, apík Goriot!
Ale starec nepočul žarty, čo sa po jeho odpovedi naňho sypali: opäť sa zadumal, čo tí, ktorí ho povrchne pozorovali, pokladali za stareckú otupenosť, vyplývajúcu z jeho slabomyseľnosti. (str. 26)
4. Zdal sa byť dobrý a šľachetný, mladý a neskazený uprostred vysokej spoločnosti, kde sú také vlastnosti zriedkavé.
5. - Kto bude trápiť otca Goriota, bude mať odteraz dočinenia so mnou,- povedal Eugéne a pozrel na suseda bývalého cestovinára, - je viac hoden ako my všetci. (str. 72)
6. Mal široké plecia, dobre vyvinutý hrudník, mocné svaly, masívne, hranaté ruky, na článkoch prstov husto zarastené chumáčikmi ohnivočervených chlpov. Jeho tvár, zbrázdená predčasnými vráskami, vyznačovala sa istou tvrdosťou, ktorú však vyvracali láskavé a družobné spôsoby. (str. 16)
7. Keď sa dajaká zámka zle odomkýnala, rýchlo ju rozobral, ponaprával, naolejoval, poopiľoval, zasa poskladal, vraviac: „V tom sa vyznám“ Ináč, vyznal sa vo všetkom, poznal lode, more, Francúzsko, cudzinu, obchodné veci, ľudí, udalosti, zákony, hotely aj väzenia. (str. 16)
8. Spôsob, ako si odpľúval, prezrádzal neochvejnú chladnokrvnosť, ktorá by mu nedala cúvnuť ani pred zločinom, aby sa dostal z povážlivej situácie. Jeho pohľad, ako prísny sudca, akoby prenikal do hĺbky každej otázky, každého svedomia, každého citu. (str. 16)
9. Predstavte si veľké čierne oči, nádhernú ruku, pekne formovanú nohu, oheň v pohyboch, ženu, ktorú markíz de Ronquerolles volal čistokrvným koňom. (str. 30)
10. Kedykoľvek prídete buďte si istý, že pánu de Restaud i mne urobíte nesmiernu radosť. V okamihu ako sa zabuchli dvere grófka hovorí sluhovi. Kedykoľvek príde tento pán, ani ja, ani pán nie sme doma.
11. Zdala sa štíhla, útla ako lastovička. Opojná ľúbeznosť jej očú, jemná hodvábna pleť, pod ktorou akoby vidieť prúdiť krv, očarujúci zvuk hlasu, svetlé vlasy...
12. Čoskoro sa ukáže vdova, vycifrovaná v tylovom čepci, spod ktorého visí vrkoč falošných, zle pripevnených vlasov, kráča, ťahajúc za sebou vyčaptané pantofle. Jej ostarnutá tučná tvár, z ktorej uprostred trčí nos ako zobák papagája, bucľaté rúčky, telnatosť, pripomínajúca sviečkovú babu,... Jej tvár, svieža ako prvý jesenný mrázik, oči obkolesené vráskami, ktorých výraz prechádza od úsmevu predpísaného tanečniciam až do trpkej namrzenosti úžerníka, napokon celá jej osobnosť vyjadruje penzión tak, ako penzión podmieňuje jej osobnosť. (str. 10)
13. - Drahý pán Eugéne, - povedala, - viete práve tak dobre ako ja, že otec Goriot nemá už ani sou. Dať obličky človekovi, ktorému onedlho zatlačíme oči, to je to isté, ako ich stratiť, a to tým skôr, že jeden povlak budeme musieť obetovať na rubáš. Okrem toho ste mi dlžen stoštyridsať frankov, pridajme k tomu štyridsať frankov na obliečky a niečo navyše za ostatné drobnosti, ako sviečku, čo vám dá Silvie, a všetko dovedna to robí aspoň dvesto frankov, čo chudobná vdova, ako som ja, nemôže stratiť. (str. 230)
- Vezmite tie prešité plachty číslo sedem. Preboha, veď je to pre mŕtveho ešte vždy dosť dobré, - pošepla jej. (str. 231)
14. - Doparoma, vari ho len nemali s tým pochovať? – ... – Veď je to zo zlata. (str. 236)
15. - Tak páni, posadajte si za stôl, - ozvala sa pani Vauquerová, - polievka vychladne. (str. 235)
16. Goriot prišiel zásobený bohatou garderóbou, s nádhernou výbavou veľkoobchodníka, ktorý si nič neodopiera ani vtedy, keď prestane obchodovať. Pani Vauquerová obdivovala vtedy pol tucta bielych plátenných košieľ, ktorých jemnosť bola tým zjavnejšia, že cestovinár nosieval na hladkej náprsenke dve ihlice spojené retiazkou a v každej bol vsadený veľký diamant. Zvyčajne si obliekal nevädzovobelasé šaty a brával si k nim každý deň vestu z bieleho piketu, pod ktorou sa kolísalo jeho hruškovito vyduté bruško a na ňom sa hompáľala zlatá reťaz ozdobená príveskami.
(str. 18)
17. Hoci vnútorné kútiky Goriotových očí boli spuchnuté, vyvrátené, ovisnuté, takže si ich musel často utierať, pani Vauquerová pokladala jeho výzor za príjemný a náležitý. (str. 19)
A tak v ten deň, keď sa u nej ubytoval pán Goriot, pani Vauquerová si ľahla večer rozpálená ako jarabica na slanine, rozpálená ohňom túžby, ktorá sa jej zmocnila, totiž odložiť Vauquerov rubáš a obrodiť sa v manželstve s Goriotom. Vydať sa, predať penzión, podať ruku tomu jemnému výkvetu meštianstva, stať sa váženou dámou v štvrti, chodiť v nej zbierať milodary pre chudobných, v nedeľu sa vydať na malý výlet do Choisy, Soisy, Gentilly, chodiť do divadla podľa chuti, do lóže, a nemusieť vyčkávať na voľné lístky, ktoré jej v júli dávali niektorí obyvatelia penziónu. Vysnívala si celé eldorádo malých parížskych domácností. Nikomu sa nepriznala, prikladajúc grošík ku grošíku. Dozaista sa pokladala, pokiaľ ide o majetok, za primeranú partiu. (str. 20)
18. Prirodzene obe dcéry vychovával veľmi nerozumne a bol šťastný, že mohol uspokojiť ich vrtochy.
19. Venoval som im celý život a ony mi teraz nevenujú ani hodinu. Som smädný, hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť boj v smrteľnom zápase, a ja zomriem, cítim to.
20. Nič som im neodoprel. Len ja som vinný, ale vinný z lásky.
21. - Ak neprídu? – opakoval starec vzlykajúc. – Ale ja zomriem v záchvate hnevu, hnevu! Zmocňuje sa ma hnev! V tejto chvíli vidím celý svoj život. Aký som len hlúpy. Neľúbia ma, nikdy ma neľúbili. To je jasné. Ak doteraz neprišli, už neprídu. Čím dlhšie budú meškať, tým ťažšie sa rozhodnú urobiť mi tú radosť. Poznám ich. Nikdy nevedeli vytušiť môj žiaľ, moju bolesť, moje potreby, nebudú vedieť vytušiť ani moju smrť; nevnikli ani len do tajomstva mojej nežnej lásky. ... (str. 225)
Vari zomriem ako pes? Hľa toto je moja odplata, opustenosť! Sú to podlé, zločinné duše, hnusia sa mi, preklínam ich! V noci stanem z truhly a budem ich znova preklínať, lebo veď napokon, priatelia moji, či nemám pravdu? Správajú sa veľmi mrzko, či nie? (str. 225)
- Povedzte vláde, kráľovskému prokurátorovi, nech mi ich privedú, chcem to!
- Veď ste ich prekliali.
- Kto vám to povedal? – užasol starec. – Veď viete, že ich ľúbim, že ich zbožňujem! (str. 226)
22. Jednako, keď už mŕtvolu položili na pohrebný voz, zjavili sa dva koče s erbami, koč grófa de Restaud a baróna de Nucingen, boli však prázdne a išli za pohrebným vozom až na cintorín Pére-Lachaise.
23. Keď o dve hodiny neskôr ani jeden zo zaťov neposlal peniaze, ani sa nikto v ich mene neprihlásil, Rastignac musel kňazovi zaplatiť. A keď si potom Sylvie pýtala desať frankov za zavinutie a zašitie starčeka do rubáša, Eugéne a Bianchon vyrátali, že by sami dvaja ťažko mohli vyplatiť všetky trovy, keby sa príbuzní mŕtveho nechceli o nič postarať. Medik sa teda podujal sám uložiť mŕtveho do truhly pre chudobných, ktorú dal priniesť z nemocnice, kde ju dostali lacnejšie. (str. 234)