Milan Kundera Směšné lásky - Já truchlivý bůh

Milan Kundera
Narodil sa v roku 1929, začal publikovať po 2. svetovej vojne. V básnickej zbierke Člověk zahrada širá (1953) zdôrazňuje tvorivý subjekt básnika, konflikty medzi jednotlivcom a kolektívom. Odmieta život len ako biologický fakt a horlí za život cieľavedomý. So súčasnosťou polemizoval v zbierke Monology (1957). Videl rozpory v citových vzťahoch medzi mužom a ženou. V ďalšom desaťročí sa M. Kundera venoval prozaickej tvorbe, ktorou sa stal známym na celom svete. S veľkým ohlasom sa stretla jeho kniha troch poviedok Směšné lásky (1963). Všetky boli sfilmované: Nikdo se nebude smát roku 1964, Já truchlivý Buh roku 1969 a Sestřička mých sestřiček sa vysielala ako televízna hra roku 1963. V línii anekdotického rozprávania o zvodcoch, ktorých úsilie sa zakaždým obracia proti nim, pokračoval aj v Druhém sešitu směšných lásek (1965) a v Třetím sešitu směšných lásek (1969).
Na tematiku Směšných lásek voľne nadväzuje aj prvý Kunderov veľký román Žert (1967). Ústrednú dejovú líniu tohto prozaického diela tvorí konfrontácia dvoch vysokoškolákov, ktorí sa počas štúdia zblížili. Ludvík Jahn je kritický, s ironickým nadhľadom na dianie okolo seba. Pavel Zemánek sa vie prispôsobiť, a preto je vždy a všade úspešný. Celý príbeh je zaujímavý tým, že pozostáva z niekoľkých vnútorných monológov hlavných postáv, ktorých subjektívne a sebaobhajujúce videnie vecí je samo osebe komické. Dobové pomery dokresľujú aj ďalšie postavy, predovšetkým rozhlasová reportérka Helena Zemánková. Trpké Ludvíkovo poznanie, že nič nemožno odčiniť, že všetky krivdy budú zabudnuté, posilňujú ešte ďalšie sujetové vrstvy príbehu.
Od roku 1975 pôsobil ako hosťujúci profesor na univerzite v Rennes. Roku 1979 bol zbavený československého štátneho občianstva a od tých čias žije vo Francúzsku. V emigrácii vydal romány Život je jinde, Valčík na rozloučenou, Kniha smíchu a zapomění a Nesnesitelná lehkost bytí. Námetom románu Nesnesitelná lehkost bytí (1980) je láska ako spôsob sebarealizácie, sloboda a zodpovednosť človeka pri hľadaní zmyslu života. Je to tragický príbeh lekára Tomáša a servírky Terezy. Tomáš pred príchodom okupačných vojsk roku 1968 uverejnil v literárnom časopise článok, za ktorý bol neskôr prenasledovaný. Emigroval do Švajčiarska, ale vrátil sa kvôli svojej láske Tereze. Nemôže vykonávať lekársku prax, ani si nájsť primerané zamestnanie. nakoniec ho prijmú na JRD ako vodiča. Román sa končí tragickou smrťou, haváriou Tomáša a Terezy.

Autor poukázal na deštruktívne pôsobenie poaugustového vývoja na spoločnosť i jednotlivca. Román bol na základe ankety amerického časopisu Times zaradený medzi desať najlepších románov 80. rokov.

SMĚŠNÉ LÁSKY: JÁ TRUCHLIVÝ BUH
Na začiatku príbehu sa rozprávač Adolf stretol s istým človekom, ktorý je na návšteve v Brne len jeden deň a už si všimol poslucháčku spevu na konzervatóriu s dieťaťom. Rozprávač slečnu s dieťaťom veľmi dobre pozná a prejavuje sklamanie, že nie je autorom dieťaťa, len tohto príbehu. Adolf vedie pomyslenú konverzáciu s počúvajúcim (str.8). Robil všetko možné, aby si ju získal. Nosil jej kvety, no neskôr zistil, že ich ukazovala svojim spolužiačkám a tvrdila im, že sú od Lambrechta, tenoristu brnenskej opery. To ho prinútilo robiť veci, za ktoré sa hanbil a boli mu úplne nedôstojné. Tri dni dopredu si namáhavo cvičil áriu z Rusalky, aby sa neskôr, keď ju bude doprevádzať na klavíri, mohol tváriť, že to hrá z listu. Vo vzájomnom vzťahu však nepokročili a bodkou za všetkou jeho snahou bola ich spoločná prechádzka, kde definitívne pohorel, keď ju nazval „Janou z Arcu“. Tu sa prejavila Janina nesmierna hlúposť a naivita (str.10). No ani túto jeho teóriu nepochopila s humorom a odišla (str.10). Adolfa sa to pravdepodobne veľmi nedotklo, pretože začal hneď chodiť s brunetkou, ktorej nohy ho upútali (str.11). Zatiaľ čo trávil dni s brunetkou, zoznámil sa s istým grékom, Apostolom. Bol to bývalý partizán, ktorý bol ranený a dostal sa do Čiech, kde sa naučil dobre hovoriť po česky. Bol na invalidnom dôchodku, naučil sa dokonale leňošiť a mal dosť času premýšľať o ženách. Chodieval s Adolfom na pivo. A tu ho raz napadlo, že dá Apostolovi darček - slečnu Janu (str.12). Apostol sa najprv zdráhal, no dali si ešte jedno pivo a napokon sa dal presvedčiť. Bola nedeľa. Adolf si požičal od jedného priateľa, ktorý bol známy svojou výstrednou eleganciou, nádherné kockované sako, nylonovú bielu košeľu a motýlika. Obliekol do toho Apostola a zaviedol ho do kaviarne Bollevue, kde chodievala slečna Jana. Keď vošli do kaviarne, niekoľko stolov sa za nimi obzrelo. Bol to predovšetkým stôl, kde sedela Jana. Adolf išiel za ňou a natáral jej, že Apostol Achilles je dirigentom aténskej opery. Pozval ju k stolu, aby ju s ním zoznámil. Jana samozrejme neodmietla, len nevedela, ako sa s ním dorozumie. Na to jej Adolf ponúkol, že jej bude tlmočiť (str.16). Ich konverzácia sa niesla v takom zmysle, že Apostol rozprával po grécky, a keďže Adolf mu nerozumel ani slovo, vymýšľal si svoju verziu, ktorou lichotil Jane (str.19).

Po dlhom rozhovore prejavil Apostol záujem vypočuť si Janin spev. Adolf navrhol svoju garsónku, ako sa dopredu dohodol s Apostolom. Apostol sedel v kresle a počúval. Keď Jana dospievala, Adolf jej „tlmočil“, že jej Apostol pomôže, aby spievala v Aténach. Jana bola taká nadšená, že mu ešte chcela zaspievať. Adolf však vyhlásil, že má povinnosti a musí niekde odísť. Napokon to vyriešili tak, že nechal Janu s grékom v garsónke a on išiel za svojimi povinnosťami. Vrátil sa o štyri hodiny. Jana sa tvárila šťastne a Apostol vznešene. Príliš ho nevnímali a rýchlo odišli. Ešte v ten istý večer prišiel Apostol za ním, bol nadšený a žiaril (str.22). Adolf ho s trýzňou počúval a postupne si uvedomoval, že spravil dosť veľkú chybu (str.23). Apostol sa s Janou chcel ešte stretnúť, no na druhý deň mal odchádzať späť do Atén. Chcel jej povedať pravdu. Počkal ju pred konzervatóriom, ale Jane ani neprišlo na um , že by mohla poznať toho ošumelého, hranatého chlapíka s nohavicami bez pukov a s klátivou chôdzou. Obaja boli nešťastní. Milovali hlúpe a povýšené dievča. Po mesiaci Jana zistila, že bude mať dieťa. Nechala si ho a každému rozprávala, akého má geniálneho otca a že sa po ňu vráti. Adolf bol pripravený navrhnúť jej, že si ju vezme aj s dieťaťom, ale Jana sa k nemu správala ešte chladnejšie než kedykoľvek predtým. Adolf to všetko vymyslel pre svoje pobavenie. On je boh tohto príbehu, ale aký trúchlivý...