Jozef Cíger Hronský - Jozef Mak

Stručne o živote J. C. Hronského

Jozef Cíger-Hronský, pred zmenou priezviska Jozef Cíger (* 23. február 1896, Zvolen – † 13. júl 1960, Luján, Argentína) bol slovenský spisovateľ, učiteľ, maliar, redaktor, nakladateľ, publicista, autor literatúry pre mládež, neskôr tajomník a správca Matice slovenskej.

Narodil sa v stredoslovenskej rodine tesárovi Petrovi Pavlovi Cígerovi a Jozefíne Cígerovej, rodenej Markovej. Pochádzal zo siedmich detí, boli štyria bratia a tri sestry. Za manželku si vzal Annu Valériu, rodenú Ružinákovú, s ktorou mal syna Juraja. V rokoch 1902-1907 navštevoval ľudovú školu vo Zvolene, neskôr pokračoval v rokoch 1907 – 1910 na meštianskej škole v Krupine, a napokon v rokoch 1910 – 1914 dokončil svoje vzdelanie na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach.

Začínal písaním noviel a krátkych próz, ktoré neskôr vyšli v zbierkach U nás, Domov, Medové srdce alebo Podpolianske rozprávky. Vo svojich dielach často opisuje obyčajných slovenských ľudí, často sa vracia i k spomienkam na detstvo, takže niektoré jeho diela sú silne autobiografické. Do svojich diel pre deti zas vkladá dobrodružstvá a učenie o kresťanskej láske. Často sa sústreďoval na historickú látku, no väčšinou skĺzol do oblasti legiend, hoci v jeho príbehoch vystupujú reálne postavy z histórie. Taktiež upravoval slovenské ľudové rozprávky, no vytváral aj svoje vlastné, ktoré úplne odbočujú od klasickej schémy ľudových rozprávok, ale skôr dávajú vyniknúť fantázii, humoru, ktoré vytvárajú pre deti svoj vlastný príťažlivý svet. Niektoré jeho diela vyšli v angličtine, maďarčine, češtine, poľštine alebo ruštine.


Charakteristika sociálno – psychologického realizmu

Autor v diele preniká do vnútra človeka v stave spoločenského ohrozenia. Dej sa odvíja na dedine, pričom je tematicky rozvetvený na viac častí. Hrdinovia sú obyčajní ľudia s mravnou prevahou nad bohatstvom a mocou.

Kompozícia diela

Dielo Jozef Mak sa skladá zo 75 nie veľmi dlhých kapitol, pričom každá z nich je označená príslušným čislom. V diele sú 4 dejové línie. Začína sa to celé ľúbostným vzťahom Jozefa a Maruše. Keď sa vráti Jozef domov a zistí, že Maruša sa vydala za jeho brata, zamiluje sa do July. Tieto dejové línie sa prelínajú s ďalšimi a to s budovaním železnice a dediny a s opismi prírody.

Opis prírody v diele

„Zelený svit ovíjal svoje vlákna okolo drevených zrubov a šindľových striech. Oblôčik matere Jozefa Maka vyduchoval ustaté, zomdlené, žlté svetlo a chladná hmla sa čudovala, tichšie si líhala na zem pod týmto oblokom. Vetra a ľudí nebolo, o tomto čase neštekali ani psi.”

“Do dolín plazila sa noc, z hlbín vyvierala tma sťa zo studní, belasela a ponad ňu na západných hrebeňoch prelievalo sa roztopené zlato. Potom prišli neviditeľné ohromné pavúky a sivkastou pavučinou zasnovali noc do dolín. Na oblohe, ktorá je tu na holiach oveľa ozrutnejšia, zažmurkali božie lampy a Jozef Mak sa zabudol prizrieť, od ktorej strany sa nesú oblaky, a ľahol si ta, kde mu August Kubanda rozkázal.”

“Cesty, čo vedú z vrchov, hoci sú hlboko vryté do tvrdej prsti, nevyhrabali ľudia. Na jar, keď vrchy začnú striasať sneh, poplašené mrazy sa utopia a zákerne vlížu sa do tvrdých úbočí, pomstia sa na úteku, zahryznú do kameňa a hliny, a ľudia si namyslia o takýchto štrbinách, že sú to cesty.“

„Neskoro v noci, keď mesiac tuho svietil do chalupy."

„Ráno, ešte rosa neboa ani suchá...“


Motív inoväte v diele

„Inovať je najnádhernejší závoj. Nijakej panne na svete neutkajú takú nádheru, akú si utká sama príroda, keď sa jej zachce, hoc by to bola panna zo sedemdesiatich kráľovských palácov. Ani príroda - panna si ho nedopraje hocikedy, sťa by sa i jej závoj mal podrať, pominúť, a vyberá si ho, oblieka iba vo výnimočných prípadoch. Príroda - panna rada sa parádi po celý rok, truhla so šatmi ako by nemala dna. Azda ani nemá dna naozaj a čo sa namyslí, to je hneď na vrchu. A parádnica namýšľa si každú chvíľu inšie a ináč. Kto ju pozoruje, ten všeličo vystriehne od rána do večera a od večera do rána zasa mnoho. Do roka ešte viac a keby človek mohol žiť veky, dávno, dávno by nemal slov pre všetky zázraky večne nespokojnej parádnice. „

Autor týmto opisuje aká je príroda úžasná, mnoho krát lepšia ako človek, a aké dobré by bolo žiť večne, aby si túto krásu prírody mohol človek vychutnávať.
„Potom v pondelok prišla inovať. Veď vieme, inovať je najparádnejší závoj. Hocikde a hocikedy ho niet. Pekný je závoj na vyšedivených lúkach, ale teraz nerozložil sa po rovinkách, ani po úbočiach nie. Inovať nesadla ani na smreky, ani na vŕby neprišla o polnoci, ako chodieva, prišla za bieleho dňa a sadla iba na Makovu chalupu, nie po streche, nie na prahu, nie po celej chyži, iba na Julinu tvár sadla. Na čelo, na privreté oči, na biele pery. Na Julin biely úsmev. Hej, Jula sa usmievala i potom, keď bola mŕtva.“

Autor týmto opisuje smrť July. A Jozef Mak považuje za peknú aj teraz, keď je už mŕtva. A Jozef ? Ten tiež. Teraz po smrti svojej manželky zistil aká bola dobrá ale ľutovať a plakať je už neskoro.


Kontrast postáv v diele

Jano vytvára kontrast k Jozefovi, lebo ten pasívne prijíma krivdy, on dáva najavo svoju nespokojnosť. Jula a Maruša svojim postojom k Jozefovi.


Hlavné postavy

Jozef Mak – je synom Evy Makovej. Autor ho v úvode citátom označil ako človeka – milióna. Je zvláštny už len tým, že je nemanželské dieťa. V živote ho stretávajú rôzne prekážky, ktoré berie ako fakty a musí sa s nimi stotožniť. V diele koná podľa seba a nedbá na to, čo mu poradia druhí. Nevie si nájsť s Julou spoločnú cestu, opäť sa vracia k Maruši, ktorá spácha samovraždu a Jula nakoniec zomiera. Jedno ale nemal rád, a to keď niekto nadával. Jeho meno – Mak, vyjadruje, že je súčasťou sveta, a je ako každý iný človek. Ani preňho neplatia výnimky, čo sa prekážok v živote týka.

„Nuž všetkým ľuďom a vo všetkom dával za pravdu. Ale ak ľudia veľmi kliali, odšuchol sa ďalej, ak sa veľmi smiali, krútil nad nimi hlavou, lebo ani jedno nemal rád, ani jedno nechápal, ba vari sa teraz obojeho bál.“

Jano Mak – Je Jozefovým nevlastným bratom. Je starší o šesť rokov, a v mladosti sa za Jozefa hanbil. Musel ale pomáhať s je výchovou, lebo doma vtedy bola bieda. V kontraste na rozdiel od Jozefa rany od života neprijíma a nezmieruje sa s nimi len tak, ale dá najavo čo sa mu nepáči.

Maruša Meľošovie – Dcéra Hany Meľošovej ( krstnej mamy Jozefa Maka ), neskôr manželka Jána maka, Jozefovho brata. Je usilovná, pekná a pracovitá. Ale alkohol ju zmenil na škaredú a skazenú, aj dieťa jej jedno zomrie, druhé má asi nejakú chorobu, okolo neho stále lietajú muchy. Jano ju neustále bije a je v ich manželstve nešťastná. Podvádza Jana s Jozefom aj napriek tomu, že Jozef je ženatý s Julou. Nakoniec umiera opitá.

Jula Petrisková - Jej sestry neverili, že by sa niekedy mohla vydať. Mala určený osud starej dievky. Ľavú ruku mala chorú, od pleca až po lakeť vyschnutú a vždy pomáhala tomu, kto to potreboval. Dokonca aj po svadbe s Jozefom sa istý čas správala ako jeho slúžka, aj keď ju Jozef za to karhal a nepáčilo sa mu to. Z času na čas strážila Marušino dieťa. Keď jej sestry zistili, že sa chce vydávať, vykričali Jozefovi, že je len mrzáčka. Jula mala rada Jozefa, a keď sa dozvedela o jeho vzťahu s Marušou nič mu nevyčítala. Jozef k nej bol chladný. Iní muži svoje ženy bili, no on nie. Jula si myslela, že mu ani za to nestojí. Porodila mu syna Jožka a neskôr aj dcéru, ale Jula po pôrode umrie. Jozef si až tesne predtým uvedomí, aká je Jula dobrá, a že ju má rád, no je už neskoro.


Môj názor s interpretáciou diela

Román Jozef Mak je románom o ľudskom utrpení. Toto utrpenie sa predstavuje ako sled vonkajších udalostí, akými sú bieda, nezamestnanosť. Hronský vytvoril vo svojom románe neopakovateľný umelecký obraz mladého slovenského človeka. Na pozadí povojnových pomerov sa sústredil na objavovanie vnútorného sveta konajúcich postáv. Tento román je históriou tvrdej, od roboty zakrvavenej päste Jozefa Maka. Trpel totiž v celom diele, či už zo strany rodiny alebo práce. Voči svojmu osudu sa stal pasívnym. V mladosti musí znášať krivdu svojej vyvolenej, práve svojim bratom, neskôr matkinu, ženinu aj Marušinu smrť.