Stručne o živote J. C. Hronského

Jozef Cíger-Hronský, pred zmenou priezviska Jozef Cíger (* 23. február 1896, Zvolen – † 13. júl 1960, Luján, Argentína) bol slovenský spisovateľ, učiteľ, maliar, redaktor, nakladateľ, publicista, autor literatúry pre mládež, neskôr tajomník a správca Matice slovenskej.

Narodil sa v stredoslovenskej rodine tesárovi Petrovi Pavlovi Cígerovi a Jozefíne Cígerovej, rodenej Markovej. Pochádzal zo siedmich detí, boli štyria bratia a tri sestry. Za manželku si vzal Annu Valériu, rodenú Ružinákovú, s ktorou mal syna Juraja. V rokoch 1902-1907 navštevoval ľudovú školu vo Zvolene, neskôr pokračoval v rokoch 1907 – 1910 na meštianskej škole v Krupine, a napokon v rokoch 1910 – 1914 dokončil svoje vzdelanie na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach.

Začínal písaním noviel a krátkych próz, ktoré neskôr vyšli v zbierkach U nás, Domov, Medové srdce alebo Podpolianske rozprávky. Vo svojich dielach často opisuje obyčajných slovenských ľudí, často sa vracia i k spomienkam na detstvo, takže niektoré jeho diela sú silne autobiografické. Do svojich diel pre deti zas vkladá dobrodružstvá a učenie o kresťanskej láske. Často sa sústreďoval na historickú látku, no väčšinou skĺzol do oblasti legiend, hoci v jeho príbehoch vystupujú reálne postavy z histórie. Taktiež upravoval slovenské ľudové rozprávky, no vytváral aj svoje vlastné, ktoré úplne odbočujú od klasickej schémy ľudových rozprávok, ale skôr dávajú vyniknúť fantázii, humoru, ktoré vytvárajú pre deti svoj vlastný príťažlivý svet. Niektoré jeho diela vyšli v angličtine, maďarčine, češtine, poľštine alebo ruštine.


Charakteristika sociálno – psychologického realizmu

Autor v diele preniká do vnútra človeka v stave spoločenského ohrozenia. Dej sa odvíja na dedine, pričom je tematicky rozvetvený na viac častí. Hrdinovia sú obyčajní ľudia s mravnou prevahou nad bohatstvom a mocou.

Kompozícia diela

Dielo Jozef Mak sa skladá zo 75 nie veľmi dlhých kapitol, pričom každá z nich je označená príslušným čislom. V diele sú 4 dejové línie. Začína sa to celé ľúbostným vzťahom Jozefa a Maruše. Keď sa vráti Jozef domov a zistí, že Maruša sa vydala za jeho brata, zamiluje sa do July. Tieto dejové línie sa prelínajú s ďalšimi a to s budovaním železnice a dediny a s opismi prírody.

Opis prírody v diele

„Zelený svit ovíjal svoje vlákna okolo drevených zrubov a šindľových striech. Oblôčik matere Jozefa Maka vyduchoval ustaté, zomdlené, žlté svetlo a chladná hmla sa čudovala, tichšie si líhala na zem pod týmto oblokom. Vetra a ľudí nebolo, o tomto čase neštekali ani psi.”

“Do dolín plazila sa noc, z hlbín vyvierala tma sťa zo studní, belasela a ponad ňu na západných hrebeňoch prelievalo sa roztopené zlato. Potom prišli neviditeľné ohromné pavúky a sivkastou pavučinou zasnovali noc do dolín. Na oblohe, ktorá je tu na holiach oveľa ozrutnejšia, zažmurkali božie lampy a Jozef Mak sa zabudol prizrieť, od ktorej strany sa nesú oblaky, a ľahol si ta, kde mu August Kubanda rozkázal.”

“Cesty, čo vedú z vrchov, hoci sú hlboko vryté do tvrdej prsti, nevyhrabali ľudia. Na jar, keď vrchy začnú striasať sneh, poplašené mrazy sa utopia a zákerne vlížu sa do tvrdých úbočí, pomstia sa na úteku, zahryznú do kameňa a hliny, a ľudia si namyslia o takýchto štrbinách, že sú to cesty.“

„Neskoro v noci, keď mesiac tuho svietil do chalupy."

„Ráno, ešte rosa neboa ani suchá...“


Motív inoväte v diele

„Inovať je najnádhernejší závoj. Nijakej panne na svete neutkajú takú nádheru, akú si utká sama príroda, keď sa jej zachce, hoc by to bola panna zo sedemdesiatich kráľovských palácov. Ani príroda - panna si ho nedopraje hocikedy, sťa by sa i jej závoj mal podrať, pominúť, a vyberá si ho, oblieka iba vo výnimočných prípadoch. Príroda - panna rada sa parádi po celý rok, truhla so šatmi ako by nemala dna. Azda ani nemá dna naozaj a čo sa namyslí, to je hneď na vrchu. A parádnica namýšľa si každú chvíľu inšie a ináč. Kto ju pozoruje, ten všeličo vystriehne od rána do večera a od večera do rána zasa mnoho. Do roka ešte viac a keby človek mohol žiť veky, dávno, dávno by nemal slov pre všetky zázraky večne nespokojnej parádnice. „

Autor týmto opisuje aká je príroda úžasná, mnoho krát lepšia ako človek, a aké dobré by bolo žiť večne, aby si túto krásu prírody mohol človek vychutnávať.