Názor postáv na vojnu a zabíjanie

Na celom svete je len veľmi málo ľudí, ktorí majú radi vojnu. Tí ostatní trpia, majú strach a vojnu nenávidia, alebo v nej bojujú s vedomím, že musia. Rovnako to je s postavami v diele od Ernesta Hemingwaya, Komu zvonia do hrobu. Všetky postavy majú negatívny vzťach k vojne, ale vedia, že inak ako vojnou by svoj cieľ nedosiahli. V tomto prípade je to boj za republiku v Španielsku, po ktorej tak veľmi túžia. Chcú ju tak veľmi, až sú ochotní obetovaľ sa a bojovať vo vojne.

Preto zabíjajú aj oni, aj keď s veľkým odporom a strachom. Vedia, že nepriatelia sú takí istí ľudia ako oni, ale bez zabíjania a útokov vojnu nevyhrajú. Jedinou postavou s pozitívnym vzťahom k zabíjaniu je Pablo. Je veľmi bystrý, ale aj veľmi surový. Jemu sa vraždenie veľmi páčilo, mal radosť z nešťastia nepriateľa. Nerobí mu problém zabíjať, pozerať sa na trpiacich ľudí. V minulosti bol úžasným organizátorom útokov. Zorganizoval dokonalý útok na mestečko, kde zomrelo veľa nepriateľov. Užíval si smrť protivníka.

„Mne sa to páčilo, všetko okrem toho kňaza. To bolo pre mňa sklamanie. Veľmi škaredo zomrel. Choval sa veľmi málo dôstojne.“

Z citátu možeme vidieť že nenávidel, keď niekto zomieral nedôstojne, keď sa položil tesne pred smrťou. Pre jeho názory a tvrdosť ho zvyšok skupiny obviňoval, nenávidel, ale aj rešpektoval. Vedeli, že bez takýchto tvrdých a odhodlaných ľudí by vojnu nevyhrali. Takíto ľudia sú vo vojne potrební. Postupom času sa však menil a prestal túžiť po zabijaní a vojne. Začal sa báť smrti a vojna preňho už neznamenala to čo predtým.

„Za jeden rok vojny je z teba leňoch, ožran a zbabelec.“

Povedala Pilar, pretože aj ona ho mala radšej keď bol väčší surovec. Prebrala zaňho vedenie skupiny. Bola tiež odvážna, verná, aj keď bystrá nebola. Videla zmysel vo vojne, vedela, že to je jediná cesta ako dosiahnuť republiku. Milovala republiku a bola ochotná urobiť pre ňu čokoľvek. Podporila každú myšlienku v ktorej videla novú nádej. Taká bola aj úloha Roberta Jordana a to vyhodiť prístupový most. Aj keď ostatní nechceli túto Robertovu myšlienku podporiť, ako jediná súhlasila. Jej silnú vieru v republiku dokazuje to nasledujúci citát.

„Ja som za republiku. A republika je most. Ja som republikánkou už dvadsať rokov.“

Samú seba prirovnala k chlapovi, pretože jej nerobilo prolém zabiť. Aj keď potom cítila slabosť v žalúdku vedela, že je to potrebné a za republiku môže bojovať iba takto.

„Cítila som slabosť v žalúdku, keď som sa dívala na mŕtvych žandárov, čo tam ležali pod stenou.“

Videla ako vojna všetko ničí, ako rozbíja rodiny, vzťahy, preto si vzala na starosti Máriu, ktorú našli pri vlaku. Cítila zodpovednosť za jej nešťastie a preto sa o ňu začala starať a zabezpečila, aby Mária aj počas vojny cítila lásku. Mária vojnu nenávidela. Mala k nej veľký odpor hlavne kvôli zabíjaniu. Vojna jej zabila oboch rodičov, jej oholili vlasy. Vedela, že vojnu musia vyhrať kvôli republike, ale sama nemala svoj názor. Ešte si ho len tvorila. Jediné čo vedela určite bolo, že vojna je niečo veľmi negatívne a zlé a veľmi sa jej bála. Hocikedy mohla prísť o niekoho ďalšieho. Zaľúbila sa do Roberta a tiež ho nechcela stratiť.

„Republika je republika a že musíme zvíťaziť, to je niečo iného. Ale, ach, preblahoslavená, presladká Panna, daj, navráť mi ho od toho mosta a vykonám všetko, čo len prikážeš.“

Zažila strašné veci, ktoré ju hlboko poznačili. Preto o ďalších nedokázala ani počúvať.

„Ja to nechcem počúvať. Pery sa jej začali chvieť a Robert Jordan čakal, že sa rozplače. Prosím ťa Pilar, nerozprávaj.“

Sama by nedokázala nikoho zabiť. Je to pre ňu veľmi krutá vec a tak ako nenávidí vojnu nenávidí aj zabíjanie. Teší sa na to, že keď vojna skončí, bude môcť žiť s Robertom ešte veľmi dlho. Na záver jej vojna zobrala aj jeho, to posledné čo milovala.

Robert Jordan ako jediný zo skupiny nepochádzal zo Španielska. Bojoval v tejto vojne lebo vypukla v krajine, ktorú mal rád a verí v republiku. Vie že keby sa republika zničila, život by bol neznesiteľný pre všetkých, čo v ňu veria.

„Ak nevyhráme túto vojnu, nebude ani revolúcie, ani republiky, ani teba, ani mňa, ničoho.“

Snaží sa pomôcť ako dobrovoľník. Berie vojnu so všetkým čo k nej patrí. Nebojuje preto lebo musí, ale chce. Vojna preňho znamená len boj za lepšie, ktorého sa chce zúčastniť. Je si vedomý toho, že vo vojne musí zabíjať a nič s tým nenarobí. Dokázal vraždu človeka prirovnať k zabíjaniu zvierat. Takúto myšlienku nedokázal pochopiť Anselmo. Zabíjanie ľudí je iba povinnosť. Nerobí to pre radosť ani pôžitok, ale pretože musí.
„To nikto nerád robí, iba takí, čo majú v hlave o koliesko menej. Ale nie som proti tomu keď treba. Ked ide o vec.“

Nezamýšlal sa nad smrťou, nebojí sa zomrieť. Takisto mu nerobí problém obetovať sa. Je si vedomý toho že zomrieť nechce, ale je so smrťou zmierený. Preto navrhol Anselmovi pri vyhadzovaní mosta toto:

„Vyhoď most, ak by šli tanky! O mňa nedbaj.“

Začal mať strach z umierania, keby to trvalo veľmi dlho a bolelo. Pri tom všetkom mal šťastie, lebo kosť na zlomenej nohe mu preťala nerv a on necítil bolesť. V pokoji sa rozlúčil so skupinou a Máriou. Vsugeroval si krásnu myšlienku. Ak bude žiť jeden z nich dvoch, Márie a Roberta, ten druhý bude stále s ním, žiť v jeho vnútri. Ani v poslednej chvíli neprestal myslieť na boj a tešil sa z prichádzajúceho vojaka, ktorého mohol trafiť a tak ho zdržať. Veril že na tomto mieste zomieral pre nejaké poslanie. Nievieme či sa mu to podarilo.

Robertov dobrý priateľ bol starec Anselmo, ktorý ho priviedol do Pablovej supiny. Taktiež bojoval za republiku, ale nenávidí vojnu a zabíjanie. Nevidí v zabíjaní zmysel, radšej by bol keby sa vo vojne nemuselo zabíjať.

„Len keby sme vyhrali túto vojnu a nemuseli nikoho strieľať.“

Chvel sa a bál pri pomyslení, že má niekoho zabiť. Bol veľmi dobrý človek a keď ostal sám, čo sa stávalo dosť často, zamýšľal sa nad vojnou a zabíjaním. Vždy prišiel iba k záveru, že to nemá zmysel. Napríklad pri pozorovaní mosta videl stráže ako sedeli vnútri v teple a boli úplne rovnakí ľudia ako on. Rovnako potrebovali jedlo, teplo, dokonca zo zúfalstva a zimy k nim chcel prísť, zaklopať na dvere ako prieteľ a chvíľku sa ohriať. Neskôr si uvedomil, že by to predsa len bola hlúposť. V niečom odlišní boli. A to v politickom názore. Ten ich robil nepriateľmi. Veľmi ho mrzelo, že sa ľudia navzájom vraždia. Prirovnal ich k boháčom.

„Zabiť ich, to ich nič nenaučí. Človek ich nemôže vyhubiť, lebo z ich semena vzíde čosi nové a v tom bude ešte väčšia nenávisť. To by sa mali naučiť všetci naši nepriatelia.“

Podľa neho vojna aj tak k ničomu nevedie, iba budí väčšiu nenávisť medzi ľuďmi. To je iba horšie. O ľuďoch ktorí zabíjajú si myslel, že každý časom zosurovie a prestane mať zábrany. Aj keď je vraždenie vo vojne nevyhnutné, podľa jeho svedomia je to aj tak veľký hriech a všetci budú musieť spraviť niečo veľmi veľkého, aby to odčinili.

„Myslím, že každý, kto to robí, časom zosurovie, a myslím, že aj keď treba zabiť, je to veľký hriech a že potom budeme musieť spraviť niečo veľmi veľkého, aby sme to odčinili.“

Videl všetky negatíva a výsledky vojny. Hlavne osamelých ľudí. Tvrdil, že on osamelý nie je. Ale osamelí sú všetci vojaci a vdovy po všetkých vojakoch a všetci tí, čo stratili rodiny alebo rodičov. Vedel že on má niečo, na čo je veľmi hrdý a nikto mu to nemôže vziať. Pracoval za republiku. Veľmi po nej túžil a kvôli republike porušil všetky svoje zásady a zabil človeka. Bolo mu to veľmi nepríjemné, sám tomu nechcel veriť, že to naozaj urobil. Bol to preňho taký istý človek ako on. Vojna pripravila o život aj Anselma. Nezabili ho, ale pri vyhadzovaní mosta ho zasiahol výbuch.

Vojna zabila mnoho ľudí. Mala veľmi veľa negatív. Ľudia sa museli skrývať, boli osamelí, vystrašení. Málokto ju prežil nepoznačený. Pablova skupina stratila tiež troch členov, ale nemohli sa zamýšľať nad tým koho stratili ale ďalej bojovať o prežitie a o republiku. Naučili sa brať smrť takú aká je a byť v strehu nepretržite každý deň. Aj naďalej verili svojmu snu v republiku a verili vo výhru a v lepší život.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ernest Hemingway - Komu zvonia do hrobu