Kompozícia a štylistika diela


Je to nadčasové dielo, ktoré poukazuje na narušené ľudské vzťahy, bezcitnosť, pokrytectvo. Zaraďujeme ho ako psychologicko-kritický romám, ktorý nie je členený na kapitoly či časti. Sú tu dôležité opisy prostredia a vsuvky, ktoré uvádzajú postavy do deja. Postavy sú výnimočné, ale obsahujú prvky typického. Autor využíva fantáziu, detaily, hlbokú psychoanalýzu, vášne svojich hrdinov stupňuje do extrémnych podôb. Balzac používa témy zo skutočného života, dôverne pozná prostredie o ktorom píše, kde žijú jeho postavy. V jeho dielach sa vyvíjajú hrdinovia aj spoločnosť. Narušuje epickú stavbu, odbočuje od hlavnej témy.

Balzacova osobnosť sa odrazila aj v jeho diele, kde nejde o statické romány pokojného rytmu. Práve naopak, je to román s prudkým dejovým rytmom, kde ide o zachytenie silnej vášne, alebo veľkej sily. Môže to byť láska k dcéram, šialenstvo vynálezcu, mánia sukničkára, zaťatosť úžerníka, najčastejšie však ambicióznosť mladých, ktorí idú dobývať svet, ako kedysi Balzac sám. V jeho diele to je najmä Rastignac. Pravý Balzacovský román sa vyznačuje rytmom ustavične sa zrýchľujúcim, ustavične sa stupňujúcim spádom deja, ktorý vyvrcholí v záverečnej tragickej scéne. Je to teória ,, kameňa padajúceho po svahu“, ako ju Balzac sám nazval. Preto v úvode románov venuje veľa miesta podrobnému opisu prostredia, portrétu, prípadne životopisu hrdinov, aby potom už nijaké ,,vysvetľovanie“ nerušilo spád deja.

Najúžasnejší je jeho svet postáv videný s rozmanitosťou, všetky typy a všetky prostredia majú u neho miesto. V tomto románe prevláda skôr reč postáv ako autorská reč, postavy vedú často veľmi dlhé monológy, v ktorých vyjadrujú svoj názor na určitú problematiku. Vety sú väčšinou zložené a dlhé, vyskytuje sa tu veľa básnických prvkov. Používaný je hovorový štýl francúzskej šľachty, gradácia, skomoleniny slov, prístavky, apoziopézy, nedokončené vety, na zamýšľanie. Autor nechce ovplyvniť čitateľa, raz súhlasí s postavou, inokedy nie. Na začiatku sa nachádza autorská reč, autor má obavy, či bude román pochopený aj za hranicami Paríža.

Anastasia, Delphine- vyšší štýl, nie sú vzdelané, snažia sa byť vznešené
Otec Goriot- jednoduché vyjadrovanie, prosté, občas hlboké myšlienky
Eugene- filozofické úvahy, vsuvky, vyšší štýl
Vautrin- žargón- sorbona- hlava,veľmi dobré rečové schopnosti, drsné výrazy, vulgarizmy


Básnické prvky:

parentéza: „Za samého smiechu a pri žartoch, na ktoré tá komicky prednesená reč akoby dala signál, Eugén zachytil kradmý pohľad Tailleferovej
epiteton: drobné príležitosť; ušľachtilé city ; koketná vdova,tupé zviera,materiálny Paríž,....
prirovnanie: oči zapaľovali ako uhlíky Už je tu krásna ani hviezda. Paríž je ako oceán, treba doň vpadnúť ako delová guľa. Je čerstvá ani ružička.
Rečnícke otázky: Bože, prečo mi dávaš trpieť ešte aj dnes? Znivočila ju neresť, smútok, či vášeň? No či naozaj nevedia, čo je to ísť cez mŕtvolu vlastného otca?
Pleonazmy: hromadenie slov: vetché, nahnité, rozhegané, ošúchané, doráňané, okyptené, poškodené, psota sporovlivá, zhustená, zodratá.
Apoziopéza: Eugén, ak ste ich predali, stratili............Och to by bolo zle. Bojím sa, aby to nebol zápal pľúc, práve čakám na lekára......... Pán Goriot už dlho u vás neostane.... On už nepočuje...............zošalela som.
Metafory: Zlato pohľadu sa zmenilo na sivé olovo. Vznešený Paríž nepozná bledé tváre. Som smädný, som hladný, srdce mi horí.
Zdrobneniny: miláčik, anjelikovia, detičky, očičká,....
Pejoratíva: chumaj, zvrhlík, špiceľ, podliak,.....