Útvar: tragédia
Kompozícia: prológ, 5 dejstiev, epilóg

Postavy:

Antigona - dcéra tébskeho kráľa Oidipa
Isména - jej mladšia sestra
Kreón - tébsky kráľ
Eurydika - jeho manželka
Haimón - syn Kreonta a Eurydiky
Teiresias - veštec
Strážca
Prvý posol
Druhý posol
Náčelník zboru
Zbor tébskych starcov

Dej sa odohráva pred kráľovským palácom v Tébach v mýtickej dobe.

Prológ:

Antigona, s obetnou kanvicou v ruke, vychádza so svojou mladšou sestrou Isménou z paláca, aby sa s ňou osamote porozprávala o príkaze, ktorý vydal ich strýko, tébsky kráľ Kreón. Kreón ustanovil pohreb so všetkými poctami iba pre jedného z ich bratov, pre Eteokla a druhého brata Polyneika nechá nepochovaného ako potravu pre psy a dravé vtáky. Kto príkaz nedodrží, verejne ho ukameňujú. Antigona chce pochovať Polyneika aj napriek zákazu. Isména ju od toho odhovára, pretože je to vraj šialené. Antigona ju nechá tak a odchádza za mesto, aby pochovala brata, pretože je to povinnosť voči bohom. Isména sa vracia do paláca. Vojde zbor tébskych starcov. Ich vstupná pieseň je o boji medzi Eteoklom a Polyneikom. Obaja padli pod kopijou, keď naraz zdvihli jeden na druhého zbraň.

Prvé dejstvo:

Kreón vychádza z paláca, aby povedal, že Eteokla pochovajú ako hrdinu a Polyneika ako vlastizradcu. Zboru dáva úlohu, aby sledoval, či niekto nedostal chuť porušiť jeho príkaz. Prichádza strážca, ktorý strážil mŕtvolu Polyneika, aby Kreontovi povedal, že niekto Polyneika pochoval. Nahnevaný Kreón prikazuje strážcovi, nech nájde vinníka a ak nie, tak potrestá jeho. Potom nasleduje prvá pieseň zboru.

Druhé dejstvo:

Strážca privádza pred kráľa Antigonu a obviňuje ju z porušenia kráľovho príkazu. Kreón sa vypytuje strážcu, ako ju prichytil – „Strážca s ostatnými odstránil z hnijúceho tela prach a dobre telo očistil. Potom čakali a sledovali, kto príde k mŕtvole. Prišla Antigona a znovu začala nosiť na mŕtvolu prach a kanvou tri razy poliala hrob na znamenie obety. Keď to stráže uvideli, chytili ju a pýtali sa jej, či to ona predtým pochovala Polyneika. Antigona sa priznala.“ Priznala sa aj kráľovi. Kráľ nechá priviesť aj Isménu, lebo si je istý, že tento zločin vymysleli spolu. Isména sa prizná, že vedela o pohrebe a je pripravená niesť svoj podiel viny. Snaží sa však obmäkčiť Kreonta, aby nezabil Antigonu, lebo je to snúbenica jeho syna Haimóna. Kreón ale trvá na svojom a nechá odviesť Antigonu aj Isménu. Nasleduje druhá pieseň zboru.

Tretie dejstvo:

Prichádza Haimón. Kreón mu vysvetľuje, aká je Antigona zlá žena a že jediná porušila jeho príkaz. Haimón sa pokúša trest pre Antigonu zmierniť, pripomína, že občania Téb nepokladajú kráľovo rozhodnutie za spravodlivé, no Kreón sa nahnevá a začne sa s ním hádať. Po mnohých urážkach chce Kreón poslať po Antigonu, aby hneď zomrela pred očami svojho ženícha, no Haimón nahnevaný odíde so slovami, že otec ho už nikdy neuvidí. Kreón sa rozhodne, že Isménu od smrti ušetrí a Antigonu vyvedú do pustatiny a za živa ju pochovajú. Bude dostávať len toľko jedla, koľko kážu bohovia. Nasleduje tretia pieseň zboru.

Štvrté dejstvo:

Sluhovia privádzajú z paláca Antigonu. S nárekom sa lúči s ešte nenaplneným životom. Kreón súri sluhov, aby ju už odviedli do kamennej hrobky. Potom nech odídu, aby sa sama rozhodla, či zomrie alebo či radšej bude pochovaná za živa. Štvrtá pieseň zboru je o ľuďoch s podobným osudom, ako je Antigonin.

Piate dejstvo:

Ku Kreontovi prichádza veštec Teiresias. Oznamuje kráľovi, že ani bohom sa nepáči rozhodnutie kruto potrestať Antigonu, lebo neprijímajú dym z obetí. Vyzýva Kreonta k rovnovážnosti, aby ustúpil a napravil svoju chybu. Ale kráľ je tvrdohlavý a nechce ustúpiť. Vraví veštcovi, že jeho veštba je klamstvo. Teiresias sa už nechce nechať urážať, a preto odchádza so slovami, že kráľ bude musieť už onedlho za tých mŕtvych platiť jedným mŕtvym z vlastnej krvi. Kráľ sa zľakne a rýchlo zvoláva sluhov, aby Antigonu z hrobky vypustili. Napokon sa k hrobke vydá osobne. Nasleduje piata pieseň zboru.

Epilóg:

Prichádza prvý posol so správou, že Haimón je mŕtvy. Z paláca vychádza Eurydika. Prvý posol jej rozpovedá smutné posolstvo – „Keď posol prišiel s Kreontom na lúku, kde ležalo mŕtve telo Polyneika, bolo už roztrhané psami. Vzývali bohov, aby milostivo zadržali hnev, a umyli telo svätým kúpeľom a v ohni čerstvých konárov spopolnili jeho zvyšky. Potom mu nasypali hrob a ponáhľali sa k Antigoninej hrobke. Uvideli Antigonu, ako visí, uškrtená vlastným závojom a Haimóna, ako vzlyká nad svojou už mŕtvou nevestou a otcovým činom. Keď Haimón zbadal svojho otca, vytasil naňho meč, ale nezasiahol, lebo Kreón sa dal na útek. Haimón sa v hneve prebodol sám.“ Eurydika sa vráti do paláca. Prichádza Kreón a v náručí nesie Haimónovu mŕtvolu. Druhý posol vychádza z paláca so správou, že Eurydika sa prebodla mečom. Kreón šalie od súženia a prosí osud, aby ukončil jeho život.

Antigona: „Pre svojho a ak sa nemýlim i tvojho brata som to rozhodnutá spraviť, aj keď budeš proti – aspoň o mne nebudú môcť hovoriť, že som ho zradila! Ver mi, že je dlhšia doba, na ktorú sa treba zapáčiť tým pod zemou, než doba, na ktorú sa môžem páčiť týmto tu.“

Kreón: „Ja ako vždy, aj teraz vyhlasujem: najhorší je občan, ktorý riadi celé mesto, no keď treba, nevie rady ani sebe, ľaká sa a drží jazyk za zubami. Ďalej nemám v úcte toho, kto si váži priateľa viac ako vlasť. Nech vševidúci Zeus dosvedčí, že nie som z tých, čo mlčia, keď ich mestu hrozí pohroma, a že sa nikdy nemôže stať mojím priateľom muž, nepriateľský vlasti. Veď len vlasť je loďou našej spásy a len vtedy, keď sa ona plaví s rovným sťažňom, máme právo na priateľské city.“

Antigona: „Smrť čaká všetkých. A že zomriem predčasne? Tým iba získam. Pretože ak niekto žije v stálom utrpení ako ja, smrť sa mu stáva vykúpením.“

Haimón: „Ten, kto si myslí, že len sám je rozumný, že jedine on má dar jazyka a ducha, býva obyčajne prázdny. Ani pre takého muža, ktorý mnoho pozná, nie je hanbou ešte mnohému sa priučiť a nebyť tvrdohlavý.“

Antigona: „Bez sĺz a priateľov a svadobných piesní ma odvádzajú do jamy hrobu a neľutuje nikto z nich mňa, úbohú, že svetlo slnka mi vytrhnúť idú navždy z očí v tejto hroznej chvíli! Niet toho, kto by vypustil z úst vzdych! Nad mojou smrťou nikto nezakvíli!“

Teiresias: „Všetci ľudia sú si rovní v tom, že robia chyby, preto nenazývam nerozvážnym muža, ktorý pochybil a padol do nešťastia, ak má vôľu ustúpiť a chybu napraviť. No tvrdohlavosť je znak bláznovstva!“

Náčelník zboru: „Iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní,. Nehrešte, uráža to bohov. Človeka, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až na staré kolená.“