Jozef Gregor – Tajovský: Maco Mlieč

Útvar: poviedka so sociálnym ladením

Postavy:

Maco Mlieč:

- vykreslený prostredníctvom kontrastu: skromnosť, dobrota, pracovitosť, ľudskosť sú v kontraste s jeho odpudzujúcim zovňajškom a charakterom gazdu (medzi nimi nedochádza ku konfliktu, autor ho riešil paradoxom: krátko pred smrťou sa príde Maco opýtať gazdu, či mu niečo nedlhuje, aj keď takmer celý život zadarmo pracoval na jeho statku)
- autor ho charakterizuje aj pomocou jazyka s mnohými dialektizmami, opis osoby použitím hyperbol a expresívnych slov pripomína takmer karikatúru
- richtárov paholok pri koňoch, potom pri voloch a nakoniec pri kravách
- napoly hluchý, pracovitý
- prezývali ho Mliečnik
- nepamätá sa, koľko má rokov – asi rok-dva menej ako gazda
- ohorená čierna chlpatá kožka na širokých, veľkých kostiach, čaptavá noha a dokľavené prsty na rukách; myšacie oči
- gazda mu sľúbil, že ho v starobe opatrí a po smrti pochová → to je pre Maca najväčšia odmena za prácu
- peniaze mali pre neho platnosť len po šesták-dva, za čo si mohol pálenky, dohánu (tabak) a švíbaliek (zápalky) kúpiť.
- spokojný so službou, plácou a celým svojím životom → gazda mu dáva jesť, odieva ho, dáva mu víno, mäso, cigary

gazda:

- bohatý
- doprial si všetkého, nič nerobil, peši ani nešiel do poľa
- mal brucho ako súdok, tvár ako mesiac v splne

Obsah diela:

Autor sa zastavil pri Macovi, keď pásol richtárovi kravy a opýtal sa ho, ako sa má a či je spokojný so životom. Potom vyrozprával Macov príbeh. Macov otec bol valach a Maco bol pri ňom do sedemnásteho roku honelníkom. Ako osemnásťročný prišiel k devätnásťročnému, majetnému gazdovi za paholka ku koňom. Mladý Mlieč bol mocný, robotný ako koník. Povrávali ľudia, že to preto, že bol od rodu trochu nasprostastý a aj hluchý.

Keď prišiel Maco do dediny, dievčatá mu dali prezývku Mliečnik. Kým žili jeho rodičia, matka mladého gazdu odievala Maca a dala mu často na tabak, lebo Maco sa naučil, ako všetci chlapci, na salaši fajčiť. Niekoľko zlatých z Macovej pláce si vždy zobrala Macova mama. Macovi rodičia a stará gazdiná onedlho zomreli. Maco na piaty rok už plácu nedostal, ale slúžil ďalej. Dali mu najesť, odievali ho, dávali mu každý deň na pálenku a občas aj na tabak. Maco sa chcel oženiť, ale žiadna ho nechcela.

Je pravda, že Maco čela skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý preliaknutý, len líca akoby ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, akoby ho všetky predné zuby boleli. Vlasy ako jež a hrdzavé voľáke, uší skoro nič. Ale jednak, keby sa bol poprosil, bol by sa mohol oženiť. Ale on dievkam vynadal, naštekal a o ženu sa viac neobzrel.

Do tridsiatky si ešte holil tvár a staral sa o vlasy. Po tridsiatke sa umýval iba v nedeľu, alebo keď ho gazdiná odohnala špinavého od stola. Nečesal sa a ostrihal sa, až keď mal vlasy po plecia. Dal si na hlavu hrniec a podľa neho sa ostrihal buď on sám, alebo ho ostrihali druhí paholci. Krpce si nevyzúval, ruky si utieral o nohavice. Keď išiel do mesta, dal si na seba čiernu dlhú huňu a tá to všetko zakryla. Vyše 20 rokov pracoval Maco pri koňoch: oral, zvážal, v zime okolo dreva, hnoja a vozil gazdu a gazdinú do mesta. Roboty mal vždy dosť. Pri koňoch aj spával. Kone rád opatroval Maco ako svoje vlastné, lepšie ako seba.

Keď sa na koňoch v zime ponáhľal, zakryl ich potom spotené svojou huňou a on sa prechádzal hore-dolu, aby nepremrzol. Maco vozil gazdu a gazdinú všade, do poľa aj na lúky, lebo už tak stučneli, že nemohli pešo chodiť za robotníkmi. Tak bol Maco skôr panským kočišom ako sedliackym paholkom. Gazda mal Maca rád, lebo jeho kone boli najbystrejšie a najkrajšie. Keď kone ostareli, kúpil mu gazda mladé. Tie sa mu raz splašili a Maco si zlomil nohu. Gazda ho dal do nemocnice, lebo nechcel prísť o takého robotníka. Maco vyzdravel, ale kríval. Nemohol už teda robiť pri koňoch, a tak robil pri voloch. O pár rokov už ani pri nich nevládal a začal pracovať pri kravách.

Že sa takto pomaly vracia ta, kde býval ako malý chlapec, k mladému statku, to si Maco raz nevedel uvedomiť, každému násilnému ústupku bol vďačný, vlastne nevedel, že ustupuje.

Autor a notár ho nabádali k tomu, aby sa už oženil, ale Maco si od notára radšej vypýtal tabak a stále fajčil. V jeseni začal Maco polihovať na poli aj doma. Bolela ho noha, ale nikomu sa nesťažoval. Gazda mu so smiechom povedal, že ho čaká smrť, notár povedal, že by sa mal poponáhľať so ženbou. Každý mu niečo povedal, ale všetci len na posmech. Maco skúšal rôzne lieky (pľúcnik, kapustu), ale nič mu nepomohlo. Na Vianoce už nevládal vôbec, ani robiť, ani jesť. Chcel sa porátať s gazdom.
„Chová ma, šatí ma, na Všechsvätých nové krpce, baranicu mi kúpil...a ja roboty žiadnej. Akože to ešte odslúžim, ak ma toto nepopustí...? Nepovedať nič? To by bolo... Nevedieť ani, ako umierať. Akože si ľahneš do tej zeme?! Veď by som ani nezhnil,“ prišla mu na myseľ jeho celoživotná filozofia: poriadne robiť (sebe, či cudziemu, to mu bolo vedľajšie) a statočne zomrieť.

Maco išiel za gazdom. Opýtal sa ho, koľko mu má ešte odslúžiť. Gazda bol aspoň vtedy spravodlivý a povedal mu, že mu zajtra vyplatí vyše 13 zlatých. Macovi sa uľahčilo. Nechcel od gazdu peniaze, chcel len, aby ho slušne pochoval. Gazda mu to sľúbil a povedal mu, že k nemu ráno pošle mastičkárku, ktorá ho vylieči. Macovi to bolo jedno.

Ak vyzdravie, bude robiť; ak zomrie, bude v hrobe hniť. A jemu bolo akô jedno, takô druhô.

Maco sa poďakoval gazdovi a gazdinej (ktorá tam však nebola), že ho celý život opatrovali a chovali. Zaželal im a ich deťom zdravie a pobozkal gazdovi ruku.

Konečne aj richtárovi vypadli slzy a v svedomí bohvie, čo si myslel, ale všetko dobré. Bolo už však neskoro. Maca našli ráno studeného v telienci. Gazda vystrojil mu krásny pohreb s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, aj kedy sa narodil a zomrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci povrávali si, že však ho mal za čo pochovať...

•Je to monografická poviedka – sústreďuje sa v nej na jednu postavu, na jej utrpenie, biedu a vyjadruje svoj súcit.
•Autor vyrozprával poviedku v prvej osobe (ja-rozprávanie), ale na deji sa zúčastnil, čím vyvolal dojem skutočnej udalosti.