Útvar: novela
Kompozícia: 12 kapitol + Epilóg
Postavy:
Drak:
- vlastným menom: Martin Lepiš
- prezývky: Drak (od smrti Evy Bugáčovie, ktorú našli zahrdúsenú v žitisku neďaleko vyžihárne), Čierny Macek, Lepiš Madlušovie
- vysoký, počerný, chudý, skoro raz taký starý ako Šimon, býva vo vyžihárni za dedinou
- starý Lepiš Madlušovie ho našiel ako malé dieťa,vychoval ho, naučil svojmu remeslu (hrnčiarstvo) a nikdy ho nepúšťal za inými deťmi
- keď mal 14 rokov, podobal sa správaním a rečou dospelému človeku, ľudí zďaleka obchádzal, dedina ho nebrala na vedomie
- ľudia si ho všimli, až keď starý slepý Lepiš spadol do jamy na hlinu a potom zomrel – najprv to pokladali za nehodu, ale potom z toho obvinili Draka (že ho zabil pre peniaze), traja chlapi to chceli prešetriť, prehľadávali mu dom, Drak ich zbil a hodil do jarku plného hnojnice, oni sa mu chceli pomstiť – dva razy mu chceli podpáliť dom, ale Drakov pes ho varoval, potom mu otrávili psa, Drak ich zbil a podpálil – posedel si dva mesiace v árešte
- všetci verili, že jeho prítomnosť v dedine môže značiť len nešťastie
- Lebo že sa stal nešťastím dediny, bolo už celkom isté. Ohne, povodne, hlad a choroby sprevádzali jeho kroky a boli pamiatkou na jeho prítomnosť. Tak aspoň usúdila dedina a taká musela byť pravda. Veď nikto ani poriadne nevedel, kde sa tu vzal a odkiaľ prišiel.
- dokázal hodiny mlčky pracovať, nik ho nesmel vyrušovať, Eva sa mohla iba občas prizerať
- s Evou sa tajne stretával na vrchu Peklo, kde chodil kopať hlinu
- Bol vždy sám. Sám proti všetkým, proti nej (Eve) i proti sebe samému.
- v roku sucha a neúrody si doniesol 4 vrecia jemnej hliny, čo ľudia považovali za múku, zaútočili na neho, rozsypali mu hlinu a keď zistili, že to nie je múka, obvinili ho, že múku začaroval na hlinu – nenávideli ho a preklínali ešte viac – dohodli sa, že sa ho musia zbaviť – jedného dňa ho našli pastieri s ranou na čele v tej istej jame, kde predtým ležal starý Lepiš
- po 2 týždňoch sa zotavil a bez slova odišiel z dediny
- keď sa vráti, je šedivý, ale fúzy a obrvy má čierne, spod pásky na ľavom oku sa mu tiahne dávno zahojená jazva v tvare hada so vztýčenou hlavou a rozzevenou papuľou, kúpi si koňa, dá do poriadku chalupu, chodí stále v čiernom, v čistých šatách a čižmách
Eva Jariabková:
- žena Šimona Jariabka, mladá (má okolo 20 rokov), pekná, pracovitá
- bola zaľúbená do Draka, chodievala za ním tajne
- keď našli pastieri raneného Draka, denne za ním chodila prikladať mu na ranu čerstvý skorocel, nedbajúc, že dedina na ňu celkom zanevrela
- keď Drak odišiel, sedávala na schodoch vyžihárne deň čo deň 2 roky, medzitým sa jej narodil syn, ktorého opatruje stará mať z druhej dediny
- po tých 2 rokoch prišiel za ňou do komory opitý Šimon, ona bola už natoľko otupená, že jej na ničom nezáležalo – vydala sa za Šimona
- stále čaká, že sa Drak vráti k nej a k ich synovi
- synovi každý mesiac posiela čisté košele a gate, raz za čas ho navštívi
- má smutný život: Šimon každý večer príde, nepozdraví, nepozrie sa na ňu, ona bez slova položí pred neho polievku, ktorú on zje (aj keď mu ide ťažko dolu krkom), potom Eva počká, kým jej Šimon povie, čo sa bude robiť zajtra, odprace zo stola a poberie sa do svojej postele, ktorá stojí v druhom kúte, oddelená od jeho postele lavicou, stolom a stoličkami
Šimon Jariabek:
- Evin muž, mladý, má plavé vlasy
- vzal si Evu, aj keď vedel, že mala rada Draka a má s ním dieťa
- zakaždým, keď videl Evu, ako mu nesie raňajky na lúku, zaplesalo mu srdce radosťou, že je to jeho žena, ale len čo sa priblížila, nevedel sa na ňu ani pozrieť
Dej sa odohráva v dedine Leštiny a v okolí.
Obsah diela:
I. kapitola:
Eva Jariabková čaká večer na svojho muža. Zdá sa jej, že sa deje niečo neobvyklé, ale nevie čo. Mesiac zájde za oblak, dedina je náhle tichá, na nebi niet ani jednej hviezdy, voda v potoku akoby sa zastavila. Po deviatom údere nástenných hodín sa z dediny ozve splašený krik: Horí!, psy sa rozbrechajú. Celá dedina sa náhle zježila a vystrčila tisíc tykadiel oproti neviditeľnému nepriateľovi.
Zmätok v dedine spôsobil opitý zvonár. Eva vezme kúdeľ, sadne si na prah a začne priasť. Chce sa tým upokojiť. Spomína si pri tom na Draka, ako ho ošetrovala a predstavovala si, že on a nie Šimon je jej muž. Keď Šimon príde, vyzerá ešte bezmocnejšie ako inokedy.
„Vrátil sa ti...(urobil dlhú pomlčku, akoby mu hrdlo zovrel kŕč)...vrátil sa Drak.“ Ostatné slovo vytisol s najväčšou námahou a len-len že sa za ním nezadusil. Eva nič nechápe, nedokáže povedať ani slovo a klesne na lavicu.
II. kapitola:
Eva si spomína na Draka. Rozmýšľa, či by sa k nemu mohla ešte vrátiť. Príde na to, že aj keby sa k nemu vrátila, nemôže vrátiť všetko, čo sa stalo, bola by odkázaná na spomienky. Vyjde von a vidí, že Drak sa naozaj vrátil, lebo vo vyžihárni sa svieti. Vojde späť do domu, odstrojí sa a ide spať.
III. kapitola:
V krčme u Baumhorna sa zíde zopár chlapov. V krčme sa riešia všetky spoločné veci a každý má rovné slovo. Chcú sa poradiť, čo spraviť s Drakom. Nikto nechce zasiahnuť, všetci vedia, že ten, kto by mal niečo urobiť, je Šimo. Ten je ale doma. Chlapi v krčme sedia ticho a keď začne opitý Juráš spievať, zbijú ho. Nik nechce platiť prvý, nik nechce vyzerať ako zradca. Dvaja chlapi zavolajú naraz na krčmára, vznikne trápna scéna, ktorú preruší príchod Draka. Jedno oko má zakryté čiernou páskou, v ruke má palicu, cez plece kapsu a obuv má zaprášenú. Zmenil sa, je vyšší, chudší, nahnutý, nikto si ho takto nepredstavoval.
I výraz jeho tváre i pohľad jeho jediného oka bol iný, než na aký sa pamätali. Ani v jednom, ani v druhom nieto nijakej spupnosti, nič, čo by ti chcelo nahnať strachu a čo by urážalo tvoju samoľúbosť.
Drak bez rečí, pomocou gest, si vypije pálenku a zje chlieb s klobásou. Potom odíde. Onedlho príde do krčmy Šimo. Všetci do neho zabŕdajú, že mal prísť skôr, aby videl Draka. Šimo nič nepovie, sadne si do kúta a zaborí hlavu medzi dlane.
IV. kapitola:
Šimon pije v krčme.
Sám však cítil, že sa ho Drakov návrat netýka viac ako ostatných a že ak už musí zasiahnuť, urobí tak nie z vlastnej vôle, ale iba ako vykonávateľ vyššej moci, ktorá si ho naslepo vybrala spomedzi ostatných.
Šimon vyjde z krčmy a sadne si na lavičku. Rozhodne sa, že vezme sekeru a stane sa tesárom. Keď povie Eve, že Drak sa vrátil, ide spať, ale počuje, že Eva vyšla von. Vstane, pobalí si veci, keď zrazu počuje Evine kroky v pitvore. Ľahne si do postele, tvári sa, že spí a je spokojný, že Eva sa k Drakovi nevrátila. Nie je si však istý, či sa k nemu nevráti neskôr a chce to vyriešiť. Vezme sekeru a čaká skrytý pri Drakovom dome. Vidí, ako prichádza Drak s rebríkom a pribíja doštičky pod lastovičie hniezda na svojom dome. Vezme lastovičie mláďa zo zeme a opatrne ho vloží späť do hniezda. Šimon nedokáže nič urobiť, je prekvapený Drakovým správaním.
V. kapitola:
Drak sa vrátil na Jána, keď všetko kvitne. Po Jánovi prišla však náhla suchota. Pritom je každému nápadné a všetci na to myslia, že to má byť už druhý suchý rok za ich pamäti. Ten prvý skončil sa Drakovým odchodom z dediny. Tento druhý začína sa jeho návratom.
Drak si obriaďuje dom. Stareny sledujú Evu, či sa nestretáva s Drakom, ale Eva aj Šimon sa tvária, akoby sa nič nestalo. Na horách sa začínajú zjavovať ohne. Ľudia majú obavy o voly, ktoré sa pasú v Temných smrečinách. Gazdovia sa nemôžu k statku dostať a nevedia o nijakej ceste či chodníku. V nedeľu pred sv. Jakubom zíde od statku pastier. Ide rovno k richtárovi, ktorý hneď zvoláva obecný výbor. Richtár ponalieva pálenku a povie chlapom, že so statkom je zle. Pastier vyrozpráva, že statok nemá čo žrať a onedlho pozdochýna. Každú noc bučí od hladu a pastier sa z toho ide zblázniť. Povie, že ak ho prinútia vrátiť sa tam, obesí sa. Chlapi si vypijú a rozmýšľajú o východisku. Zrazu vojde Drak a povie, že pozná riešenie. Chce ísť zachrániť čriedu spolu s niekým, kto sa k nemu pridá. Richtár nemá na výber, musí súhlasiť. Ako odmenu si Drak žiada povolenie kopať znovu hlinu pod Peklom. Richtár mu dá podmienku, že ak sa do týždňa nevráti, dá mu podpáliť chalupu.
VI. kapitola:
Richtár a chlapi z obecného výboru ľutujú, že dali súhlas Drakovi, aby šiel po čriedu. Nemajú však iné riešenie. Drakovi nedôverujú a uvažujú, prečo sa vrátil.
„A že je už celý šedivý, že keď tu stál, vôbec už nevyzeral ako Drak, ale ako...ako no veď ste ho videli, ako ponížený služobník. Hej, to je ono, to je to pravé: Drak ostarel, vypadali mu zuby, zacnelo sa mu po ľuďoch.“
Richtár si myslí, že Drak sa dal na pokánie, ostatní, že ich prekabátil a čriedu už neuvidia. Chlapi začnú fajčiť a richtár rozhodne, že s Drakom pošlú Šimona – dá na Draka pozor. Richtár to ide hneď oznámiť Šimonovi. Šimon najprv nechce ísť. Myslí si, že mu richtár vnucuje príležitosť, aby sa s Drakom porátal. Richtár ho ubezpečí, že nemá žiadne bočné úmysly a nakoniec Šimona presvedčí.
VII. kapitola:
Drak so Šimonom sa pohnú z domu, keď sa zmráka. Drak je celý v čiernom, u Šimona prevláda biela farba. Obaja majú kapsu s vecami prehodenú cez plece. Drak ide popredku, Šimon za ním. Tí dvaja nemajú si však čo povedať. Kráčajú mlčky, naoko len na pár krokov, v skutočnosti na míle vzdialení od seba.
Po pár hodinách Drak zastaví a rozhodne prenocovať v stodole. Založí oheň, nastokne na ražeň kus slaniny a opeká ju. Šimon sa k nemu pridá. Po jedle sa Drak napije a podá čutoru Šimonovi. Šimonovi sa zdá, že sa na neho Drak usmial a prijme čutoru. Šimon chvíľu pozoruje zo stodoly Draka pri ohni a potom zaspí. Ráno Drak valaškou pripraví dva drúčky, podobné ostrvám, ktoré sa používajú na sušenie ďateliny. Šimon si uvedomí, že celkom zabudol na požiar v lese, lebo jeho pozornosť zaujal Drak. Zrazu pocíti skrytú radosť z tej cesty a prvý raz po dlhom čase dostáva znovu chuť do života. Obaja sa umyjú a poberú sa znovu na cestu.
VIII. kapitola:
Šimonovi sa zdá, že Drak si pohvizduje.
Les náhle zredne a po pravej strane, z horného konca svahu vzplanie medzi kolmými kmeňmi stromov a medzi ich vodorovnými haluzami rovnoramenný kríž. Je to celkom blízko, nie ďalej než nejakých dvadsať – tridsať krokov. V jeho strede žiari nádherný ohnivý kotúč a vystreľuje snopy lúčov vpravo i vľavo, nahor i nadol.
Drak so Šimonom pozorujú zjavenie, potom znovu vykročia. Drak zastane pred Zeleným plesom, vezme drúčky a pustí sa dolu strmým svahom. Šimon rozmýšľa, že má možnosť ho zabiť, ak sa pustí hneď za ním, lebo cestou by na neho zváľal množstvo skál. Zrazu sa za Drakom zosunie veľký balvan a naberá čoraz väčšiu rýchlosť. Šimon zakričí na Draka a ten v poslednej chvíli uskočí. Keď je už Drak dolu, spustí sa Šimon. Vychutnáva si rýchlosť a smeje sa. Drak mu odpovedá miernym, chápavým úsmevom. Šimon roztopašne zakričí oproti skalnej stene a teší sa z ozveny. Šimon začína pomaly Drakovi dôverovať. Okolo poludnia prídu k čriede. Voly stoja s ovisnutými chvostami, neodháňajú od seba muchy, čo na ne sadajú, ich pohľad je neprítomný. Jediný zvuk, čo tam dolieha, je hučanie vodopádu. Drak sa poobzerá, podíde k volom a skúša, či nemajú horúčku. So Šimonom zráta zdravé voly (308). Drak začne plieskať voliarskym bičom, Šimon hvízda a potom tiež plieska bičom. Voly porozumejú. Pribehnú dvaja bieli psi, zháňajú voly do kŕdľa a duria ich za Drakom.
IX. kapitola:
Prídu k prázdnej kolibe. Šimon pripraví nocľah, Drak zatiaľ ide na blízky salaš a donesie odtiaľ baranca, žinčicu a hrudu syra. Drak hneď baranca zareže, čo v Šimonovi vyvolá odpor.
To všetko netrvalo ani minútu. A predsa sa za tú minútu odohralo v mrazivej skratke všetko, čo ľudí od Draka odpudzovalo, čo prezrádzalo jeho bezcitnú pokojnosť, jeho istotu v každom počínaní.
Drak sa na chvíľu rozhovorí, ale pri jedle a po ňom je ticho. Pre Šimona je táto zmena trochu náhla. Cíti, že premeškal príležitosť sa od Draka dozvedieť všetko, čo chcel. V hre, do ktorej sa s Drakom pustil, nie je len Eva, ale aj jeho a Drakova česť a stratená dôvera ľudí. Šimon cíti, že ho s Drakom viaže akési nevysloviteľné tajomstvo, pevné puto, ktoré spôsobí, že ich osudy sa rozhodnú spoločne, v ten istý deň, na tom istom mieste. Ráno je už Drak preč a Šimon sa rozhodne vyrezať kúdeľ. Vyrezáva naň cifrovaného hada. Drak sa vráti. Bol v Tomanovej zistiť situáciu. Sú tam Poliaci so stádami. Drak dá chlapcovi zo salaša zlatku a pošle ho za richtárom s odkazom, že sa s čriedou oneskoria, ale voly sú v poriadku. Drak chodieva každý deň do Tomanovej. Šimon sa chce niečo povyzvedať na Draka u baču, ale ten sa robí tajnostkárskym.
X. kapitola:
Drak so Šimonom opäť ženú stádo. Drak sa pozerá na Šimona, akoby mu chcel niečo povedať, ale mlčí a predbehne stádo. Šimonovi sa to nepáči a vidí, ako sa Drak rozpráva s dvoma chlapmi-Poliakmi. Drak si tľapne s jedným do dlaní. Šimon Draka upodozrieva, že práve predal čriedu Poliakom. Šľahne bičom Drakovi po tvári. Drak sa ani nepohne. Poliaci vrhnú po Šimonovi valašky, ale Šimon sa uhne. Šimon sa bije s Poliakmi. Drak sa zatiaľ pokojne opiera o valašku. Keď sa na neho Šimon vrhne, kopne ho do žalúdku. Prikáže Poliakom, aby ho niesli. Sám vezme Šimonov bič, kamizol a kúdeľ, počká čriedu a ide do doliny.
XI. kapitola:
Šimon sa prebudí v kolibe. Počuje ženský spev, nevie, či sa mu sníva alebo bdie. Náhle spev skončí. Šimon zistí, že je vo valaskej kolibe. Vyzrie von špárou v stene a vidí vatru uprostred poľany, okolo neznámi chlapi, jeden hrá na husle, žena spieva. Je tam aj Drak. Objíma spievajúcu ženu. Šimon si myslí, že pijú oldomáš. Žena sa zrazu nenápadne poberie ku kolibe. Šimon sa tvári, že spí. Keď otvorí oči, nik v kolibe nie je. Nevie teda, či sa mu to všetko len nezdalo. Vezme kapsu a kamizol a potichu sa vytratí z koliby. Nadránom dorazí k Leštinám a podpáli Drakovu chalupu. Pocit uspokojenia sa však nedostaví. Len pocit zbytočnosti a daromnosti toho, čo práve urobil. Poberie sa do dediny.
Predstiera, že sa vracia ako víťaz. Podpálil Drakovu chalupu. Ale je to len prázdne a lacné gesto, ktorým zbytočne na seba upozornil, pretože v skutočnosti prichádza ako porazený.
Šimon si myslí, že Drak sa už nevráti. Eva je teda len jeho, nemá však z toho radosť. Zaklope na richtárovo okno.
XII. kapitola:
Richtár si Šimona vypočuje a potom sa začne smiať. Povie mu, že všetko je v poriadku a že môžu ísť čriede naproti. Zrazu sa ozve „Horí!“. Richtár zo Šimonovej tváre vyčíta, že je podpaľačom. Spolu idú Drakovi naproti. Nikto sa nenáhli hasiť požiar. Šimon si sadne na zem. Richtár sa k nemu pridá. Šimonovi sa sníva, že sa nemôže dostať k Eve, ktorá spieva pieseň. Spomenie si na kúdeľ. Odniekiaľ sa vynorí Drak. Podáva Šimonovi kúdeľ a usmieva sa. Zrazu celá scenéria zmizne. Richtár štuchá Šimona palicou, aby sa prebral. Vedľa neho stojí Drak, drží za uzdu koňa, na ktorom sedí tá, ktorú včera objímal a v druhej ruke drží kúdeľ. Šimon vidí aj dvoch bielych psov a počuje čriedu volov. Drak šepká niečo richtárovi do ucha. Richtár povie Šimonovi, že sa s ním chce rozprávať Martin Lepiš Madlušovie. Šimon nechápe, až kým mu Drak nepovie, že to je jeho meno. Predstavuje mu svoju milú, Žošku. Richtár povie Drakovi, že sa stala chyba – jeho chalupu podpálili. Drak nechce vedieť meno toho, kto to urobil. Šimon sa pozrie na Draka. V jeho pohľade uvidí nečakanú mäkkosť, chápajúcu a odpúšťajúcu poddajnosť, ktorá ho zmätie. V pohľade richtára a Žošky nájde to isté, čo v pohľade Drakovom.
No má tu vyzerať ako slaboch, ktorého všetci ľutujú? Radšej nech... Áno, aby teda vedeli: sám to spravil, sám podpálil Drakovo bývanie... Pri slove „Drakovo“ sa potkol. Chcel ho vziať nazad, no bolo už neskoro. Drak mu nedal dokončiť, vzal to meno na seba a nedívajúc sa na Šima ani na richtára, ale kamsi bokom, prerušil ho vážnym, neobyčajne hlbokým hlasom. „Viem, nedalo sa inakšie, ten, čo to spravil, vrátil mi len, čo som dávno predtým vykonal jemu.“ Potom zdvihol hlavu k svojej milej, čo sedela na koni pri jeho boku, a dokončil s úsmevom. „Musíme dnes teda prenocovať v obecnej bujačiarni.“ Nato trhol uzdou a kráčajúc vedľa koňovej hlavy, pohol sa za čriedou, ktorá sa medzitým vzdialila od nich o hodný kus napred.
Epilóg:
Príbeh o Drakovi, ako zachránil čriedu z Temných smrečín, vyrozprávala stará mať svojmu vnukovi a priadkam, ktoré počas príbehu zaspali. Stará mať si na tento príbeh zo svojej mladosti spomína každú zimu. Vtedy bola mladá a pekná, rada tancovala a spievala, žilo sa vtedy ľahšie. Bola z chudobnej rodiny, preto ešte nebola vydatá. Keď zbierala ľan, spievala si a zrazu sa pred ňou zjavil Drak a začal ju bozkávať. Jej šťastie trvalo krátko, lebo ju vydali za iného, ktorého nemala rada. Až po rokoch, po dlhých rokoch bolestného odriekania a tupého utrpenia našla cestu k tomu druhému (Šimonovi). Vyšla mu v ústrety toho rána, keď sa vracal s čriedou a keď sa zvesť o tom rozletela po celej dedine.
Najprv videla Draka so svojou milou, potom Šimona so smutne spustenou hlavou. Išiel so spustenou hlavou, žiaľ a zármutok sedel mu v tvári. Preto ju nevidel. Dva psi, dva biele chlpáne, ju však zbadali. Zaštekali a len potom zdvihol on hlavu. Pristavil sa uprostred cesty a dlho sa na ňu díval. Čím dlhšie sa díval, tým viacej sa ona pýrila, až napokon musel tomu uveriť, osmelil sa, pristúpil k nej a dotkol sa jej. Zdvihla k nemu oči a v každom oku trblietala sa plachá odprosujúca slza. V tej chvíli spomenul si na vyrezávanú kúdeľ, ktorú držal v ruke: „Pozri, akú kúdeľ...páčila by sa ti?“ Podával jej kúdeľ. Nevzala ju priam, ale oblapila ho najprv okolo hrdla, schovala tvár na jeho pleci a ticho sa rozfikala. Potom... „Čo bolo potom, stará mať?“ Chlápä ešte vždy nespí. Zíza na babku, ktorej bezzubé ústa tíško čosi šepocú, oslovujú kohosi nežným, maznavým menom. Na chlapcov hlas preberie sa z driemot a odvetí mu mäkkým, trpezlivým hlasom: „Potom? Potom už nebolo nič. Mali sa radi a žili spolu šťastne, kým nepomreli... Spi, syn môj.“
