Útvar: novela

Postavy:

Edita:

- má 9 rokov
- milá, tichá, zdvorilá, ochotná, pracovitá, každého očarí
- malá, štíhla, plavé vlasy, veľké modré oči
- nezaujíma ju vzdelanie, je praktická, ale v škole má samé jednotky
- Editu nemôžem pristihnúť, aby niečo nerobila. Edita vyberie slúžke z ruky prácu a urobí ona sama.
- Edita je ako malé teliatko, samostatného názoru na nič nemá, len na prácu, a je nekonečne dobrodušná a pozorná. Edita celý deň mlčí a je vážna, chýbajú jej alúry (zvyky, spôsoby) duchaplných, zázračných detí, ale má vzácne vyvinutý zmysel spoločenský a za zdvorilé slovo dušu by dala človeku.

Macka:

- Editina sestra
- má 14 rokov
- je pravý opak Edity, je teoretička, o praktický život sa nezaujíma

autor:

- Editin brat
- rozprávač príbehu
- lekár

Obsah diela:

Autor rozpráva príbeh o svojej sestre Edite. Pred rokom ešte ani nezbadal, že je na svete, lebo voči malým deťom je predpojatý.

Pokladám ich za nečisté, neslušné, stále vrieskajúce, neovládateľné, mrzké malé bytosti, s ktorými najlepšie nemať nič spoločného.

Editu si všimne, až keď mu čistí kefou klobúk. Od svojej druhej sestry Macky sa dozvie, že Edita je veľmi pracovitá a všetko robí z vlastnej vôle, nikto ju do roboty nenúti. Autor sa rozhodne ísť s Editou na prechádzku a po čase sa s ňou spriatelí. Raz jej hovorí o tom, že sa márne snaží vyjadriť svoje pocity v literatúre, lebo ľudia ho nechápu a nezískal si tak žiadnych priateľov. Je zhnusený celým svetom a chce odísť na nejaký ostrov do Afriky medzi Zulukafrov. Tam by sa stal dvorným lekárom černošského kráľa, Edita by bola lekárova asistentka, Macka tajomníčka, otec by komandoval domorodcov na kávových plantážach a keby k nim prišiel nejaký beloch z Európy, navaril by mu kávu a dal by mu na pamiatku zväzok svojich noviel s vlastnoručným podpisom.

Autor si spomína na malé biele morča, ktoré kedysi zachránil, keď mu mali pichnúť skúškovú injekciu z krvi nejakého chorého. Nazval to morča Pišta, lebo keď sa ráno zobudil, pišťalo ako malé kurča. Vychoval ho a spriatelil sa s ním. Raz v noci ho zobudilo Pištovo pišťanie a videl ako Pištu unieslo nejaké zviera. Prenasledoval ho, ale márne. Chce sa za neho pomstiť tak, že vykynoží všetky mačky z ostrova, kde sa chystá žiť. Teraz mu už zostala iba Edita a všetku lásku koncentroval na ňu. Učí ju po francúzsky a anglicky, behajú spolu po kopcoch, kúpu sa vo Váhu. Edita to robí všetko s ochotou. Raz po obede sa učí počty so svojou kamarátkou a nešťastnou náhodou jej kamarátka zapichne zahrdzavené pero do pravého oka.

Edita je v nemocnici. Autor vidí, ako sa jej krásne modré očko zmenilo na akúsi slzou a krvou zlepenú kalnú masu s úplne zakalenou šošovkou. Je otrasený a rozlúči sa s Editou, ktorá musí ostať v nemocnici.

Autor sa chce pomstiť za Editino oko, ale nevie komu. Pýta sa Boha, prečo dal človeku také nedokonalé telo a takú prekrásnu dušu. Rozmýšľa nad tým, že sa stane apoštolom, ale tento nápad hneď zavrhne.

Po viac ako mesiaci navštívi autor Editu v nemocnici. U doktora sa najprv informuje o jej zdravotnom stave. Edita bude vidieť len tým zdravým okom, to druhé bude vyzerať normálne a bude rezervou, ak by sa niečo stalo zdravému oku. Autor je nešťastný, keď vidí Editu, ale ona ho upokojí, že všetko bude dobre. Pokým bola v nemocnici, vyrábala sestre pátričky z prevŕtaných zrniek svätojánskeho chleba a pamätá si aj anglické verše, ktoré ju autor naučil. Keď sa ho nakoniec opýta, či ju vezme do Afriky, on jej povie, že nevie a stále ho trápi Editino očko.